UZNESENIE VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY č. 568 z 21. októbra 2015

Vrátim sa k tej sume. Roky tvoríme tzv. na kolene. Skrblíme, škrtíme, prosíme a inými formami sa snažíme pre týchto malých vedátorov vytvoriť dôstojné prostredie. Ako bratislavská škola môžme o EU dotáciách len snívať. Základom súkromného podnikania je vytvárať zisk a my ako súkromníci by sme ho teda mali vytvárať. Aj v školstve. Omyl. Sme radi, že môžme z toho, čo dostávame zaplatiť platy, prevádzkové náklady a čo zostane ide do výchovno-vzdelávacieho procesu a na detské aktivity. Nech to stojí, čo to stojí. Systém je dnes nastavený tak, že koľko máte žiakov, tak si žijete. Pre nás by v tom prípade bolo, podľa tejto filozofie výhodné, aby týchto prckov s pridruženými diagnózami bolo oveľa viac. Vtedy budeme generovať zisk aj za cenu detského nešťastia. Pre nás je to ale nemysliteľné.

Roky sa snažíme deťom vytvoriť to, čo je pre dieťa tým najkrajším v jeho živote. Detstvo zo všetkým, čo k tomu patrí. Niekedy aj s odretými kolenami, alebo hrčou, ale vždy s množstvom zážitkov a poznatkov. To je pre nás prvoradé a tomu sme podriadili celú nasu snahu a úsilie. Spolu s manželkou sme získali po rokoch práce prvé naše spoločné ocenenie. Stali sme sa “Osobnosťami Petržalky za rok 2017”. Za výchovu a vzdelávanie a obidvaja sme na toto ocenenie hrdí. Roky strávené spolu s deťmi a pre ich prospech sa nám tak vrátili a pocit, že sa derieme nadarmo je preč a to viac sa budeme snažiť nepreveriť sa tomu, čo sme si vybrali ako svoje poslanie. Výchove a vzdelávaniu.

Máme školu, ktorá nám dnes padá na hlavu. Zatekajúce strechy, prehnité okná a nesmierne vysoke náklady na vykurovanie. Za vlastne prostriedky sa tak snažime sanovat, čo sa dá. Investovali sme dosť peňazí napr. do zahradnej techniky, pretože súčasťou školy je veľký areál o ktorý sme povinní sa starať a udržiavať ho. Stal sa zo mňa popri iných remeseľných funkciách aj záhradník. Vlastnými rukami za pomoci rodičov sme z bývalého školníckeho bytu vybudovali výdajňu jedla. Popri iných školských činostiach sa táto výdajňa stala mojim druhým domovom a snáď nám úradnický šimel dovolí ju aj prevádzkovať. Tie roky chodenia na obedy do inej školy a poznámky na naše deti sú už únavné.

Paradoxom je to, že tieto investicie, napr. zahradnu techniku, sa snažime využivať nielen pre našu školu, ale aj pre naše okolie. Roky čistim to, čo by som nemal, teda chodniky okolo školy, odhrabávam sneh a spolu s deťmi nasej školy, ale aj so študentami SOŠP sme ju využili aj na revitalizáciu športového areálu na Budatínskej. Chceme tento areál získať pre naše OZ Intelekt a spraviť tam Športový park venovaný pamietke všetkých detských obetí vojnových konfliktov. Developeri nespia a tak akúkoľvek Vašu pomoc privítame.

Každoročne organizujeme “tour de intelekt” z Bratislavy do Prahy. Tento rok si musíme dať ale pauzu, pretože vďaka jednému z našich rodičov a veľmi rýchlej reakcii pána Freša sa konečne ľady pohli a idú nám opravovať strechy. Síce v dvoch etapách, ale idú. Budova patrí do majetku VUC. Verte mi, že keby sme peniaze mali, už dávno máme aj nové okná a aj kotolňu. No systém a financovanie, tak ako je to nastavené, to neumožňuje. Chcelo by to viac detí s pridruženymi diagnózami. Zvrátená myšlienka, však?

Vrátim sa tak k tomu, čo som vlastne chcel týmto opísať. Tých 500.000 € by bohato stačili na všetko to, o čom roky snívame. O možnosti využívať celú budovu, o nezatekajúcich strechách, o nových oknách a o kotolni s vlastnou reguláciou. A o vlastnom multifunkčnom ihrisku. Je to neuveriteľné, ale títo naši malí kockáči sa veľmi radi hýbu. A ja by som po rokoch mohol opät spustiť našu dieľňu, ktorá je vďaka vypnutej elektrike v jednom trakte nefunkčná. Som teda za zásadu najskôr pre svojich a potom sanovať niečo, čo sme nespôsobili. A viem, že takéto peniaze odchádzajú stále. Len nie pre naše deti.

Chcem tak naozaj veľa? Alebo sa dostanem na listinu včera vzniknutej iniciatívy #Somtu, ktorá s finačnymi prostriedkami na svoju činnosť určite problémy mať nebude? No nech sa páči, ale ja pre deti chcem robiť niečo zmysluplné a pre ich život potrebné. Pre svoje, naše aj Vaše. V tom mimovládkam pomáhajme …., alebo radšej to, čo je doma sa ráta? Rozhodnite.