Predpokladom úspešného riešenia cigánskej problematiky je vychádzať z pravdivých a neskreslených poznatkov o stave a aktivitách cigánskej populácie

V predchádzajúcom bloku som už citoval predsedu združenia Únie Rómov na Slovensku F. Tanka v súvislosti s jeho vysvetlením príčin nárastu kriminality, ktorej sa dopúšťa časť cigánskych osadníkov. Podľa neho jednou z hlavných príčin tohto javu je chudoba, v ktorej žije prevažná časť cigánskeho obyvateľstva. Je to veľmi zjednodušujúce a navyše aj zavádzajúce vysvetlenie, ktorým tento predstaviteľ Únie Rómov na Slovensku ospravedlňuje časté prejavy protizákonného správania tých najmenej socializovaných skupín cigánskeho obyvateľstva. Neviem, či si pán Tanko uvedomuje, že byť chudobným (a takých je aj medzi necigánskym obyvateľstvom pomerne veľký počet), ešte nikomu nedáva právo správať sa agresívne a porušovať zákony tohto štátu. Určite, nedostatok finančných prostriedkov znižuje životnú úroveň, obmedzuje možnosti jednotlivca a do určitej miery ho vytláča na okraj spoločnosti, ale to neznamená, že aj takýto ľudia nemôžu mať svoju hrdosť, nemôžu byť slušnými občanmi (viď napr. množstvo našich pracujúcich a dôchodcov žijúcich na hranici chudoby) správajúcimi sa v súlade s právnym poriadkom a pravidlami občianskeho spolunažívania. Ospravedlňovať kriminálne správanie cigánskych asociálov ich chudobou, je obyčajný alibizmus, skresľovanie skutočnosti a vedomé zavádzanie.

Ďalším z celého radu spochybniteľných vyjadrení F. Tanka, zverejnených na www.hlavnespravy.sk dňa 11.1.2020, bolo tvrdenie, ktoré si pre úplnosť  dovolím zvýrazniť a odcitovať v plnom znení tak, ako to napísal jeho autor. „V médiách sú Rómovia prezentovaní len ako nevzdelaní asociáli, kriminálnici a tí, ktorí nechcú pracovať a čakajú len na pomoc od štátu. Ale toto nie je pravda o celej rómskej komunite žijúcej na Slovensku. Väčšina Rómov je integrovaná, pracuje a žije slušným životom“. Zvlášť tá posledná veta je dostačujúcim dôkazom toho, že pán F. Tanko je alebo odtrhnutý od reality a nepozná skutočný stav, aktivity a spôsob života veľkej časti cigánskeho obyvateľstva, alebo, čo je ešte horšie, zámerne klame, zavádza verejnosť a obhajuje neobhájiteľné. Som presvedčený, že tá druhá príčina je správna. Do určitej miery chápem vyjadrenia a argumentáciu pána F. Tanka, pretože on sám je príslušníkom cigánskeho etnika, takže by bolo naivné od neho očakávať odosobnený a objektívny pohľad na stav a aktivity veľkej časti obyvateľov cigánskych osád.

Je pravdou, že aj medzi príslušníkmi cigánskeho etnika sa nájdu jednotlivci, ktorí sa úspešne integrovali do spoločnosti, pracujú, plnia si svoje občianske povinnosti, zodpovedne pristupujú k výchove a vzdelávaniu svojich detí a v plnej miere rešpektujú a dodržiavajú zákony ako aj pravidlá občianskeho spolunažívania. Medzi nimi a príslušníkmi majority neexistujú žiadne rozdiely, čo je potvrdením toho, že takýto ľudia úspešne zvládli proces integrácie a stali sa plnohodnotnou súčasťou spoločnosti. Žiaľ, vzhľadom k celkovému počtu cigánskeho obyvateľstva žijúceho na Slovensku je takýchto jednotlivcov málo, sú to skôr výnimky, pričom ako pravidlo predstavujú len nepatrnú časť z celkovej cigánskej populácie.

Väčšina cigánskeho obyvateľstva žije v osadách a usadlostiach nachádzajúcich sa hlavne v obciach a mestách východného Slovenska. Prevažnú časť z nich tvoria príslušníci tých najmenej socializovaných a teda aj veľmi ťažko integrovateľných, resp. neintegrovateľných cigánskych komunít. Podľa názoru P. Slobodu publikovaného v článku „Neintegrovali sa ani na Západe, niektorí z nich koketujú s Islamom“, pre túto časť nášho obyvateľstva platí, že „aj keď sú v Európe už vyše 600 rokov, nikde nezapustili korene, necítia citovú spätosť so žiadnou krajinou a chýba im hlboká kultúrna viazanosť k akémukoľvek európskemu národu. V dôsledku toho sa nikde neprispôsobili väčšinovej spoločnosti“. Potvrdením toho je skutočnosť, že aj napriek celé desaťročia realizovanej politike „pozitívnej diskriminácie“, t. j. veľmi intenzívnej a rozsiahlej štátnej sociálnej pomoci príslušníkom cigánskych komunít sa títo, až na malé výnimky, neboli schopní, a otázne je, či aj ochotní prispôsobiť životnému štýlu príslušníkov majoritnej spoločnosti. K podobnému názoru prichádza aj S. Matulay, ktorý vo svojom príspevku v zborníku „Člověk, Dějiny, Hodnoty“ vydaného v roku 2002 uvádza: „Róm je predstaviteľ úplne inej kultúry než je európska, to znamená, že to nie je Európan, ani Slovák s tmavšou pleťou: vyznáva iný životný štýl, riadi sa iným rebríčkom hodnôt, má odlišnú filozofiu života a myslenia, odlišnú psychoštruktúru osobnosti vyplývajúcu aj z odlišného formálneho i obsahového charakteru procesov socializácie“. To je ten hlavný dôvod, prečo aj napriek celé desaťročia trvajúcej širokej a všestrannej štátnej pomoci je proces integrácie veľkej časti cigánskeho obyvateľstva (nie jednotlivcov) v podstate neúspešný.

Ako už bolo vyššie uvedené, drvivá väčšina cigánskeho obyvateľstva žije v cigánskych osadách a mestských častiach, ktoré ako pravidlo sú postavené na cudzích pozemkoch, bez potrebného stavebného povolenia, kolaudačných rozhodnutí a množstva ďalších povolení a potvrdení, vyžadovaných platnými zákonnými normami. Všetci vieme, ako vyzerajú tieto osady a ich okolie, ktoré pripomínajú skôr indický vidiek, resp. predmestia afrických či juhoamerických miest než prostredie obyvateľov žijúcich v 21 storočí uprostred strednej Európy. Všetci vieme, ako sa obyvatelia týchto osád správajú, aké sú ich aktivity a aký nezáujem prejavujú o výchovu a vzdelávanie svojich detí a tiež vieme, do akej miery je v osadách rozšírený alkoholizmus, fetovanie detí a pod. To, že pán F. Tanko takýchto ľudí považuje za plne integrovaných do spoločnosti je skôr vyjadrením jeho túžobných očakávaní a zbožných želaní, než konštatovanie reálneho stavu, v ktorom sa prevažná časť cigánskeho obyvateľstva nachádza. Aj keby sme si to priali, tak o tejto časti obyvateľov Slovenska nemôžeme tvrdiť, že sa v plnej miere integrovala do spoločnosti.

Podobne ako v prípade integrácie časti cigánskeho obyvateľstva do spoločnosti, aj v prípade pracovných aktivít je potrebné zdôrazniť, že len malá časť (v žiadnom prípade nie väčšina, ako tvrdí F. Tanko) príslušníkov cigánskej populácie sa aktívne zapája do pracovného procesu formou uzatvorenia plnohodnotného a trvalého pracovno-právneho vzťahu, čo znamená, že tak ako iní zamestnanci, aj oni by zo svojho príjmu odvádzali dane a odvody. Z toho vyplýva, že nemám na mysli realizáciu finančne nákladného „pracovného experimentu“ pod oficiálnym názvom verejnoprospešné práce, resp. aktivačné práce, do ktorých je zapojená len časť cigánskeho obyvateľstva. Doterajšie skúsenosti s týmto druhom politiky zamestnanosti poukazujú na to, že jej ciele sa míňajú účinkom, pretože jej realizácia neviedla k obnove pracovných návykov a získaniu pozitívnejšieho vzťahu ich účastníkov k pravidelnému a teda aj perspektívnejšiemu začleneniu sa do dlhodobého pracovného procesu. Tento fakt potvrdzuje aj P. Kaplan vo svojom príspevku Romove v České republice (publikovanom v knihe Romové a zaměstnanost neboli zaměstnatelnost Romu, Socioklub, Praha 1999), v ktorom uvádza, že „klasické nástroje aktívnej politiky zamestnanosti sa v prípade Rómov ukázali viac menej neúčinné, pretože len 10% z nich sa neskôr uchádzali o zamestnanie“. Zaujímavé sú aj údaje o dĺžke pracovných aktivít účastníkov zapojených do aktivačných prác, ktoré uvádza P. Kaplan a ktoré môžeme aplikovať aj na pomery Slovenska. Podľa tohto teoretika „do jedného mesiaca ukončí túto činnosť cca 30% účastníkov, do dvoch mesiacov 50% a len výnimočne verejnoprospešné práce  v súlade s dohodou uzatvorenou na 12 mesiacov ukončí len 7 až 10 percent ich účastníkov“. Je to potvrdením toho, že prevažná väčšina účastníkov tohto „pracovného experimentu“, do ktorého boli zapojení hlavne dlhodobo nezamestnaní, to berie len ako nevyhnutné zlo a zároveň aj ako možnosť v podstate bezprácnym spôsobom navýšiť svoje sociálne dávky o ďalšiu finančnú čiastku zo štátneho rozpočtu, resp. z rozpočtov obcí a miest. Málo produktívna, skôr symbolická než skutočná pracovná aktivita malého počtu nezamestnaných neviedla a naďalej nevedie k obnove a upevňovaniu pracovných návykov a nikoho nemotivuje k hľadaniu trvalého pracovného miesta. Slovom, dlhodobo nezamestnaných aj naďalej ponecháva v postavení dlhodobo nezamestnaných.

Je nepopierateľným faktom, že miera nezamestnanosti je u cigánskeho obyvateľstva najvyššia, pričom v niektorých komunitách to predstavuje až 100% nezamestnanosť. Čo je však najviac alarmujúcim na tejto situácii je skutočnosť, že „ na Slovensku tvoria Rómovia až 80% dlhodobo nezamestnaných“ (Slovensko 2005. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava 2005), čo znamená, že títo predstavujú skupinu ľudí, ktorí vo väčšine prípadov už stratili záujem o akúkoľvek pracovnú činnosť, stratili pracovné návyky, resp. ak sa jedná o vekovo mladšie ročníky, ani ich nemali ako získať. Sú to ľudia, ktorí sa zmierili so svojim postavením a tomu prispôsobili svoj životný štýl a prežívanie v systéme štátnej sociálnej pomoci. Vysokú mieru nezamestnanosti medzi príslušníkmi cigánskych komunít potvrdzujú aj výsledky, ktoré autor tohto príspevku získal na základe spracovania údajov pochádzajúcich z nim zrealizovaného dotazníkového prieskumu, uskutočneného v októbri 2015 cestou oslovenia 20 mestských a 30 obecných úradov riadiacich územné celky s veľkou koncentráciou cigánskeho obyvateľstva a nachádzajúcich sa v Košickom a Prešovskom samosprávnom kraji. Jedna z otázok znela: Koľkí z celkového počtu rómskeho (cigánskeho) obyvateľstva vo vašom meste, resp. vo vašej obci nie sú v trvalom zamestnaneckom pomere (nie verejnoprospešné a aktivačné práce)? Odpovede sa pohybovali v rozmedzí od 65% až po 100%. V priemere to predstavovalo 82,5 percentnú nezamestnanosť, čo v podstate zodpovedá oficiálnym štatistickým údajom ako aj výsledkom ďalších sociologických prieskumov. Aj napriek tvrdeniam F. Tanka o akoby masovom zapojení sa cigánskeho obyvateľstva do pracovného procesu (nemáme tu na mysli verejnoprospešné práce ale ani nelegálnu prácu na čierno) vyššie uvedené údaje jednoznačne potvrdili tú skutočnosť, že väčšia časť príslušníkov cigánskych komunít predstavuje skupinu dlhodobo nezamestnaných.

Väčšina občanov, vrátane autora tohto príspevku nepochybuje o tom, že pre Slovenskú republiku, jej obyvateľstvo a v konečnom dôsledku aj pre samotných príslušníkov cigánskych komunít by bolo lepšie, ak by skutočne platilo, že „väčšina Rómov je integrovaná, pracuje a žije slušným životom“. Žiaľ, nie je to pravda, skutočnosť je iná, než si ju „vykresľuje“ predseda Únie Rómov na Slovensku F. Tanko a jemu podobní (Ľudia proti rasizmu, Liga za ľudské práva, podpredsedníčka Progresívneho Slovenska I. Biháriová, splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Á. Ravasz a ďalší), ktorí sa nám snažia nahovoriť a vsugerovať nám, že iná, než nimi vykresľovaná realita je výsledkom pretrvávajúcich predsudkov a prejavom intolerantných postojov majority voči cigánskemu obyvateľstvu. Takýto neobjektívny a skresľujúci prístup nemôže viesť k poznaniu skutočných príčin stavu, v ktorom sa dnes nachádza pomerne veľká časť tzv. marginalizovaných skupín obyvateľstva. Navyše, takýto prístup sa nemôže stať ani východiskom k vypracovaniu odbornej analýzy, ktorá by objektívne a komplexne zmapovala doterajšie riešenia daného problému, zhodnotila by účinnosť prijatých metód a postupov ako aj efektivitu vynaložených prostriedkov. Zároveň sa takýto prístup nemôže stať ani zdrojom odborne a vedecky fundovanej a od politických a straníckych záujmov a cieľov „očistenej“ dlhodobej stratégie riešenia tohto ľudsky, morálne, kultúrne, sociálne a politicky zložitého a výbušného problému.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

strana Vlasť, Košice