Ešte raz k ľavici a komunistom…

Môj predošlý článok rozprúdil celkom slušnú diskusiu a zdá sa mi, že by som sa k téme socializmu a komunistickej ideológie mal ešte vrátiť. Je mi jasné, že Hlavné správy a ich blog čítajú do značnej miery práve ľudia nejakým spôsobom ľavicovo založení, alebo jednoducho vychádzajúci zo svojich pozitívnych skúseností so spoločnosťou za bývalého režimu. Iste nie je mojou úlohou ako blogera každému sa zapáčiť a iste nebudem nikdy komunistický režim u nás jednostranne vychvaľovať. To, že socializmus u nás mal aj dobré a aj konzervatívne prvky, som uznal a rozobral v inom článku na tomto blogu. Pri niektorých aspektoch tejto témy sa ešte teraz pristavím.

Dnes mi Facebook pripomenul, že som si dávnejšie zaznamenal jednu zaujímavú myšlienku od Jiřího Křesťana, ktorý sa zaoberá komunistami a ich ideológiou: “Sidney Hook se pokusil srovnat souběžce nacismu a komunismu a v tomto srovnání mu vyšli posledně uvedení lépe. Zatímco sympatizanti nacismu byli podle jeho názoru většinou tvrdí nacionalisté či odpurci liberálních společenských vztahu, komunističtí souběžci podle Hookova názoru bývali prvotně motivováni ušlechtilými pohnutkami, například soucitem s utlačenými.”

Musím povedať, že s touto charakteristikou do značnej miery súhlasím. Akokoľvek nechcem a nemôžem marxistický socializmus uznať ako dobrú ideológiu, viem uznať, že komunistická myšlienka bola iste príťažlivá skôr pre ten humanistický, idealistický a sociálne cítiaci typ ľudí. Pravdaže, neskôr sa aj z takýchto ľudí mohli stať “netvori” či aspoň bezohľadní kariéristi. (A samozrejme mnohí ako kariéristi rozmýšľali vždy a mali akurát to “šťastie”, že žili práve za socialistického režimu, ale oni by to tak robili za každého režimu.) Problém nastáva práve vtedy, keď sa človek namiesto toho, aby sa zaoberal priamo človekom, upne len na akúsi abstraktnú myšlienku. On si trebárs myslí, ako robí dobre, že pomáha celému svetu alebo aspoň krajine, ale z takéto človeka sa postupne vytráca empatia aj ľudskosť. Preto boli možné aj zločiny komunistického režimu. (Ale iste, že aj dnes sa nájde veľa takých, čo takto uvažujú – to nie je len o komunizme.)

Naopak, v tomto citáte boli spomenutí aj nacisti ako “od začiatku”, “od koreňa” skazení. Ktorí zabili svoju empatiu a ľudskosť už v zárodku a samozrejme si to všetko tiež vystužili akýmisi ušľachtilými ideálmi o rase a národe. Tak iste, voči takýmto ľuďom je ťažké necítiť dešpekt.

Takže by som tu určite zbytočne uvádzal mená “sympatických nacistov”. Lebo takí nie sú. Ale istotne by som vedel uviesť mená komunistov, ktorí si podľa mňa zasluhujú aj určitú úctu. Hoci títo ľudia istotne tiež neboli bez chyby a dopustili sa často aj závažných prešľapov. To vychádza aj z ideológie, ktorú vyznávali (samozrejme, diskutéri nebudú súhlasiť, ale je to môj názor). Z našich dejín určite nemám problém vyjadriť určitý rešpekt ľuďom ako Ladislav Novomeský, Gustáv Husák, Vladimír Clementis či Alexander Dubček. Pokiaľ by som zahrnul aj nepolitikov, bol by ten zoznam ešte pestrejší. Čo majú uvedení páni, resp. súdruhovia spoločné? Boli to všetko inteligentní muži, ktorým nechýbal akýsi šarm, a v neposlednom rade boli vedení nielen internacionálnymi, ale aj vyslovene vlasteneckými pohnútkami a inštinktmi. Novomeský videl svoju tvorbu ako súčasť slovenskej kultúry, netvoril len čosi “proletársky” bezpohlavné. Husák sa v SNP – nech si o ňom myslíme čokoľvek – vyhranil aj voči čechoslovakistickému pohľadu na Slovákov a sú indície, že hoci bol ateista, istým spôsobom si hlboko v sebe udržal katolícku kultúrnu identitu. Dubček nielenže zmäkčil komunistický režim v ČSSR, ale jeho vláda priniesla aj dôležité impulzy smerom k federalizácii – a na spomínanom ústavnom zákone pracoval, ako všetci vieme, Husák.

Teda stručne – tieto osobnosti ja viem uznávať práve z toho dôvodu, že si boli vedomí svojich koreňov a kultúrnej identity. Neboli to svetobežníci, ktorým bolo jedno, kam sa usadia, mali na srdci aj Slovensko. Iste sa dopustili aj vážnych chýb a prešľapov. Spomenuté veci im však viem bez problémov uznať a iste sú mi tým sympatickejší než nejaký dnešný bežný “liberál”. Pretože tí majú často Slovensko a jeho kultúrnu identitu úplne “na háku” a celý západný svet vnímajú len ako nejaký veľký obchodný dom. A ani to demokratické či ľudské cítenie často nemajú.

A toto všetko píšem, zdôrazňujem, ako nesocialista, ako nekomunista. Sledujem, pravdaže, ako sa ľavicové myslenie na Slovensku vyvíja. Ono je dobré to ilustrovať aj špeciálne na príklade Ľuboša Blahu, ktorý bol ako mladík vlastne čistý ľavicový liberál, ale v posledných rokoch dáva za pravdu komunitaristickému pohľadu, ktorý sa vyhraňuje v prvom rade voči extrémnemu individualizmu, a ako užitočné vníma aj kultúrne identity a lojality, nielen triedne.

Je mi jasné, že týmto článkom každého neuspokojím, ale to ani nie je mojím cieľom. Voči ľavicovému mysleniu ako takému som kritický a to mi podľa všetkého zostane. Ale istotne nie som na úrovni nejakého kváziliberála, ktorý len prská sliny na všetko ľavicové, lebo mu viacej vonia neobmedzený individualizmus a tak brojí proti často imaginárnemu “boľševizmu” a “fašizmu”.  S ľavičiarmi mám spoločné ciele a mám aj odlišné. V súčasnej politicko-spoločenskej situácii sa istotne spolupráca národných a ľavicových síl nedá vylúčiť a nebolo by ani rozumné úplne sa jej vyhýbať.