Odoláme psychologickej vojne a protištátnej subverzii? Čelíme reálnej vojne proti štátnosti.

Absolútne základnou podmienkou a predpokladom udržania štátnosti je zachovanie vlastných ozbrojených síl. Primeraných veľkosti a možnostiam, ale VLASTNÝCH. Všetko ostatné je podvod. V tom lepšom prípade nekvalifikovanosť. V tom najhoršom – vlastizrada. Pre prípad eliminácie otvorenej agresie nič nebráni tomu, aby sa armády spájali do koalícií. Nemýľme si bežný mierový stav, vyznačujúci sa ohrozeniami. Pre ohrozenia, sa koalície netvoria. Zdôrazňujem, tie sa tvoria len pri odrážaní agresie.

Hovorím o otvorenej agresii. Tvrdím to ako autor diplomovky na západnej operačnej akadémii (Staff College, Camberley) na tému „Koaličné vojny“. Neskoršie na strategickej a geopolitickej akadémii (Royal College of Defence Studies, Londýn) som napísal cudzincami uznanú a úspešnú štúdiu, diplomovku na tému pôsobenia proti presile, využitím teórie komplexnosti, ako súčasti teórie chaosu. S využitím asymetrických, nelineárnych a manévrových princípov. Bola publikovaná, čo bolo najvyššie ocenenie kvality, zatiaľ ako jediná v celej histórii postgraduálnych štúdií slovenských dôstojníkov v zahraničí. Pre bežného čitateľa je nesporne komplikovaný už popis východísk a celého názvu. Komplikovaným podrobnostiam výskumu netreba rozumieť. Stačí si uvedomiť, že autor týchto riadkov vie, o čom hovorí a svoje závery má viac ako podložené. Pre tých menej chápavých len toľko, že nechválim sa, oznamujem.

Na rozdiel od väčšiny iných som totiž na postgraduálnych štúdiách nezabíjal čas produkovaním politruckých slintov o výhodách nášho členstva v NATO alebo v EÚ. Venoval som sa štúdiu toho, čo je potrebné pre dlhodobé prežitie môjho národa. Toho, čo môže pomôcť môjmu národu pre prípad, že niekto zvonka, alebo zvnútra by sa opovážil siahnuť na suverenitu a slobodu našej vlasti. Veruže tak, vnútorné ohrozenia štátnosti zo strany protištátnostných, nenávistníckych, neschopných a nekvalifikovaných šarlatánov v najvyšších funkciách sú nielen rovnako vážne, sú oveľa vážnejšie, ako akékoľvek reálne vonkajšie ohrozenie.

Práve o spôsoboch zabezpečenia dlhodobého prežitia národa a teda aj jeho štátnosti, je stratégia. Najmä jej vrcholná úroveň: politická stratégia (Grand Strategy) a od nej odvodená geostratégia. Bolo by trúfalé očakávať, že stratégii bude rozumieť niekto, kto po celý profesijný život iba posúval papiere v kancelárii protištátnej mimovládky a čakal na pokyny od cudzích protištátnych sponzorov, ako má škodiť svojej vlasti a likvidovať štátnosť.

Robil som to pre svoju jedinú vlasť – Slovensko. Asi triafam do živého, keďže zúrivosť, ktorú už samotné moje meno vyvoláva v radoch tých zakomplexovaných a najzákernejších čitateľov nepozná hranice. Vo svojej primitívnosti idú niektorí z nich až tak ďaleko, že tí najúbohejší osočujú nositeľa týchto hlboko vlasteneckých myšlienok a postojov z údajného českého pôvodu. Neprekážal by mi, vlastenectvu pôvod nezvykne brániť. Ibaže, ubezpečujem aj tých pár najmenej osvietených jednoduchov, že priezvisko autora týchto anti-nacistických blogov, je vo všetkých jeho slovenských derivátoch jedno z najrozšírenejších priezvisk v našej vlasti, na rozdiel od oveľa zriedkavejšieho výskytu u našich západných susedov. A mimochodom, znamená niečo širšie, ako mu udáva všeobecná mienka na základe manipulatívnych skreslení za posledných najviac 150 rokov. Na Slovensku sa v písomných záznamoch vyskytuje najmenej osem storočí, teda v čase, keď našich slovenských predkov ešte ani nezačali vyvražďovať votrelci s palcátmi, teda v čase, keď bola medzi nami, starými Slovenmi (nepomýlil som sa, patrí tam iba „e“) a nimi, staro-Čechmi asi 200 kilometrov široká vyľudnená oblasť Vysočiny. Nie je v tom ani štipka nenávisti, len lakonické konštatovanie historického faktu. Moje priezvisko má teda absolútne nespochybniteľný slovenský pôvod a naozaj nemám čo vysvetľovať. Bez ohľadu na to, že sa s oveľa menšou frekvenciou ako u nás, vyskytuje aj medzi inými slovanskými národmi. Osvietení vedia a chápu. Neosvietenci a nenávistnícki zadubenci si nezaslúžia môj vzácny čas stratený vysvetľovaním, rád im oznamujem fakty a umožňujem im spamätať sa.

Vrátim sa k téme možností spolupráce národov v obrane bez toho, aby sa vzdávali pilierov štátnosti. Nič nebráni tomu, aby malé štáty s obmedzenými zdrojmi spolupracovali v oblasti finančne a technologicky náročných spôsobilostí. Pri zachovaní absolútnej suverenity nad svojim podielom a nad celým personálom. Koncept som predložil a začal cielene rozširovať už pred najmenej 15 rokmi. Aj o tom treba začať hovoriť nahlas. O to skôr v čase otvoreného masívneho útoku, ba dokonca otvorenej agresie proti národným štátnostiam zo strany tej zainteresovanej hŕstky skutočných nepriateľov národných štátov, ktorá profituje z vytvárania hypercentralizovaného superštátu EÚ a z globalizácie. Zo strany nadnárodnej oligarchie a ich sluhov: euroúradníkov a domácich kolaborantov v národných štátoch. Táto skupina rozvracačov sa navyše pri rozkladaní svojich národných štátov, v prospech vytvárania superštátu EÚ, dostáva do konfliktu záujmov. Pri správnom výklade niektorých ustanovení zákonov dokonca s istotou možno tvrdiť, že pácha trestnú činnosť.

Je nutné nahlas a kategoricky odmietnuť nielen úvahy o spoločných ozbrojených silách EÚ, ale všetky výzvy na odovzdávanie atribútov štátnosti do cudzích rúk. Už vôbec tieto úvahy nemôžu znieť z úst tých, ktorí sa hotujú spájať národné vlastenecké sily. A protagonistov týchto zvráteností je nutné odsúdiť tým najostrejším a najotvorenejším spôsobom. Cielené a zámerné vyvolávanie rezignačných a porazeneckých nálad medzi občanmi malých štátov na základe obmedzených veľkostí ich ozbrojených síl je absolútne jednoznačnou psychologickou subverziou rozvracačského charakteru. Porazenecké nálady pritom vonkoncom nemajú opodstatnenie. História národov, čiže ľudstva, je doslova posiata masívnym množstvom príkladov víťazstva odhodlanosti a prešibanosti malých a zdanlivo slabších nad nafúkanosťou zdanlivo silnejších agresorov, provokatérov a trúfalcov.