Vo vyjadreniach kandidátov do Európskeho parlamentu zaznelo množstvo nepravdivých a zavádzajúcich informácii o EÚ, jej význame a ďalšom rozvoji

Tak, ako je to bežné v každej predvolebnej kampani (a ani tá, ktorá predchádzala voľbám do Európskeho parlamentu nebola výnimkou), z úst predstaviteľov kandidujúcich politických strán a ich kandidátov (až na malé výnimky) odznelo množstvo nepresných, polopravdivých, zavádzajúcich a neraz aj otvorene lživých tvrdení a informácií o Európskej únii, o jej význame a dôležitosti jej orgánov a inštitúcií, vrátane Európskeho parlamentu, o ich fungovaní a vplyve na vývoj jednotlivých členských štátov a pod. Všetky tieto, často zámerne a účelovo šírené dezinformácie mali jeden jediný cieľ, predstaviť EÚ a Európsky parlament v tých najpozitívnejších farbách, osloviť čo najviac voličov a mobilizovať ich k masovejšej účasti vo voľbách. V uvedenom príspevku sa pokúsime poukázať na niektoré najčastejšie sa vyskytujúce, avšak pravde nie vždy zodpovedajúce tvrdenia a argumenty, s ktorými sme sa najčastejšie stretávali vo vystúpeniach a argumentačnej výbave mnohých kandidátov do Európskeho parlamentu.

Po prvé. Veľmi nepresnou a zavádzajúcou informáciou, s ktorou sme sa mohli stretnúť v predvolebných vystúpeniach kandidátov bolo zveličovanie významu, kompetencií a postavenia Európskeho parlamentu v štruktúrach EÚ. Drvivá väčšina záujemcov o vstup do tejto európskej inštitúcie svoje rozhodnutie kandidovať zdôvodňovala snahou podieľať sa na zefektívnení činnosti EÚ a Európskeho parlamentu cestou podpory a prijímania zásadných opatrení, ovplyvňovaní obsahu a zamerania potrebných reforiem a určovaní strategického smerovania tohto integračného zoskupenia.  Kandidáti, ktorí vo svojej predvolebnej rétorike prezentovali tento názor, alebo svojich poslucháčov zavádzali, alebo, čo je snáď ešte horšie, nepoznajú skutočné právomoci a postavenie Európskeho parlamentu v mocenských štruktúrach EÚ. Európsky parlament totiž nedisponuje takými právomocami, aby jeho rozhodnutia mohli zásadným spôsobom ovplyvniť smerovanie a ďalší rozvoj Európskej únie. Pravdou je, že zásadné, t. j. podstatné a strategické rozhodnutia o ďalšom smerovaní tohto integračného zoskupenia, o jeho politickej integrácii smerom k vzniku centralisticky riadeného superštátu, potláčajúceho suverénne práva a kompetencie národných štátov a ich volených inštitúcií sa prijímajú na iných úrovniach bruselskej administratívy, niekde inde, než na pôde Európskeho parlamentu. Ten posledný, aj keď sa honosí názvom Európsky parlament, nie je možné porovnávať s národnými parlamentmi, ktoré, podobne ako aj NR SR, sú nadradené vládnej moci, ktoré schvaľujú vládny program, vyjadrujú podporu, resp. nedôveru vláde, plnia voči nej kontrolnú funkciu a čo je najdôležitejšie, disponujú právom legislatívnej iniciatívy. V prípade Európskeho parlamentu môžeme hovoriť o oklieštených právomociach, pretože tento orgán nemá právo navrhovať legislatívne normy, takéto právo má jedine Európska komisia, teda exekutívny orgán EÚ, ktorý, spoločne s Európskou radou sú tými inštitúciami, ktoré prijímajú dokumenty zásadného významu. Európsky parlament môže len schváliť, resp. zamietnuť tie rozhodnutia Európskej komisie, ktoré táto predložila na schválenie do zastupiteľského orgánu EÚ. V niektorých otázkach, napr. pri vymenovaní Európskej komisie, pristúpenie nových členov EÚ či uzatváranie obchodných zmlúv EÚ s tretími krajinami sa od parlamentu vyžaduje súhlas, ktorý, aj vzhľadom na doterajšiu jeho činnosť môžeme chápať len ako formálnu záležitosť. Šéfov najdôležitejších európskych inštitúcií (predseda Európskej komisie a jej jednotliví komisári, predseda Európskej rady, predseda Európskeho parlamentu, predstaviteľ EÚ pre zahraničné vzťahy a pod.) nominujú a schvaľujú jednotlivé štáty a ich najvyšší predstavitelia na spoločnom zasadaní. Parlament do tohto výberu v podstate nezasahuje. Pravdou je, že celá mocenská a rozhodovacia architektúra EÚ je založená na mocenských záujmoch bruselských politických elít, mocenských vzťahoch a záujmoch najsilnejších členských krajín tejto organizácie, mocenskom vplyve Európskej centrálnej banky (ECB) a v neposlednom rade na záujmoch vplyvných bohatých bánk a hospodárskych konzorcií, sledujúcich svoje parciálne záujmy. Európsky parlament, ako jediný občanmi volený inštitút EÚ, v rámci mocenských štruktúr tejto organizácie plní skôr úlohu štatistu, poslušne schvaľujúceho nariadenia Európskej komisie a navodzujúci dojem demokratickej činnosti a demokratickej podstaty tohto integračného zoskupenia.

Po druhé. Charakteristickou črtou, prítomnou v argumentačnej výbave a vyjadreniach proeurópsky zameraných politických strán a ich kandidátov, podporovaných  masmédiami, početnými aktivistami, mimovládnymi organizáciami a našimi tzv. štandardnými politickými subjektami boli obavy z víťazstva a posilnenia postavenia a vplyvu euroskepticky a pronárodne orientovaných strán ako na domácej scéne, tak aj na úrovni jednotlivých členských krajín EÚ. Protagonisti z radov eurooptimistov a nekritických obdivovateľov všetkého, čo k nám z EÚ prichádza, upozorňovali na zvyšujúcu sa popularitu pronárodne a protieurópsky zameraných politických strán v Taliansku, Francúzsku, Maďarsku, Holandsku, Poľsku a iných krajinách, pričom ich rétorika miestami pripomínala „šírenie poplašnej správy“, resp. alarmujúcu predpoveď naplnenia, z ich pohľadu, toho najhoršieho scenára, ktorým by bolo víťazstvo Salviniho Ligy, Národného zhromaždenia M. Le Penovej, Orbánovho Fideszu, ako aj ďalších politických subjektov podobného zamerania, posilnenie vplyvu ktorých by zmenilo dovtedajšie rozdelenie moci medzi jednotlivými frakciami v Európskom parlamente, v dôsledku čoho by túto inštitúciu ovládli sily snažiace sa obmedziť rastúci vplyv bruselských elít a prinavrátiť národným štátom a ich politickým reprezentáciám predchádzajúce postavenie. Cieľom takejto, miestami až hysterickej propagandy a zastrašovania bolo motivovať prívržencov a voličov proeurópskych strán k ich masovej účasti na voľbách, predstaviť národne, a voči EÚ kriticky vystupujúcich kandidátov ako nacionalistov a extrémistov, ako najväčšie ohrozenie zjednotenej Európy a jej vedenia, ako potenciálnych ničiteľov európskych demokratických hodnôt a budúcich hrobárov tohto integračného zoskupenia.

Obavy proeurópskych strán a ich podporovateľov sa ukázali ako nereálne a neopodstatnené, pretože aj napriek tomu, že došlo k nárastu voličskej podpory pronárodným a voči súčasnému smerovaniu EÚ veľmi kritickým subjektom, tieto, vzhľadom na relatívne nízky počet získaných mandátov (čo nás oprávňuje hovoriť len o ich marginálnom posilnení), nebudú v novozloženom Európskom parlamente predstavovať rozhodujúcu a vplyvnú silu, schopnú zásadným spôsobom ovplyvňovať prácu a charakter rozhodovania v tejto inštitúcii. Aj keď doterajšie najsilnejšie a najvplyvnejšie frakcie v Európskom parlamente – Európska ľudová strana (EPP) a Aliancia socialistov a demokratov (SaD) zaznamenali stratu väčšieho počtu mandátov, v dôsledku čoho prišli o svoje väčšinové postavenie, tieto frakcie budú môcť, tak ako doteraz, a s pomocou ďalších proeurópsky zameraných frakcií (Európski konzervatívci a reformisti-ECR, Identity a Democracy–ID a ďalšie) určovať vývoj v tomto zastupiteľskom zbore, takže je viac ako pravdepodobné, že naďalej budú zárukou posilňovania centralistických tendencií v činnosti a smerovaní EÚ.

Po tretie. Spoločnou črtou vo vystúpeniach kandidátov do Európskeho parlamentu, nevynímajúc aj tých proeurópsky orientovaných, bola prezentácia ich snáh prispieť k realizácii reforiem v rámci EÚ, s cieľom zracionalizovať a zefektívniť činnosť jej orgánov a inštitúcií. Slovom, niektorí dôraznejšie, iní menej naliehavo sa vyslovovali za reformu tohto integračného zoskupenia, pričom, vychádzajúc z ich predstáv o obsahu, rozsahu a zameraní týchto reforiem, veľká väčšina z nich tieto reformy chápala skôr ako „kozmetické vylepšenie“, resp. odstránenie tých najvypuklejších a najviac kritizovaných a nepopulárnych opatrení bruselskej administratívy. Z ich vyjadrení bolo zrejmé, že im nejde o prijatie a realizáciu skutočných a podstatných reformných krokov, ktoré by zásadným spôsobom zmenili doterajšiu prax a smerovanie EÚ.

V roku 1957 šesť štátov (Francúzsko, Západne Nemecko, Taliansko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko) podpísalo tzv. Rímske dohody, ktoré zakladali Európske hospodárske spoločenstvo (EHS). Uvedené spoločenstvo bolo založené a fungovalo na princípe suverénnych národných štátov s cieľom ustanoviť a rozšíriť zónu voľného obchodu, odstrániť colné bariéry cestou vytvorenia colnej únie a spoločného trhu. Už od svojho vzniku EHS stala pred výberom dvoch ciest svojho ďalšieho vývoja. Alebo toto integračne zoskupenie prijme do svojich radov ďalšie krajiny Západnej Európy, ktoré budú po všetkých stránkach kompatibilné so zakladajúcou šesticou štátov a obmedzí svoje aktivity výlučne na rozširovanie hospodárskej spolupráce a vytváranie lepších podmienok na obchodnú výmenu, alebo táto organizácia bude pokračovať v prehlbovaní integrácie cestou prijímania nových členských štátov aj z iných oblastí Európy (čím zákonite narastie nebezpečenstvo možných konfliktov medzi nimi) a ďalším rozširovaním spolupráce aj na oblasti mimohospodárskych a obchodných vzťahov. Lídri EHS, ako aj politickí predstavitelia členských štátov tejto organizácie uprednostnili druhú  cestu, ktorá zákonite viedla k vzniku dnešnej Európskej únie, a ktorá, podľa slov bývalého prezidenta Českej republiky V. Klausa, sa na rozdiel od svojho predchodcu (EHS) „premenila na nedemokratické, postdemokratické monštrum, ktoré potláča práva a záujmy jednotlivých členských krajín tohto integračného zoskupenia“. K podobnému názoru prišiel aj britský filozof a historik R. Scruton, ktorý vo svojom Varšavskom vystúpení dňa 5. júna 2019 uviedol, že „v srdci európskeho projektu je zakomponovaný program, ktorý bol stanovený bez ohľadu na špecifické potreby a hodnoty európskych národov“, základy a teoretické východiská ktorého boli rozpracované v Maastrichtskej, ale hlavne v Lisabonskej zmluve, v dôsledku čoho sa EÚ zmenila na dnešný prebyrokratizovaný a centralisticky, t. j. nedemokraticky riadený kolos s cieľom zavŕšiť politické zjednotenie a vytvoriť jeden európsky „superštát“, v ktorom sa národné štáty, ich záujmy, kultúra a tradície rozplynú v nadnárodnom, fiktívnom a národných čŕt zbavenom celoeurópskom spoločenstve.

Predstavitelia všetkých vplyvných orgánov a inštitúcií EÚ sa vždy a za každých okolností oháňajú čarovnými a dnes veľmi módnymi výrazmi: demokracia, demokratické hodnoty, sloboda a ľudské práva. Ale je to len kamufláž a maska, za ktorými skrývajú svoje skutočné ciele, svoje nedemokratické rozhodnutia a demokratickým pravidlám odporujúci charakter ich činnosti. Potvrdením sú aj slová dosluhujúceho predsedu Európskej komisie J-C. Junkersa, ktorý sa pre poľské noviny vyjadril, že bez ohľadu na výsledok volieb do Európskeho parlamentu budú kandidáti euroskeptikov blokovaní, aby neobsadili dôležité posty v EÚ. Skutočne, výrok hodný „demokrata“ a zároveň ukážka toho, ako chápu demokraciu čelní predstavitelia EÚ, ktorí za žiadnu cenu, a bez tvrdého a nekompromisného odporu nepripustia žiadne zásadne reformy v mocenských a riadiacich štruktúrach tejto organizácie.

Vo svetle týchto skutočností môžeme vyjadrenia a snahy kandidujúcich subjektov do Európskeho parlamentu o reformu EÚ chápať len ako slovnú ekvilibristiku určenú pre verejnosť. Pravdou je, že toto integračné zoskupenie, nesúce názov Európska únia je nereformovateľné, a to z nasledujúcich dôvodov. Tým prvým je prevládajúca a politickými lídrami presadzovaná tendencia rozširovania EÚ o ďalšie členské štáty a prenos ďalších kompetencií z národných štátov na úroveň bruselskej administratívy, čo nevyhnutne povedie k vyššej miere byrokratizácie a centralizácie v oblasti plánovania, riadenia a rozhodovania. Tým druhým je neochota jej politických elít a predstaviteľov silných členských štátov (Francúzsko a Nemecko) pripustiť akúkoľvek zásadnú zmenu smerom k posilneniu demokratického charakteru jej fungovania a spochybnenia jej smerovania k zavŕšeniu jej politickej integrácie, t. j. k vytvoreniu jednotného, centralisticky riadeného európskeho štátu, pod patronátom dvoch najsilnejších a najvplyvnejších krajín EÚ. Tretím dôvodom, spochybňujúcim možnosť uskutočniť zásadne reformy v rámci EÚ je neochota jej politických predstaviteľov prinavrátiť veľkú časť pôvodných kompetencií národným štátom a ich národným inštitúciám, čo by podstatným spôsobom ohrozilo mocenské postavenie a vplyv bruselských elít ako aj záujmy nadnárodných korporácií.

Po štvrté. Vo vyjadreniach niektorých kandidátov do Európskeho parlamentu, zvlášť tých menej zorientovaných v sociálno-politických disciplínach, vrátane komplexu poznatkov z oblasti vývoja medzinárodných vzťahov, sme sa mali možnosť dozvedieť, že to bola a stále je Európska únia, ktorej vďačíme za 75 rokov mieru na našom kontinente. Je pravdou, že od roku 1945 až doteraz, snáď len s výnimkou lokálnych ozbrojených konfliktov na Balkáne v 90 rokoch minulého storočia sme v Európe nezaznamenali vojenský konflikt, takže oprávnene môžeme toto obdobie nazvať obdobím európskeho mieru, čo vzhľadom na predchádzajúce stáročia vývoja tohto kontinentu, plného ozbrojených konfliktov a násilia je niečo výnimočné. Avšak hlavnú zásluhu na tom nemá Európska únia, ani jej predchodkyňa EHS, ale hlavne a predovšetkým charakter a usporiadanie povojnového svetového a európskeho poriadku, nového rozpoloženia síl a rozdelenia sfér vplyvu medzi víťazmi v 2. sv. vojne, konkrétne medzi Sovietskym zväzom a jeho bývalými spojencami v protihitlerovskej koalícii na čele s USA. Povojnová architektúra Európy, spočívajúca na existencií dvoch znepriatelených vojensko-politických a hospodárskych blokoch, ako aj celé desaťročia pretrvávajúca vojenská parita a spoľahlivo fungujúci systém vojenského odstrašovania boli (a to aj napriek vyostrenému nepriateľstvu, nedôvere a prebiehajúcej studenej vojne) hlavnou príčinou pomerne stabilného systému medzinárodných vzťahov a dostatočnou zárukou nepoužitia sily pri riešení existujúcich konfliktov a rešpektovania podmienok mierovej koexistencie dvoch znepriatelených blokov.

Rozpadom Sovietskeho zväzu a jeho bloku zaniklo povojnové usporiadanie Európy, čo vo vývoji medzinárodných vzťahov viedlo (a dnes už môžeme povedať, že len dočasnej)  dominancii USA a jeho európskych spojencov združených v EÚ a NATO. Praktickým vyjadrením nového prerozdelenia sfér vplyvu bolo rozšírenie vojensko-politickej aliancie NATO až k hraniciam Ruskej federácie, čo nevyhnutne prispelo k zvýšeniu napätia medzi USA a jeho európskymi satelitmi a východnou mocnosťou, prejavujúceho sa umiestnením vojsk NATO na jej západných hraniciach, budovaním amerických základní a vojenských zariadení v krajinách susediacich s Ruskou federáciou, rozhodnutím USA vypovedať raketovú dohodu s RF, zavádzaním obchodných bariér, uvalením sankcií, silnejúcou protiruskou rétorikou a protiruskými provokáciami a ďalšími aktivitami sledujúcimi oslabenie a potlačenie vplyvu Ruska na vývoj v EÚ a ďalších oblastiach tohto kontinentu. Dôsledkom je nástup novej etapy studenej vojny, resp. „horúceho mieru“, na čom má svoj nezanedbateľný podiel aj Európska únia a politickí predstavitelia jej členských krajín. Pravdou je, že týmto krajinám, združeným v EÚ nevďačíme za súčasný mierový vývoj na európskom kontinente (vďaku si skôr zaslúži prezieravá, zdržanlivá a realistická politika Ruskej federácie) pretože, ako blízki spojenci USA a zároveň aj členovia agresívnej vojensko-politickej aliancie NATO sú dnes spoluzodpovedné za eskaláciu napätia v Európe, za podkopávanie mierového spolunažívania a nárast nepriateľstva medzi štátmi, čo môže vyústiť do otvoreného celoeurópskeho vojenského konfliktu.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice