Šokujúce výroky pápeža Františka II.

Pápež počas audiencie upozornil na častý jav, keď ľudia síce chodia pravidelne do kostola, no v osobnom živote nenávidia ostatných ľudí a vyjadrujú sa o nich negatívne. “Lepšie je nechodiť do kostola. Ži ako ateista” povedal.

“Jediné, čo by som rád urobil, by bolo jedného dňa si vyjsť vonku bez toho, aby ma niekto spoznal, a dať si pizzu. To uvádzam teraz ako príklad. V Buenos Aires som bol často vonku. Navštevoval som farnosti… To mi trochu chýba, ale človek sa s tým vyrovná, zvykne si na to”

„Posedlost sexuálními otázkami je neurotická obsese. Nejsou to nedůležité věci a nesmíme je bagatelizovat, ale není to první a poslední přikázání.“

“Prijímajúc výzvu, on sám (Ježiš) nám dáva príklad a ukazuje nám cestu. Je to skutočnosť vyjadrená v troch slovách: berie do rúk trochu chleba a zopár rýb, požehnáva ich, rozdeľuje a dáva ich učeníkom, aby ich rozdelili medzi ostatných. Toto je cesta zázraku, celkom iste tu nejde o mágiu, ani o modloslužbu. Ježiš týmito troma skutkami dokáže premeniť logiku odhadzovania na logiku spoločenstva, na logiku komunity,”

Pre tých, ktorí sú zranení starými rozdeleniami, je ťažké prijať, keď ich povzbudzujeme do odpustenia a zmierenia, pretože si myslia, že ignorujeme ich bolesť alebo chceme, aby stratili svoju pamäť a ideály. Ak ale uvidia svedectvo autenticky bratských,  zmierených spoločenstiev, bude to pre nich svetlo, ktoré priťahuje. Som preto veľmi nešťastný, keď v niektorých kresťanských spoločenstvách, ba dokonca aj medzi zasvätenými osobami vidím, že dávajú priestor nenávisti, rozdeleniu, klebetám, ohováraniu, pomste, žiarlivosti, túžbe presadiť vlastné myšlienky za akúkoľvek cenu, dokonca aj za cenu prenasledovania, ktoré vyzerá ako neúprosný hon na čarodejnice. Koho chceme evanjelizovať takýmto správaním? / EG, 100/

Viac než odborníkov na apokalyptické diagnózy alebo temných sudcov, ktorým sa páči pranierovať každé nebezpečenstvo a každú deviáciu, ľudia by nás mali vnímať ako radostných poslov vznešených ideálov, správcov dobra a krásy, ktoré sa odrážajú v živote podľa evanjelia. /EG.168/

Všade a za každých okolností sú kresťania, povzbudzovaní svojimi pastiermi, povolaní, aby počuli volanie chudobných, ako to dobre vyjadrili brazílski biskupi: „Chceme na seba každý deň brať radosti a nádeje, žalosti a úzkosti brazílskeho ľudu, predovšetkým obyvateľov žijúcich na mestských perifériách a vo vidieckych oblastiach – bez zeme, bez strechy nad hlavou, bez chleba, bez zdravia –, trpiacich pre porušovanie ich práv. Keď vidíme ich biedu, keď počúvame ich volanie a poznáme ich utrpenie, pohoršuje nás poznanie, že existuje dosť jedla pre všetkých a že hlad je spôsobený zlou distribúciou dobier i zisku. A problém sa ešte zhoršuje všeobecným plytvaním.“/ EG 191/

“Je nezbytné, abychom jako církev dokázali s bolestí a hanbou připustit a odsoudit hrůzné skutky, které spáchaly zasvěcené osoby, kněží a všichni ti, jejichž posláním je dohlížet na ty nejzranitelnější a pečovat o ně. Prosme za odpuštění hříchů vlastních i cizích.” 

“Na začátku nestojí sexuální zneužití, nýbrž zneužití moci a svědomí. Zneužití moci skutečně existuje – kdo z nás by neznal nějakého autoritářského biskupa? V církvi se vždy vyskytovali autoritářští biskupové či řeholní představení. Autoritářství je druhem klerikalismu, který spolu  s elitářstvím podporuje veškeré formy zneužívání.”

Jeden z najdojímavejších okamihov prišiel vo chvíli, keď sa malé dievčatko Františka priamo opýtalo, či chcel byť pápežom. František odpovedal, že nie.

Iné dievčatko mu položilo otázku, prečo odmietol bývať v prepychovom pápežskom sídle. František odpovedal, že to nie je otázka bohatstva. “Potrebujem žiť medzi ľuďmi a keby som žil sám, možno trochu izolovaný, nebolo by to pre mňa dobre,” doplnila agentúra Reuters.

“Mám pocit, že môj pontifikát bude krátky. Štyri alebo päť rokov… Mám pocit, že ma Pán nasadil na krátky čas,”