Postkomunisti krágľujú

Môže sa zdať čudné, ak o niekom, kto sa narodil po roku 1989 povieme, že je postkomunista. Ibaže komunistické maniére nemusia byť vlastné len členom komunistickej strany. Zapustili u nás hlboké korene a čím je možnosť verejne vyjadrovať svoje názory väčšia, tým viac sa dajú spoznať.

Charakteristickým znakom predstaviteľov bývalého režimu bolo kádrovanie. Nikto iný nemal šancu rozhodovať o osude ľudí, iba vyvolení. Po roku 1989 mnohí si chceli túto výsadu dopriať a svoj názor prezentovali ako jediný správny. Na začiatku 90. rokov sa mohli čitatelia denníka Sme dozvedieť, akých strán voliči do kostola nepatria. Pravdaže písal o tom kňaz, Anton Srholec. Denník Sme mal aj iného kádrováka, Ernesta Weidlera, ktorého nenávistné články priam hltali škodoradostní zvedavci. A kádrovanie ľudí zostalo aktuálne dodnes. Vynára sa najmä pred voľbami s jediným cieľom, zničiť nepohodlného protivníka.

Už neraz sa spoločnosť mohla presvedčiť o pravdivosti tvrdenia, že médiá dokážu z nikoho urobiť prezidenta a z prezidenta nikoho. Pred tohtoročnými voľbami sa nič špeciálne neukazovalo dovtedy, kým Ľudová strana Naše Slovensko nezverejnila svoju kandidátku. Istá blogerka nenašla na nej nijakých slušných ľudí. Nemožno sa tomu čudovať, dnes je etalónom slušnosti televízny farmár, hrdinky z Kredenca či hviezdy z Profesionálov. Vedľa takýchto „celebrít“ naozaj nemôže obstáť kresťansky založený učiteľ Anton Čulen, navyše propagátor voľnej nedele z Kotlebovej kandidátky. A iste nie Ján Cuper, autor zákona, podľa ktorého zanikla federácia Čechov a Slovákov. Čechoslovakisti mu to nikdy nezabudnú. Slovenskí vlastenci to na Slovensku nemajú ľahké. Pochopili to viacerí a pyšne sa hlásia za vlastencov amerických, lebo to je najlepšia vizitka pri uchádzaní sa o prezidentský úrad. Pravda, na Slovensku.

Blog Ivana Ihnačáka v Pravde je jedným z tých, ktoré majú za cieľ dehonestovať Ľudovú stranu Naše Slovensko. Nielenže je vyskladaný z klamstiev, ale súdiac podľa autorových tvrdení, zrejme nemá ani potuchy o čom píše. Konštatovanie, že do parlamentu na kandidátke ĽS NS sa chcú dostať prívrženci Adolfa Hitlera je šírením poplašnej správy a jej autor sa vystavuje riziku trestného stíhania. Tvrdiť, že termín vodca je fašistický titul sa javí ako prejav jeho historickej negramotnosti. A vôbec termín fašizmus, ktorým v súčasnosti médiá tak rady nálepkujú každého, je výraz, o ktorom v Moskve rozhodli: všetky režimy, ktoré sú proti komunizmu sú fašizoidné. Takže toto dedičstvo bývalého režimu dodnes spoločnosť pestuje. A ľudí, ktorí si ctia predstaviteľov prvej Slovenskej republiky, vyhlasuje za extrémistov, čiže nepriateľov režimu presne tak, ako po nástupe komunistov k moci.

Je priam škandalózne, že ani po dosiahnutí samostatnosti sa v učebniciach dejepisu neobjavuje pravda o prvej Slovenskej republike. Ak by mladá generácia poznala skutočnosti, ktoré sa jej s takou bravúrou zatajujú, nikdy by neuzreli svetlo sveta blogy, ako Ihnačákov či ďalšie. Čo títo autori vedia o prvej Slovenskej republike? Celkom poľahky ju označujú za vojnovú, fašistickú alebo klérofašistickú, čiže presne tak, ako ju charakterizovali komunisti. A prečo? Lebo pri vzniku prvej republiky neparticipovali na moci? Ich internacionálny základ bol v tom čase veľkou prekážkou na zachovanie jednotnej politiky na torze územia, ktoré zostalo potom, čo si z neho odkrojili Poliaci a Maďari. Po vojne preukázali svoju krvilačnosť, keď popravili nielen prezidenta štátu, ale každého, kto bol podozrivý zo snáh na obnovenie samostatnej Slovenskej republiky. Kto z dnešných mladých ľudí pozná osud Tunegu, Púčika či Tesára, mladých študentov z Trenčína, ktorých popravili na výstrahu tým, čo sa postavili proti komunistickému teroru a za obnovu Slovenskej republiky? Kto dnes vie niečo o vykonštruovaných rozsudkoch trestov smrti len preto, že sa ľudia nezmierili s diktátom boľševikov? Alebo len preto, že boli kňazmi či rehoľníkmi? V máji 1949 odsúdili šesť mladých Slovákov, členov Bielej légie, ktorej cieľom bolo obnovenie slovenskej štátnosti. Vedúci skupiny Augustín Lednický bol popravený a ostatní odsúdení na doživotie či na dlhoročné odňatie slobody. Kto spomína na obete povstalcov, ktorí začiatkom septembra 1944 v Liptovskom sv. Jáne vyvliekli 46-ročného katolíckeho kňaza Rudolfa Schedu z fary a vo Svätojánskej doline mu zaživa sťahovali kožu z tela, dokaličili údy a trýznili dovtedy, kým v strašných bolestiach neskonal. Rovnako povstalci a partizáni zavraždili katolíckych kňazov Antona Šaláta, Jána Nemca a klérika Imricha Teplana, študenta 5. ročníka bohoslovia. Komunisti neušetrili ani svojich, ktorí odskočili po spoznaní skutočnej tváre komunizmu. Tak popravili legendárneho veliteľa povstania Viliama Žingora. Svoje ohavné činy na obyvateľstve komunisti po vojne statočne vytláčali z povedomia ľudí celých 40 rokov. Za ten čas vytvorili vlastnú verziu slovenských dejín, ktorá nemohla byť iná ako fašistická. Veď kto bol proti Moskve, bol fašista. Preto neprekvapuje, že dodnes sa toto dedičstvo ťahá našou spoločnosťou. Ale už vznikajú ostrovčeky slobodného myslenia, kam preniká pravda. Sú to predovšetkým mladí historici, ktorí sa nenechajú zastrašiť, ale aj strany akou je ĽS NS.

Akú dôveryhodnosť má blog Ihnačáka môžem ilustrovať na vlastnom príklade. Autor spomína, že „na kandidátke ĽS NS sa nachádza aj Eva Zelenayová, redaktorka nacionalistického postmečiaristického mesačníka Extra plus“. Nuž, nie je to pravda. Som síce na kandidátke, ale nie som a nikdy som nebola redaktorkou spomínaného mesačníka, som šéfredaktorkou mesačníka Svedectvo, ktoré vydáva organizácia politických väzňov protikomunistického odboja. S touto skutočnosťou by sa autorovi zrejme ťažšie biľagovaľo. No keď už spomínal mečiarovcov, mohol uviesť inú pravdivú skutočnosť, že som bola poslankyňou NR SR za HZDS. Uviesť o niekom jednu lživú vetu, na to treba mať viac než len odvahu. Na to treba mať objednávateľa. Ak je to len jeho svedomie, tak je vystavané na komunistických lžiach, ktoré práve Kotlebova strana nemá v láske.