Narodil som sa v čase, keď vlaky mali tri triedy. Podstatnú časť života som strávil v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy som aj maturitu zvládol bez protekcie a podvádzania.
Prestávky bývania ma zastihli v Pardubiciach (otec reprezentoval v ÚDA), v Košiciach (dva roky na internáte) a v Brne (26 mesiacov - vojna na letisku).
Vystriedal som niekoľko zamestnávateľov TATRA Kopřivnice (konštruktér motorov, skúšobný technik), STK (kontrolór), SHMÚ (hydrológia podzemných vôd), Letisko MRŠ (ochrana, dispečer paliva).
Do 18. rokov som pretekal na kajaku a neskôr som sa venoval služobnej a súťažnej kynológii (28 rokov).
Bratislavskú králikáreň, ktorej hodnota neustále stúpa, som pred dvanástimi rokmi prenechal svojmu ženatému synovi (s dvomi deťmi), aby nemusel žiť v petržalskom podnájme a presťahoval som sa do krásneho prostredia kopaníc kde sa ešte ľudia zdravia aj keď sa nepoznajú. Neľutujem.
Moje rodné mesto sa zmenilo a máločo v ňom k lepšiemu. Rodná nemocnicu na Zochove neexistujej, výletnú reštaurácia do ktorej chodil už Ľ. Štúr nepoznávam, tam kde desaťročia predávali klince je bohviečo, a v MHD vám nemá kto povedať kam ide a kde máte prestúpiť, sneh sa neodváža, iba solí a prehadzuje. V Bratislave je viacej Blavákov ako normálnych ľudí. Opakujem - neľutujem.
Ak som napísal málo, rád doplním.
