Turecká pasca

Zahranično politický komentár.

Žijeme zaujímavú dobu, kedy výsledky (následky) svojich činov a rozhodnutí sa dostavujú prakticky okamžite. V minulosti procesy trvali omnoho dlhšie. Dnes preto môžeme pozorovať efekty a zhubné účinky nesprávnych politických rozhodnutí. Aj laik si dokáže dosadiť vzťahy do súvislostí. Už pred niekoľkými rokmi sa stal očividným nástup Turecka k sebazničeniu. Samozrejme, že občania tejto krajiny si nič podobné neželajú. Ani politici, práve naopak. Avšak aj snaha o obnovenie dominancie krajiny, môže viesť k jej rozpadu. Vždy je preto dôležité, akých má štát lídrov, nakoľko tí chápu procesy riadenia.

V prípade Turecka je situácia zložitá, pretože v osobe Erdogana sa zosobňujú túžby väčšiny Turkov a ich presvedčenie o výnimočnom postavení Turecka v regióne. Je to historický následok existencie Osmanskej ríše. Osmanská ríša síce už fyzicky neexistuje, avšak žije vo vedomí obyvateľov, priživovaná práve politickými ambíciami politikov. Erdoganova túžba po moci nepozná hranice a tento politik je schopný využiť všetky prostriedky, aby túto osobnú túžbu ukojil. Osobné ambície však kalia zrak a preto kvôli nim nie je Erdogan schopný vidieť nebezpečenstvá, ktoré Turecku hrozia. Bez toho, aby som sa chcel niekoho dotknúť, počas eskalácie sýrskeho konfliktu bolo možné pozorovať prejavy kupčenia, zrady, úskočnosti aj podlosti politického lídra Turecka. Zhrňme to do jednoduchého konštatovania, že je človekom a politikom bez cti. Úsmevné bolo v tejto súvislosti sledovať rokovania medzi Tureckom a EÚ o zastavení toku migrantov, alebo bezvízovom styku, ktorú tiež zastupujú politici bez cti. Aby sme sa po podporu tvrdenia nevracali hlboko do histórie spomeňme napríklad dohodu medzi Janukovičom a opozíciou z 21.februára 2014 (bude mať výročie), ktorú garantovali niektoré Európske štáty a ktorá na druhý deň mala cenu použitého toaletného papiera. Cieľom tejto dohody malo byť zastavenie násilia na Ukrajine, ktoré si do tej doby vyžiadalo viac než 100 ľudských životov. Európski politici apelovali na Janukoviča, aby krviprelievanie zastavil. Od tej doby počet obetí dosiahol údajne cifru 10tisíc a aj Európske štáty vojnu podporujú materiálne aj politicky. Prekážkou násiliu na východe Ukrajiny by mali byť Minské dohody, ktoré by dnes Európa najradšej nevidela. Pozoruhodné, že napĺňaním týchto dohôd doposiaľ Európa tlačila na Rusko. Dnes je situácia opačná a Rusko tlačí na partnerov z EÚ. Evidentným cieľom politických špičiek EÚ je vyvolanie ozbrojeného konfliktu medzi bývalými satelitmi Sovietskeho zväzu – východoeurópskymi štátmi a Ruskom.

Vráťme sa však k Turecku. Aj Turecko pri ukrajinskom probléme aktivizovalo svoju činnosť na Kryme a tesne pred jeho odtrhnutím sa od Ukrajiny sa šírili internetom pripravované destabilizačné akcie s podporou Turecka (Krymskí Tatari). Nikdy k tomu nakoniec nedošlo. Turecko sa však aktívne podieľalo a dodnes podieľa na destabilizácii Sýrie a to od počiatku vojny. Osmanský sen bol dôvodom Tureckého líderstva v spolku „Priateľov Sýrie“. Počas trvania konfliktu  bolo možné pozorovať pozoruhodný vývoj udalostí, keď od zdanlivo úzkej spolupráce „priateľov“ sa stali nepriatelia. Príčinou sú rôzne záujmy jednotlivých strán, ktoré spájalo jediné: „Asad musí odísť“ a následné preformátovanie Blízkeho východu. Od začiatku vojny bolo zrejmé, že pre Turecko je to pasca. Dnes sa obrysy pasce rysujú celkom hmatateľne.

V prípade Sýrie sa počítalo s dovtedy bežným scenárom, ktorý sa pravidelne opakoval. Juhoslávia, Irak, Líbya.. Nepočítalo sa s tým, že do vojny sa rozhodne vstúpiť Rusko. Rusko si uvedomilo pravdepodobnosť postupného prenesenia džihádu na Kavkaz, alebo na svoje ázijské hranice a vojensky sa zapojilo do bojov doslova niekoľko dní pred pádom Damašku. Od tohto momentu možno pozorovať skutočne zaujímavý sled udalostí. Ešte pred týmto sa však ruskej diplomacii podarilo odvrátiť raketový útok na Sýriu zo strany západných krajín. Skutočne neuveriteľný počin ruskej diplomacie. Ak by Západ v tej dobe predvídal sled udalostí, nikdy by od tohto zámeru neupustil. Vstupom Ruska do vojny sa výrazne zmenilo rozloženie figúr na šachovnici sveta. Turecko sa odvrátilo od politickej línie USA a vedie svoju vlastnú zhubnú politiku. Pre Spojené štáty je to nepríjemná situácia aj vo vzťahu k NATO. Turecko volá po posilnení jeho južného krídla, avšak, ako jeho člen, sa stalo nedôveryhodným po udalostiach, ktoré sa udiali po pokuse o puč. V súvislosti s leteckou základňou v Incirliku prenikli na verejnosť informácie o pnutí medzi USA a Tureckom, ktoré podľa niektorých zdrojov viedli dokonca k redislokácii nukleárnych zbraní na základne v Rumunsku. Dnes už nikto nikomu neverí. Nemusíme ísť do detailov, už niekoľko pokusov zatiahnuť Rusko do vojny s Tureckom bolo neúspešných. Dnes sú vzťahy Turecka a Ruska naoko normalizované, ale nedôvera je viditeľná aj tu. Mohli by sme povedať, sobáš z rozumu. Turecko od počiatku vojny zaujímalo k územiu Aleppa materský postoj a vôbec sa netajilo snahou ovládnuť región severnej Sýrie. Po hlbokej kríze vo  vzťahoch s Ruskom a ich zdanlivým urovnaním sa podarilo Turecku vojensky vstúpiť na územie Sýrie o čo sa márne roky predtým usilovalo. Rusi tento krok rozhodne neposvätili, ale zatiaľ ho tolerujú. Avšak aj Rusi upozornili na možnosti Turecka vybombardovaním jeho pozícií pri meste Al-Bab. Sýrske aj Ruské vojská umne využívajú prítomnosť Turecka na území  Sýrie. Rusi môžu opätovným zblížením kroky Turecka riadiť vo svoj prospech.

Erdoganovi bol skôr daný prísľub zo strany Američanov  o participácii Turecka v bojoch o Rakku. Dnes je táto možnosť rezolútne odmietaná a po tom, čo vyslaný veliteľ US-vedenej koalície jednoznačne prehlásil, že Rakku budú oslobodzovať jednotky kurdskej koalície (SDF) musí byť Turecku jasné, kde je jeho miesto. Turci sa chceli zapojiť do bojov o Rakku zo smeru Al-Bab. Už to nie je možné ani technicky, pretože cestu z tohto smeru im odrezala Sýrska armáda. Sýrsky štátny predstavitelia v piatok vydali vyhlásenie k Bezpečnostnej rade OSN, aby svetová spoločnosť vytvorila na Turecko tlak k opusteniu územia Sýrie a ukončeniu agresie voči tejto krajine. Možnosti Turecka sa neustále zmenšujú a priestor na manévrovanie zužuje. Tento tlak môže zapríčiniť nepredvídateľný počin Turecka, ktorý môže mať nielen preň fatálne následky. Turecko zostáva osamotené a stráca pôdu pod nohami. Výsledkom súčasnej situácie sa Kurdi vedení Američanmi pohnú proti Turkom. Američania si tento ťah budú môcť dovoliť, pretože základne, ktoré mali USA a NATO umiestnené na území Turecka, kvôli jeho strategickej polohe sú presťahované na územie Rumunska. Dôvodom tohto kroku by mohla byť požiadavka na uzatvorenie prieplavov pre ruské lode. V krátkej dobe sa preto dá očakávať prenesenie vojny na územie Turecka.

V širšom geopolitickom ponímaní eskaluje situácia v oblasti celého Čierneho mora. Už nielen torpédoborce USA, ale aj lode iných mocností (V. Británia) sa zúčastňujú cvičení pod vedením NATO spolu s rumuským, bulharským a ukrajinským loďstvom. S gradáciou spojenou s dianím na Ukrajine bude Rusko musieť čeliť vážnym výzvam v tejto oblasti. Vo vzduchu visí zásadná otázka: Bude pre Rusko možné zvládnuť eskaláciu v Čiernom mori bez vzplanutia ozbrojeného konfliktu? Práve riziká spojené s Tureckom môžu iniciovať vojnu v celom regióne. Rusko bude musieť vojnu v oblasti Čierneho mora vyhrať. Či sa to podarí na iných úrovniach, alebo v ozbrojenom konflikte, je nateraz otázne. Hoci ruská diplomacia dokáže zázraky, má tiež svoje limity. Ak si Západ bude vojnu želať, a dnes to vyzerá, že tvrdo na vojne s Ruskom pracuje, ani Rusko sa jej nedokáže vyhnúť. V každom prípade, Turecko s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou stojí na konci svojich dní. Ak k hore uvedeným problémom prirátame historickú neznášanlivosť s Gréckom, nenávisť s Arménskom, o zábavu bude postarané. Nakoniec sa USA rozhodnú hodiť Turecko cez palubu a toto už nebude schopné zdôvodniť svoju ďalšiu existenciu. Turecko bude rozparcelované do sféry záujmov.