Časť XIV.
Davovo – elitárska spoločnosť ako dobrý základ budovania nového svetového poriadku môže ďalej pokračovať bez problémov. V priestore EÚ sa vládne autoritatívne, „stádo“ poslúcha svojich vodcov – pastierov a nemá žiadne doplňujúce otázky. Náš líder – pastier je vedomé či nevedomé podriadený vyššej úrovni riadenia, ktorá má svoje ciele a plány a patrí korporátnej či konceptuálnej moci. Na dvoch koncoch jednej politickej línie EÚ si môžeme všimnúť zaujímavý jav. Veľká Británia ako silný štát aj so svojimi občanmi sa rozhodla odísť z členstva v EÚ podľa doterajšej jej podoby. Na druhom konci malé Slovensko so zakomplexovanými politikmi či politikom robí EÚ verného jej člena – sluhu, ktorý vzorne zabezpečuje pohostenie všetkých pozvaných „šľachticov“ tak, ako sa to má zvládnuť v šľachtickom dome. Tieto stretnutia vraj boli k tomu, aby sa poradili, ako lepšie zorganizovať blaho pre pospolitý ľud EÚ. Už aj úslužné Slovensko pochopilo, že napríklad migrácia či utečenecká kríza má pomáhať EÚ k blahu jej obyvateľov, ktoré sa má dosiahnuť tzv. konceptom flexibilnej či efektívnej solidarity. Pred masovou migráciou teda obyvateľstvo EÚ z úrovne Bruselu nebude chránené.
Ale naše obyvateľstvo v Bratislave získalo skúsenosť, že „šľachticov“ EÚ je potrebné chrániť silným policajným kordónom pred tými, o ktorých blaho tak vehementne sa usilujú. Tento silný policajný kordón, to je z môjho pohľadu silná symbolika, ktorá hovorí o tom, že medzi davom a elitami kordón je za každých okolnosti žiaduci. Počas slovenského predsedníctva sa politické elity k svojim ovečkám ani nepriblížili, ich spôsob chovania bol jednoznačne taký, aby bola zachovaná sociálna či osobnostná hieráchia. A keď je taký dištanc od pospolitého ľudu, s ktorým sa nikto nechcel porozprávať na rovnoprávnom základe, potom je možné iba to, čo robí úslužný Róbert Fico: pred médiami potvrdzovať svoje schopnosti, ktoré môže podporovať iba vlastná sebachvála. Ľud Slovenska a s ním celá EÚ dostali pred vianočnými sviatkami vzácny darček. „Traja králi“ EÚ svojimi slovami potvrdili, že slovenský premiér majstrovský zvládol prvé predsedníctvo. Denník Pravda ako „páža“ kráľov napísal, že európska maturita sa vydarila a tí, čo ju zvládli, by sa ňou mali inšpirovať aj pri riadení vlastného štátu.
Kladiem si otázku: Ozaj obyvateľstvo Slovenska pochopí, v čom Slovensko dosiahlo výrazný úspech, že bolo poverené úlohou predsedníctva Európskej rady? Obyvateľstvo to ani nemá podľa politikov chápať. Keď som si v naväznosti na úspech Slovenska prečítal, že ministri zahraničných vecí členských krajín EÚ jednomyseľne sa zhodli na predlžení sankcií proti Rusku a že v Berlíne došlo k tragickému útoku na obyvateľstvo tešiace sa z vianočných trhov, pochopil som, že „Traja králi“ EÚ mali pravdu, ak gratulovali nášmu Róbertovi Ficovi. Skutočne sa niečo podarilo dosiahnuť pod vedením Slovenska, čo „šľachticov“ z Bruselu upokojilo. Cesta k nastoleniu EÚ ako super štátu je voľná, ďalej sa v nej bude kráčať v určenom smere. Teraz už chápem, že s obyvateľmi Bratislavy za druhý polrok 2016 nebolo o čom rozprávať a že policajné kordóny sú istotou, ktorá „šľachticom“ z titulu ich postavenia prináleží.
Nestačí nám do nekonečná opakovať, že žijeme v demokratickom právnom štáte a že demokracia je ohrozená, pretože veľká časť spoločnosti si želá vodcu, ktorý nastolí poriadok. Treba si skôr všímať, že demokratický právny štát sa stáva davovo – elitárskou spoločnosťou, v ktorej už jasne vidíme priepastný rozdiel medzi „základňou“ spoločnosti ( davom ) a určitou množinou ľudí bez svedomia, riadiacich dav v rámci ochrany svojich klanových záujmov, ktorých nazývame elitou. Kto v skutočnosti si vyžaduje pre spoločnosť vodcu, to nikdy nevyplynie z prieskumov verejnej mienky. V davovo – elitárskej spoločnosti má dav povinnosť nasledovať autoritu a tá má patriť určitému vodcovi. Skôr sa prikláňam k názoru, že výber autority – vodcu patrí do pôsobnosti elity či dokonca korporátnej moci a je viazaný na konceptuálnu moc a na jej určovanie cieľov. Názorným príkladom takéhoto výberu sú Traja králi EÚ: predseda Európskej komisie, predseda Európskej rady a predseda Európskeho parlamentu.
Je už čas, aby sa niekto celkom vážne pokúsil aj v našej krajine analyzovať tri druhy moci, ktoré vo svete existujú a majú vplyv na osudy ľudí. Sú to štátna moc, korporátna moc a konceptuálna moc. Môžeme pozorovať, že z týchto moci za kratší koniec ťahá štátna moc, hoci má na svojej strane všetky dôležité „figúrky“ svojej šachovnice: ideologickú moc, exekutívnu moc, súdnu moc, tajné služby, zákonodarnú moc. Do popredia sa prediera korporátna moc, stáva sa bezohľadnou, nepotrebuje mať svoju vlastnú „šachovnicu“ moci, pretože postupne sa infiltruje do štátnej moci a riadi túto moc.
V priestore EÚ bol dosiahnutý významný stupeň akceptácie korporátnej a konceptuálnej moci. Predstavitelia národov majúcich za povinnosť chrániť štátnu suverenitu, bez výhrad a spoločne prijímajú ich pozíciu, spolupracujú. Už nie je dôležité, aby sa politické elity radili so svojimi občanmi, dôležité pre nich je, aby boli akceptovaní v Bruseli a Bruselom. Propaganda demokratického Západu nám každý deň pripomína, že Brusel je kompetentné miesto pre rozhodovanie o ľudskom osude v EÚ, iná možnosť vraj neexistuje. Takže diktatúru ( či stratu demokracie ) nepotrebuje „základňa“ spoločnosti ( ľud, dav, občania ), ale samotné elity.
Samotná ideológia liberalizmu dotiahnutá do detailov, je „tvorcom“ korporátnej a konceptuálnej moci, ktorých spojenie so štátnou mocou každej krajiny bude mať či má negatívny dopad na demokratický charakter každej spoločnosti. Vývoj v každom štátnom útvare demokratického Západu nesmeruje k posilňovaniu demokracie, respektíve nie je programovaný tak, aby bola posilňovaná priama účasť občanov na správe vecí verejných na úkor oslabovania pozícií zástupcov ľudu. Vývoj smeruje a už perfektne „beží“ v záujme posilňovania pozícií elít, ktoré má dav nasledovať.
Vývoj v skutočnosti smeruje k svetovláde a na tejto ceste elity žiadnu demokraciu nepotrebujú. Preto cesta k nastoleniu svetovlády nemôže byť inou cestou ako zasievaním „plazivej fašizácie“ spoločnosti či vôbec vo svete. Zo spojenia štátnej moci a korporátnej moci pod vedením konceptuálnej moci človek – individuum nemá žiadnu šancu iba sa prispôsobiť všetkému, čo príde, ak bude aj naďalej zaslepený a naučí sa veriť rozprávke o zástupcoch občanov, ktorí príkladne reprezentujú ich záujmy. Ak sa podarí zrealizovať prevzatie moci pod svetovládu, bude už pre obyvateľstvo jednotlivých krajín neskoro začať robiť nejaké politické aktivity, pretože v plnej sile sa ukáže totálna svetovláda s absolútnou mocou.
Čo je zvláštne pre politický vývoj v našej krajine a v Európskej únií ? Hoci politické strany majú vytvorené podmienky pre slobodnú súťaž v demokratickej spoločnosti, tieto podmienky zatiaľ nepomohli politickým stranám, aby úplne seriózne sa zhostili úlohy akceptovať nové presmerovanie moci, aby sa vážne zaoberali analýzou štátnej, korporátnej a konceptuálnej moci a z jej výsledku mohli zostaviť svoj reálny politický program. Zatiaľ sa pre slobodnú súťaž zaviedlo čisto z propagandistických dôvodov delenie politických strán na systémové a nesystémové, čo však vôbec nerieši problém, ktorá súvisí s uplatňovaním všetkých troch uvedených moci. Berie sa, že systémové strany sú tie, ktoré podporujú oficiálnu politiku demokratického Západu v terajšej podobe. Nesystémové strany z pohľadu liberálov nechápu „zákonitosti“ vývoja a iba do politiky vnášajú „rebelantské“ – extrémne prvky, ktoré je potrebné určitým spôsobom sledovať, vyhodnocovať a potierať. Dopad nesystémového prístupu na verejnosť sa potom viaže na potrebu ochrany demokracie a teda rozvinutie boja proti extrémizmu.
Takže ak verejnosť sa chce zo svojej vôle a s dovolením politických elít zúčastňovať na správe vecí verejných, musí korigovať svoje myslenie, svoje slová, obsah svojich postojov tak, aby to nebolo v rozpore s politikou systémových strán a najmä tých, ktoré sa podieľajú na vládnej moci. Do priestoru EÚ bolo začlenené denné a systematické masírovanie mozgov verejnosti cez neustále sprítomňovanie slov, viet a analýz o extrémizme a jeho nebezpečenstve pre spoločnosť. Tým sa vytvára a má ostať natrvalo prítomná dymová clona, ktorej úloha je veľmi jednoduchá: má zastierať pohľad verejnosti na „vzdialenejšie horizonty“ jej života, na ktorých sa už jasne črtajú či sú rozpoznateľné znaky vplyvov troch moci – štátnej, korporátnej a konceptuálnej.
Verejnosť ( dav ) sa nesmie zásluhou nikoho ( ! ) dostať do takého stavu poznania, aby si mohla uvedomovať hrozby, ktoré z elitárskych praktík ( vhodného spojenia troch moci ) vyplývajú. Určitý stav poznania umožňuje určitý nárast sebavedomia a tento nárast môže viesť ku kladeniu otázok, na ktoré budú potrebné odpovede. Akýmsi vizionárom spoločnosti, tým ústavným činiteľom, ktorý si všíma „vzdialené horizonty“ života spoločnosti, má byť prezident krajiny, na čele ktorej stojí. On má byť tým rozhodujúcim činiteľom, zásluhou ktorého sa verejnosť môže dostať do takého stavu poznania, aby si uvedomovala hrozby, ktoré z elitárskych praktík vyplývajú. Lenže očakávania spoločnosti a skutočná politická prax prezidenta sa rozchádzajú aj v prípade Slovenska. Novoročný prejav prezidenta vôbec nevybočil z praxe systémových politických strán, pretože neukázal slovom či prstom na žiadny vážny problém, do riešenia ktorého je potrebné sa pustiť vrátane už spomínaného presmerovania moci.
( Pokračovanie v časti XV. )
Dušan Hirjak