Vyjadrenia mnohých slovenských politikov a analytikov, počínajúc prezidentom A. Kiskom a končiac našimi, zaručene vždy a za každých okolností „objektívne“ vystupujúcimi politológmi a odborníkmi na domáce a medzinárodné politické dianie mi otvorili oči. Priznám sa, že som ani netušil aký významný diplomat svetového rangu a priam superhviezda na diplomatickom nebi sedí na stoličke ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti SR. Tým ministrom je pán M. Lajčák a tou udalosťou, ktorá podnietila mnohých jeho obdivovateľov k chválospevom na jeho diplomatické schopnosti a jeho nenahraditeľnosť na čele našej zahraničnej politiky bolo jeho rozhodnutie o odstúpení z postu ministra zahraničia SR. Príčinou jeho rozhodnutia bolo prijatie uznesenia NR SR, ktorou sa tento zákonodarný zbor vyslovil za odmietnutie Globálneho paktu OSN o migrácii. Rozhodnutie pána ministra podať demisiu malo však krátke trvanie, pretože len niekoľko dní po oznámení odchodu z funkcie prehodnotil svoje pôvodne rozhodnutie a vo funkcii ministra zahraničných vecí SR ostáva. Síce s prijatým uznesením NR SR naďalej nesúhlasí ( „Bol som a zostávam presvedčený, že uznesenie NR SR o odmietnutí byť súčasťou spoločného úsilia riešiť migráciu nie je správe“ ), ale čo už, ak sa mi momentálne neponúka žiaden dobrý flek v EÚ alebo inej medzinárodnej organizácii, zotrvám ešte na pozícii ministra zahraničných vecí Slovenska. Táto funkcia je predsa najlepším odrazovým mostíkom k získaniu vplyvného postavenia v štruktúrach významných medzinárodných organizáciách.
Pôvodné rozhodnutie ministra Lajčáka, teda podanie demisie, nie je možné charakterizovať inak, ako správanie sa ohrdnutej, urazenej a ješitnej persóny, pripomínajúcej reakciu dieťaťa, ktorému odobrali jeho obľúbenú hračku, resp. nedostal to, čo chcel a na čo si nárokoval. Ak vy tak (teda ak ste takto rozhodli v NR SR), tak ja tak (na protest podávam demisiu) – takýto postup, ktorý spočiatku zvolil pán Lajčák nevystihuje správanie sa dospelého človeka a skúseného diplomata, za akého sa samotný pán minister považuje, resp. chcel by, aby ho za takého považovali iní. Nemalo a nemôže to mať nič spoločné s jeho vnútorným presvedčením, osobnou integritou či profesionálnou cťou, na čo sa pán Lajčák odvolával a čím zdôvodňoval a obhajoval podanie svojej demisie. Ako skúsený diplomat a politik by mal vedieť, že vyjednávanie, nachádzanie a dosahovanie kompromisných riešení, čo tvorí samotnú podstatu diplomatickej činnosti, si niekedy vyžaduje určité ústupky aj na úkor svojho presvedčenia a svojich postojov, realistické a pragmatické zhodnotenie situácie a daného stavu a na základe toho prijatie adekvátneho rozhodnutia. Inak povedané, politika a zvlášť diplomacia sú umením miery kompromisu ako výrazu a pochopenia vzájomného vzťahu medzi možným a nevyhnutným pri prijímaní politických riešení. Pán minister by mal poznať tento základný princíp a požiadavku úspešného vyjednávania, úspešnej politickej a diplomatickej činnosti a riadiť sa nimi pri výkone svojej funkcie ministra zahraničných vecí SR.
Nie je mojim záujmom spochybňovať diplomatické kvality a skúsenosti tohto kariérneho diplomata. Škola, ktorú pán Lajčák absolvoval ( Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov – MGIMO ), a ktorá patrí k špičkovým vzdelávacím inštitúciám tohto typu je zárukou jeho vysokej odbornosti a výbornej prípravy pre výkon diplomatickej činnosti. Navyše, nie je možné pochybovať o jeho dobrých a početných kontaktoch s vedúcimi činiteľmi EÚ a predstaviteľmi ďalších medzinárodných organizácií, akými sú OSN, Rada Európy, OBSE a iné. Je nepochybne skúseným a v štruktúrach globálnych medzinárodných organizáciách uznávaným a etablovaným diplomatom. Avšak nie je jediným schopným slovenským diplomatom a už vôbec nie nenahraditeľným.
Špičková odbornosť a profesionalita však nie sú a ani nemôžu byť jedinými predpokladmi pre výkon funkcie ministra zahraničných vecí. Tým ďalším, a z môjho pohľadu ešte dôležitejším predpokladom je nespochybniteľné vlastenectvo a odhodlanie vždy a za každých okolností obhajovať a presadzovať priority krajiny, ktorú reprezentuje, jej národnoštátne záujmy ako aj záujmy jej obyvateľstva. V prípade pána Lajčáka môžeme oprávnene pochybovať, či tento minister napĺňa požiadavku lojálneho vzťahu k slovenskej štátnosti, k Slovenskej republike a jej zvrchovanosti, o čom svedčí jeho skoršie vyjadrenie, podľa ktorého „Časy, keď sme sa bili do hrude, hovorili o zvrchovanosti sú už chvalabohu preč“. Skutočne, postoj „hodný“ ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky. Postoj, ktorým len potvrdzuje, koho záujmy v skutočnosti presadzuje a čo pri výkone svojej ministerskej funkcie považuje za dôležité a prioritné. Vychádzajúc z jeho vyjadrenia to určite nie je ochrana suverenity a zvrchovanosti SR.
M. Lajčák, ako spoluautor Medzinárodného paktu OSN pre migráciu, a tiež ako najaktívnejší propagátor a agitátor za jeho prijatie Slovenskou republikou jednoznačne potvrdil, že záujmy krajiny, ktorú reprezentuje sú mu cudzie. Veď podstatou tohto dokumentu je prinútiť signatárske krajiny k prehodnoteniu ich postoja k masovému prijímaniu migrantov, bez ohľadu na to, či ide o legálnych alebo nelegálnych migrantov. V danom dokumente sa migrácia, nepozerajúc sa na jej legálny alebo nelegálny charakter, považuje za základné ľudské právo, takže v prípade nášho súhlasu s týmto paktom, by pre nás vyplýval záväzok prijímať migrantov na naše územie a vytvárať im adekvátne finančné, materiálne, zdravotné a sociálne podmienky pre život v hostiteľskej krajine. V opačnom prípade by sme sa dopúšťali porušovania ich ľudských práv. Medzinárodný pakt OSN o migrácii je veľmi nevyváženým dokumentom, pretože v jeho texte sú zakotvené len práva migrantov bez toho, aby sa v ňom spomínali aj ich povinnosti. Navyše, z textu tohto dokumentu jednoznačne vyplýva, že migranti, nech by sa dopustili akéhokoľvek priestupku alebo trestného činu, nemôžu byť v žiadnom prípade vyhostení z územia hostiteľskej krajiny. A takýto dokument, aj napriek protestom verejnosti a prevládajúcej časti aktérov pôsobiacich na našej politickej scéne, bol náš minister zahraničných vecí M. Lajčák ochotný obhajovať a podpísať a pokrytecky to zdôvodňovať záujmom Slovenska a jeho obyvateľov. Túto aktivitu nášho ministra zahraničia výstižným spôsobom okomentoval Roman Bednár vo svojom príspevku, zverejnenom na www.hlavnespravy.sk dňa 5.12.2018: „Kto podpíše v mene svojho národa takéto vety (ktoré obsahuje zmienený dokument – Š. S.) bez toho, aby mal mandát celého národa, získaný referendom, tak koná proti svojmu národu a tomu sa hovorí zrada vlastných“.
Skutočne je na mieste otázka, načo nám je takýto minister zahraničných vecí, pre ktorého je jeho vlastná kariéra a diplomatická budúcnosť v medzinárodných inštitúciách, ako aj pochvala, uznanie a rešpekt zo strany amerických a európskych politických elít dôležitejším motívom, než obhajoba a nekompromisné presadzovanie našich národnoštátnych záujmov. Susednému Maďarsku môžeme právom závidieť jeho ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa, ktorý síce nedisponuje takými diplomatickými skúsenosťami, politickými a diplomatickými kontaktmi a nie je tak dobre zapísaný v prostredí zahraničných svetových elít a politických špičiek západného sveta ako M. Lajčák, ale na rozdiel od nášho ministra, svojou činnosťou v čele rezortu zahraničných vecí Maďarska dokazuje, že je skutočným vlastencom, obhajcom a reprezentantom maďarských záujmov. A to sú vlastnosti, ktoré sa vyžadujú od každého politického a verejného činiteľa, vrátane najvyššieho predstaviteľa ministerstva zahraničných vecí SR.
PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
ĽS Naše Slovensko, Košice