Tak som si prečítal článok s poslankyňou Národnej rady SR, kde v rozhovore pre TASR hovorí o tom, že chce zlepšiť situáciu zdravotne hendikepovaných ľudí. Fakt som si chcel prečítať o nejakých dobrých nápadoch, ako pomôcť slovenským zdravotne znevýhodneným. Som totiž odporcom ľudí, ktorí sa pasú a robia si verejné kampane na úkor spomínaných hendikepovaných ľudí zvlášť ak si niekto potrebuje nahnať politické body. Nedočkal som sa a fakt ma tento článok sklamal. Príde mi dokonca absurdné, že až po skoro troch rokoch je od tejto poslankyne vôbec niečo počuť (prečítať si) na adresu zdravotne znevýhodnených. Oveľa známejšie boli skôr jej bulvárne súkromné aktivity…
Naozaj by som rád vedel, koho záujmy chce skutočne presadzovať reprezentantka obyčajných ľudí? Tak napríklad citát zo spomínaného článku: Prvým riešením má byť podľa poslankyne vytvorenie tzv. medziskupiny zloženej z poslancov naprieč celým politickým spektrom.„Podobná skupina funguje v Európskom parlamente. Takáto skupina by mala za úlohu hľadať cesty, ako presadzovať politiky ľudí so zdravotným postihnutím,“ vysvetlila Shahzad.
Pochopiteľne! Čím nákladnejší a zložitejší systém si na riešenia pomoci zdravotne znevýhodneným občanom budeme hľadať, tým lepšie pre ľudí, ktorí z toho vždy budú niečo mať. A vytvoria si tak kvalitný a nepriehľadný zdroj príjmov. Zdravotne znevýhodnení to však nebudú. Opäť to budú iba zaangažovaní poslanci ktorí budú výborne vyzerať pred kamerou a zvlášť na fotografiách s hendikepovanými. Sem-tam sa niekde opravy chodník, alebo sa k schodom primontuje plošina (tá bude fungovať pol roka). Predstavujem si to tak, že ak by aj tento chaos NR SR schválila, financie by sa opäť hľadali v jednom z operačných programov, minulo by sa pár miliónov a tie by nakoniec zasa splácal zamestnaný občan SR. Na tomto by sa nemuselo nič meniť.
Pokračujem ďalším citátom:Ďalším riešením je podľa nej sfunkčnenie všetkých kontaktných miest na ministerstvách, na ktorých majú byť aj ľudia so zdravotným postihnutím. „Agende súvisiacej s implementáciou Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím nie je v súčasnosti venovaná plnohodnotná pozornosť, ide skôr o pridruženú agendu. Práve na týchto miestach by sa mala začínať efektívnejšia medzirezortná komunikácia,“ tvrdí Shahzad.
Je priam obdivuhodné s akými slovami poslankyňa narába. Kontaktné miesta na ministerstvách? Nepoznám na Slovensku jediné ministerstvo, kam by mohol „vkročiť“ človek na invalidnom vozíku, bez toho aby nepožiadal o pomoc aspoň dvoch alebo troch zdravých (možno okoloidúcich) ľudí. Chcel by som naozaj vedieť, kde by takýto človek mohol parkovať? Mnoho ministerstiev je na tak frekventovaných plochách, že tam nemajú ani kde parkovať zamestnanci. Kde by parkovali teda ešte telesne postihnutí zamestnanci a kde by parkovali telesne postihnutí klienti? A čo by na tomto kontaktnom mieste mohol asi tak tento zdravotne znevýhodnený občan vybavovať? Súhlasím iba s jedinou poznámkou pani Shahzad. A to s tým, že nie je venovaná plnohodnotná pozornosť osobám so zdravotným postihnutím. Avšak nie je tomu tak iba v súčasnosti, ale tento problém existuje na Slovensku už od roku 1990. Absolútne rovnako ingnorovanou skupinou nie sú iba zdravotne znevýhodnení. Sú to pochopiteľne aj starí ľudia, odkázaní na pomoc zdravých a mladých. Sú to aj matky s kočíkmi!
Podľa poslankyne by sa tiež mala urýchlene zabezpečiť finančná podpora reprezentatívnych organizácií, ktorých úlohou je zastupovať jednotlivé skupiny ľudí so zdravotným postihnutím, tí by mali participovať i na tvorbe novej stavebnej legislatívy podporujúcej ideu Európskej únie o bezbariérovej Európe.
Tu by ma zaujímalo, ktorá sorosovská „reprezentatívna organizácia“ potrebuje tie financie na parcitipáciu tvorby novej stavebnej legislatívy? Pani poslankyni úplne unikol fakt, že Európa už bezbariérová je. Prepáčte, mal som namysli západnú Európu. A z vlastných skúseností viem, že občas si stačí iba sadnúť do auta, odviezť sa za hranice a opýtať sa ako sa to robí u nich. Pani poslankyňa mohla pokojne mnoho vecí zmeniť. „Vďaka“, alebo na úkor jej hendikepu, ktorý by využila nie morálne, ako to robí teraz, ale z praktického dôvodu. Prečo sa má komplikovať život ľuďom, ktorí ho už majú beztak dosť komplikovaný?
Na záver. Som telesne postihnutý človek. Zamestnaný! Žijúci šiesty rok v Rakúsku. Nepoberám tu žiadne dávky, nemám na ne nárok, pretože som si tento nárok ešte v Rakúsku neodpracoval. Byť telesne postihnutým v Rakúsku je iné ako byť telesne postihnutým na Slovensku. Tu si totiž zdravotne znevýhodnených vážia hlavne vďaka tomu, že tu pracujú a majú vytvárané pracovné podmienky. Žijem dôstojne, bez bariér, bez administratívnych šikán od štátu, pretože je to tak pre všetkých jednoduchšie.
Všetko čo zdravotne znevýhodnení na Slovensku potrebujú, nie sú milodary od štátu, na ktoré sa skladajú daňoví poplatníci. Je to právo pracovať a právo bývať vo svojom alebo aspoň nájomnom (štátnom alebo družstevnom, ale hlavne bezbariérovom) byte. Ak má príležitosť zdravotne znevýhodnený občan pracovať a zarábať si na seba, na rodinu, potom nepotrebuje ani podporu, či invalidný dôchodok. Každý telesne postihnutý človek, ktorý dokáže pracovať a dostal túto príležitosť, dobre vie o čom hovorím. Zdravotne znevýhodnený človek potrebuje teda prácu a spoločnosť ľudí, ktorí mu tú príležitosť dajú. Toto znamená byť integrovaný! A pred touto pravdou si bohužiaľ zakývajú oči už aj pohodlní telesne postihnutí občania. A určite aj zdraví kolegovia pani Shazhad.