Dlhý blog o školstve kapitola I.

Pár slov na úvod (intermezzo)

Sľúbil som, že na začiatku roka trošku popíšem o hospodárstve a ekonomike. Lenže ak chcem riešiť hospodárstvo, musím mať odborníkov. Ak chcem odborníkov, musím mať fungujúci vzdelávací systém. Ak chcem hovoriť o školstve, musím začať ministrom rezortu Petrom Plavčanom. Skôr ako začnem Plavčanom, popíšem o Ficovi, pretože tiež má v tom prsty. Jednoducho, opäť to bude piate cez deviate.

Školstvo je pre mňa vzdialená téma, zédeešku som však dochodil, tak niečo o tom viem. Chcel by som sa témy zhostiť so cťou, otvoril som preto notebuk, zapol internet, začal čítať a robiť si poznámky na papier, aby som mohol svoje postoje vyargumentovať. Téma je obsiahla a nie som schopný všetko postihnúť. Na to sú potrebné tímy ľudí, ale ako informácia pre čitateľa, prípadne ako podnet pre tvorcov reformy je dostačujúca. Je to môj názor. Tu je výsledok, teda jeho prvá časť:

Školstvo, reforma

Vedomosti nám dávajú moc. Moc nad svojim vlastným životom. Rozširujú naše možnosti svoj vlastný život riadiť. A nielen svoj. Častokrát nám dávajú moc riadiť aj životy iných. Aby mohol byť život spoločnosti riadený smerom k blahu celej spoločnosti, je potrebné, aby sa riadil správnymi princípmi a pevnými zásadami. Toto je nutné zabezpečiť výchovou k princípom, morálke, k správneho svetonázoru. Prioritným cieľom (výsledkom)  riadenia nemôžu byť peniaze. Peniaze majú slúžiť pre dosiahnutie zvýšenia kvality nášho života, v žiadnom prípade ho nesmú riadiť.

Naše školstvo v socialistickej spoločnosti malo vysokú úroveň, ako sa hovorí, malo cveng vo svete. Naši odborníci boli vo svete rešpektovaní, naše hospodárstvo dokázalo vlastnými silami produkovať všetko od ihiel, cez bežné spotrebné tovary, textil, obuv, športové potreby, potraviny, autá, vojenskú techniku až po elektrárne, alebo lietadlá. Bolo to čiastočne spôsobené viacpolaritným svetom. Dlh štátu bol nízky. S hrdosťou sme produkty označovali „Made in Czechoslovakia“ a vo svete boli žiadané. Celý systém, ktorý tu fungoval sme rozbili a spoľahli sa na to, že všetko zabezpečí neviditeľná ruka trhu. Táto ruka zabezpečila trvalý úpadok vzdelávacieho systému. Dnes, po nič neprinášajúcich reformátorských pokusoch údajne 18. predchádzajúcich ministrov školstva sme po 24. rokoch dokázali dospieť k zisteniu, že to, čo robíme, nemôže fungovať. Aký úspech! Práve premiér Fico po 24. rokoch vo vrcholovej slovenskej politike a od r. 2006 vo funkcii predsedu vlády (s krátkou prestávkou 2010-2012) konečne dospel k poznaniu. A treba skutočne oceniť, že vôbec, pretože iným politikom sa to nemusí podariť počas celej dĺžky ich politického života: „Ešte pred tromi, štyrmi rokmi sme kričali, že nezamestnanosť je najväčší problém, ale dnes firmy doslova kričia a dožadujú sa nových pracovných síl. Je veľký tlak na vládu, aby odsúhlasovala dovoz pracovnej sily zo zahraničia.“ Lenže Fico týmto svojim výrokom, u nás sa to povie veľmi nepekne, si špiní do vlastného hniezda. Ak Fico chápe dĺžku prípravy odborníka, vie, že stredné kádre dokážeme pripraviť za obdobie 4-5 rokov, vysokoškolské približne za 10. Fico je pri moci takmer 10 rokov. To znamená, že dnes sa mohol biť do hrude a nie si sypať popol na hlavu. Fico konečne pochopil aj systémový problém v riadení: “Štát musí aktívnejšie vstúpiť do komunikácie s vyššími územnými celkami a jasne definovať, v rámci celoštátnej školskej stratégie, čo Slovensko potrebuje v konkrétnych krajoch vzhľadom na charakter hospodárstva, podniky, ktoré v týchto krajoch sú.” Áno, má pravdu. Štát musí byť ten, kto povie, aká bude štruktúra a aké odborné školy potrebujú jednotlivé samosprávne kraje. Konečné logické riešenie, ktorému treba zatlieskať. Štát musí určovať víziu rozvoja hospodárstva, štát vie, ktoré oblasti bude rozvíjať a ktoré naopak zaznamenajú útlm. Štát musí vedieť, koľko odborníkov bude potrebných v jednotlivých odvetviach a na akých úrovniach. Centrálne musia byť spracované spätnoväzobné požiadavky hospodárstva, priemyslu, spoločnosti aj jej riadenia a zabezpečená koordinácia medzi samosprávami, župami a štátom na typ škôl a množstvo absolventov. Konečne po zbytočných a nedotiahnutých reformách všetkých predchádzajúcich ministrov školstva svitá svetielko nádeje. Prvé výsledky sa môžu dostaviť už (až) za niekoľko rokov. Čo však treba Ficovi nekompromisne vytknúť je, že na stretnutie, kde prezentoval svoje názory, boli pozvaní všetci predsedovia krajov, okrem Kotlebu, hoci stretnutie sa uskutočnilo práve v Banskej Bystrici. Fico tým trestá deti občanov BB kraja? Prečo? A čo keď Kotlebovci získajú ďaľšie župy? Bude Fico vládnuť len polovici Slovenska? Idiotské počínanie. Popiera tým všetko, čo pochopil.

V každom prípade sa reforma školstva bude týkať celého Slovenska. Už v r.2013 bol vypracovaný dokument „Popis vývoja a analýza hlavných problémov vysokého školstva“. Bola to však len nič neriešiaca správa, suché konštatovanie, ktoré však slúžilo ako odrazový bod k Programovému vyhláseniu slovenskej vlády Fico v.3.0 v oblasti školstva. Tu už boli prezentované odvážne koncepčné zámery podporené aj úmyslami v oblasti financovania, rozpočet školstva by mal dosiahnuť  celkové navýšenie o 2mld.€ do konca volebného obdobia, ako aj odhodlanie zásadným spôsobom zefektívniť fungovanie školstva a systémovo reformovať proces vzdelávania a výchovy. Zdá sa, že nutnosť urobiť niečo zmysluplné s našim školstvom si už uvedomujú aj vládne kádre. Lenže papier znesie všetko. Dokument však zaväzoval vypracovať „Návrh cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania“, ktorý skutočne uzrel svetlo sveta do konca r. 2016 a v treťom kvartáli bol predložený na širokú diskusiu odbornej, ale i laickej verejnosti. Návrh je širokospektrálny a zachytáva aj také nepodstatné veci, ako je napr. utlmenie dvojzmennej prevádzky na školách (bodaj by v tomto bode nebol úpešný. Za mojich čias dvojzmenná prevádzka bola a škola aj tak praskala vo švíkoch), alebo obsahuje bod o verejnej diskusii o vhodnej štruktúre absolventov VŠ. Tu si myslím, že štát by mal vyhodnocovať potreby hospodárstva a spoločnosti v súlade s jeho zámermi a víziou do budúcnosti. Verejnosť nedisponuje vstupnými dátami. Toto sú však malichernosti, čo je dôležité, je to, že Národný program.. presahuje volebné obdobie a je koncipovaný s 10-ročným výhľadom na napĺňanie zámerov v oblasti výchovy a vzdelávania, dokonca s pravidelným upgradom podľa aktuálnych potrieb. Konečne si nielen uvedomujeme vážnosť situácie, ale máme odhodlanie s výzvami sa aj popasovať. V súčasnosti sa nachádzame na chvoste EÚ vo vzdelávaní aj v jeho financovaní. Múdre rozhodnutie, a treba držať palce, aby bola implementácia programu do praxe úspešná. Návrh obsahuje aj prevratné novinky, napríklad namiesto povinnej školskej dochádzky navrhuje povinné vzdelávanie, čo otvára netušené možnosti, ale aj zvyšuje riziká. Bude musieť byť preto zvýšený dôraz na kontrolu dosiahnutých výsledkov. Aké bude postihovanie detí, alebo ich rodičov v prípade neplnenia nutnej úrovne vzdelania je otázne. Tieto riziká sú zvýšené hlavne u cigánskej menšiny a ak chceme viac jedincov z tohto prostredia zapojiť do ekonomických procesov, budeme musieť vyvíjať u nich tlak na zvýšenie vzdelanostnej úrovne. Tu zrušenie povinnej školskej dochádzky môže mať ďalekosiahle následky. Návrh predpokladá aj zníženie byrokracie podľa hesla: „Učiteľ má učiť, nie úradovať.“ Návrh sa zdá byť skutočne ambiciózny až veľkolepý. Doterajšia vytrvalosť a odborné predpoklady ministra školstva Petra Plavčana dávajú veľkú nádej na zmenu. Podľa zverejneného životopisu absolvoval Fakultu riadenia VŠ ekonomickej, po celý život zvyšoval svoju kvalifikáciu, nadobudol aj pedagogické vzdelanie, taktiež dlhodobo pracoval v odbore. Jeho odborné predpoklady a praktické skúsenosti dávajú optimistické vyhliadky úspešnosti reformy. Na začiatku kariéry ministra dokonca vyhlásil, že opozícia mu nechce dať ani 100 dní, aby niečo dokázal. Povedal, že 100 dní ani nepotrebuje, pretože školstvo pozná a presne vie, aké zámery chce naplniť. Jeho sebavedomie vypovedá o jeho sebaistote v úlohách, ktoré prevzal a ktorými bol poverený. Plavčan zorganizoval niekoľko stretnutí s učiteľským stavom na všetkých úrovniach a aj s odborármi. Je vidieť skutočný záujem na riešení problému a snahu o hľadanie konsenzu. Myslím, že sa dostávame na správnu cestu a ak si zámery osvojíme všetci, ak dokážeme udržať kontinuitu aj o 5, alebo 10 rokov, kontinuitu aj po politickej zmene a udržíme nastúpený trend… no, uvidíme. Musíme si uvedomiť, že sa jedná o procesy dlhodobé, preto sa rukolapné výsledky môžu dostaviť až o dekády tak, ako sa negatívne výsledky dostavujú dnes. Môže sa stať, že my už nebudeme toho svedkami. Taká je pravda. Veľa závisí od spolupráce celej spoločnosti. Spoločné úsilie môže významne urýchliť celý proces prechodu k novému systému a výrazne priblížiť hmatateľné výsledky v čase. Minister Plavčan veľmi predbieha, keď prezentuje názor, že už sa dostavujú prvé výsledky. Možno má na mysli zavádzanie zmien, nie výsledky.

Plán na reformu školstva spomenul aj náš pán prezident v novoročnom príhovore. Avizoval ambiciózny, dobrý plán reformy vzdelávania, pripravený našimi poprednými odborníkmi a vzápätí sa prihovoril za túto veľkú politickú dohodu pod reformou, čo mi nahnalo strach, pretože ako sa hovorí: „kam vstúpi noha politika, tam tráva viac neporastie“. Isté je, že reforma prináša aj riziká. Straší ma pomyslenie, že sa vôbec musela zrodiť politická dohoda, aby sme mohli niečo zmysluplné začať robiť s kontinuálne klesajúcou úrovňou vzdelávania a výchovy. A myslím, že vzdelávanie nie je až taký problém. Skôr výchova a pochopenie, aké riziká technický pokrok so sebou prináša pre spoločnosť, a ako sa k týmto výzvam postaviť. Technický rozvoj sa posúva dopredu míľovými krokmi a posun do vyšších úrovní už trvá veľmi krátko. Spomeňte si s akým technickým vybavením sme končili „revolučný“ rok 1989. Napr. v oblasti komunikácie. Telefón, diaľnopis, telegraf. Kde sme dnes? O 2-3 generácie ďalej. Inak, v tejto oblasti výrazne zaostáva aj naša ústava: Čl. 22, odst. 2 „Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo… Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.“ Niekde tu je pes zakopaný. Áno, vážnym problémom je naše duchovno-morálne zaostávanie za technickým rozvojom, pretože nezvládnutie časovo-morálno-technickej disproporcie prináša doslova katastrofické riziká pre ľudstvo. Už len nesprávne nastavenie súčasných princípov fungovania spoločnosti a hodnôt, ktorými sa spoločnosť riadi bude mať fatálne následky. Toto budú priority, ktoré budeme ako spoločnosť musieť zvládnuť. Aby mohli byť žiakom a študentom vštepované perspektívne postoje k zvládnutiu budúcich výziev a formovaná správna svetonázorová a hodnotová orientácia, sami „učitelia“ a vedúce elity spoločnosti musia týmto disponovať. Preto je namieste otázka, či vôbec súčasná generácia politikov dokáže uviesť do praxe prelomovú a perspektívnu reformu. Pravdepodobne nie, prinajmenšom vo výchove, pretože s potrebami školskej reformy bude nutné v prvom rade zosúladiť svetonázorovú politiku štátu.

pokračovanie…