Nesprávne vytýčený smer k voľbám do Európskeho parlamentu.

Konzervatívny denník Hlavné správy nedávno uviedol stručnú správu o tom, že predseda Európskej komisie Jean – Claude Junkers sa v Európskom parlamente venoval nadchádzajúcim voľbám do Európskeho parlamentu ( EP ) v roku 2019. Okrem iného sa predseda Európskej komisie ( EK ) vyjadril takto: „Európski lídri sa musia zjednotiť s cieľom zastaviť bujnejúci populizmus pred voľbami do Európskeho parlamentu v budúcom roku.“

Dá sa súhlasiť s tým, že uvedenú vetu ( stanovisko ) vyriekol z obáv z výsledkov volieb do EP, pretože môže byť v ňom veľa „populistov“. Lenže nie obava je u predsedu EK Jeana – Clauda Junkersa najdôležitejšia. Vetou o zjednotení európskych lídrov v boji proti bujnejúcemu populizmu predseda EK vytýčil politický smer k voľbám do EP: čo sa musí urobiť, aby voľby boli úspešné podľa predstáv EK. Tento politický smer je najdôležitejší pre celé predvolebné obdobie, pretože bola vytýčená úloha, čo majú robiť európski lídri. A nebude potrebné dvakrát hádať, že túto úlohu budú zvládať riešiť aj príslušné média. Zastaviť bujnejúci populizmus bude v celom predvolebnom období najdôležitejšia úloha a to na celom území členských štátov EÚ. Takže je tu dôležitá otázka: Ozaj my, občania členských štátov EÚ, máme európskym lídrom pomáhať zastaviť Európskou komisiou vymyslený populizmus ? Sú záujmy občanov úplne identické so záujmami tých pánov v Európe, ktorí nám vládnu a chcú to robiť ešte dôslednejšie a za využitia totalitných praktík ?

Nie je potrebné sa pýtať Junkersa, aby sme pochopili, koho zaraďuje medzi európskych lídrov. Je jasné, že okrem bruselských či nadnárodných politikov a úradníkov k lídrom patria aj predstavitelia členských štátov EÚ z národných vlád, parlamentov a prezidenti, pričom celá skupina lídrov má svojich prisluhovačov ( pomáhačov ). Junkersova dôvera k európskym lídrom signalizuje to, čo už dávnejšie tušíme: občania členských štátov EÚ stratili svojich zástupcov k efektívnej správe svojich území a životov, pretože štátna moc, ktorá od nich pochádza, bola ich zástupcami ( už asi nezvratne ) odovzdaná do nadnárodnej korporácie, ktorou EÚ v skutočnosti JE.

EÚ ako politická korporácia si uvedomuje, že má v rukách nesmiernu moc, ktorú získala všelijakými politickými trikmi, podfukmi, lobizmom a táto jej moc nie je krytá „zlatom“ – občanmi, ktorí sú jedinými účastníkmi zdroja štátnej moci. Takže na ceste k vytvoreniu – ustanoveniu európskeho super štátu je potrebné „zlomiť“ vedomie či ducha u tých občanov, ktorí obhajujú národné záujmy svojich štátov ( krajín ) a ktorých predseda EK označuje ako populistov.

Kto má obhajovať národný záujem napríklad Slovenskej republiky ? Odpoveď na túto otázku si vyžaduje vyjasniť si určité pojmy. Treba si uvedomiť, že národ nie je prekonaná entita, hoci sa nájdu intelektuáli, ktorí to budú chcieť dať do inej, negatívnej polohy. Národný záujem je záujem politického národa ( slovenského ), okolo ktorého je organizovaná ( sformovaná ) štátna moc. Od politického národa sa odvodzuje aj právo voliť a byť volený. Naši politici, to sú zástupcovia občanov ako základu štátnej moci a ich mandát sa jednoznačne odvíja od politického národa.

Žijeme v dobe, ktorá tento politický národ ničí, pretože tí, čo vládnu EÚ, žiadnu moc od politického národa nemajú a národní politici svojvoľne a z vlastnej vôle prenášajú moc do Bruselu bez vedomia a súhlasu občanov. EÚ má záujem iba o sformovanie európskeho politického národa, čo je nezmysel, pretože neexistuje európsky národný záujem. Od politického národa s národným záujmom sa odvíja aj štátna suverenita ako právo vykonávať vládu a vydávať zákony vo vlastnej krajine a zároveň sa chovať ako nezávislá politická sila na medzinárodnom poli. Treba si uvedomiť, že národný záujem sa vždy vzťahuje k zahraničnej politike. A čo urobili naši politici ?

Spoločná zahraničná politika sa stala doménou EÚ, ale je oklieštená, odtrhnutá od národných záujmov, takže koho záujmy potom Brusel presadzuje ? Pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že EÚ nemôže robiť demokratický legitimizovanú spoločnú zahraničnú politiku, pretože občania členských štátov EÚ nie sú príslušníkmi európskeho politického národa a nie je problém si uvedomiť, že národné záujmy jednotlivých členských štátov spolu kolidujú. Môžem teraz odpovedať, že národný záujem SR majú obhajovať naši politici ako volení zástupcovia politického národa ( slovenského ) a že zachovanie zvrchovanosti a štátnej suverenity je podmienkou, aby náš politický národ bol na medzinárodnom poli úspešný, aby EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe.

Treba zdôrazniť, že členstvo národného štátu bez dostatočne zabezpečenej zvrchovanosti, bez národného záujmu a teda bez efektívnej štátnej suverenity v EÚ nemôžeme podporovať, udržiavať, či cez integračné táraniny posilňovať. V súčasnosti je jasné, že EÚ nie je organizáciou rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. EÚ je už v tomto štádiu samostatnou nadnárodnou mocou, ktorá krok za krokom napĺňa záujmy v prvom rade nadnárodných štruktúr či vôbec nadnárodnej kapitalistickej triedy. Tento trend, žiaľ, našim politikom ( až na výnimky ) vôbec nevadí, pretože v svojom osobnom záujme si možno ani nekladú otázku, aký je skutočný charakter EÚ. A keď si takúto otázku nekladú, potom je jasné, že nemôžu hovoriť o potrebe reformy EÚ o úprave jej charakteru tak, aby to zodpovedalo národným záujmom každého členského štátu.

Z hľadiska toho, že národné záujmy SR majú v prvom rade obhajovať a presadzovať naši politici ako volení zástupcovia politického národa, je možné ich kľudné označiť, že sú politickí „populisti“. Keďže sa naši politici celkom vzdali vedome a dobrovoľne usilovať sa o obhajobu národných záujmov, skutočných vlastencov – „populistov“ musíme hľadať v radoch obyvateľstva, mimo „územia“ vládnej moci a zákonodárnej moci. A práve ide o to, že v zmysle toho, aký smer k voľbám do EP vytýčil Junkers, tak takéto hľadanie vlastencov – „populistov“ musí byť ( podľa Junkersa ) znemožnené, aby sa náhodou nedostali do lavíc EP.

Z úst predsedu EK sa jasne ozvalo zvolanie: „Zastavme tento bujnejúci populizmus, ktorý vidíme vo všetkých krajinách EÚ.“ Je teda zrejme, že pre byrokratizujúce a centralizujúce inštitúcie EÚ predstavujú vlastenci – „populisti“ obhajujúci národné záujmy, veľké nebezpečenstvo, ktoré treba eliminovať. Samotný Junkers tak vlastne potvrdzuje, aký má charakter EÚ ako spoločenstvo, do ktorého vstúpili jednotlivé členské štáty. Z EÚ sa stala nadnárodná politická organizácia, ktorá si prisvojila právo vládnuť nad Európou a jednotlivými členskými štátmi a preto požaduje zastaviť bujnejúci populizmus. Ako sa dá jednoducho naznačiť, o čo ide EÚ a jej lídrom ?

Jednoducho tak, že si môžeme myslieť, že človek ako živý tvor môže normálne existovať len za predpokladu, že už nebude mať v svojom fyzickom tele ( základnej štruktúre ) žiadne kosti či aspoň chrbtovú kosť. Vieme si živo predstaviť takúto existenciu človeka ? Čo to ale znamená v spojitosti s každým členským štátom EÚ ? Že si musíme uvedomiť, čo tvorí základnú kostru každého politického národa, bez ktorej jeho existencia nie je možná. Národný záujem, zvrchovanosť, štátna suverenita – to je kostra takého telesa, ako je politický národ, v našom prípade Slovenská republika. Bez tejto kostry žiadny politický národ nemôže byť funkčný a existovať v plnej sile.

Bez základnej kostry politického národa ostanú v spoločnosti iba ľudia ako samostatné individuálne jednotky pre potreby politických, ekonomických, finančných a vojenských elít. Táto kostra politického národa je predpokladom, aby sa naši predstavitelia štátu na medzinárodnom poli chovali ako nezávislá entita s primeranou autoritou ( štátu ) a zároveň platí, že nie je ( a nemôže byť ) prekážkou pre účasť štátu v organizácií rovnoprávnych štátov na medzivládnom základe. Treba zdôrazniť, že sme vstúpili do EÚ, u ktorej z nášho pohľadu sme vôbec neskúmali charakter EÚ, ale iba plnili prístupové kritéria, ktoré nám nastavili pôvodní členovia EÚ.

Ak sa bujnejúci populizmus týka vlastencov, ktorí obhajujú národné záujmy svojich krajín, potom výzva Junkersa na zastavenie populizmu je jasnou ukážkou toho, že EÚ je nadnárodnou entitou, ktorej ochrana či presadzovanie národných záujmov je nežiaducim elementom nadnárodnej politiky, ktorý sa nesmie vyskytovať ani v Európskom parlamente. Ak by EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe, tak výzva predsedu EK na zastavenie populizmu by nikdy nemohla uzrieť svetlo sveta, pretože by to bola úplne bezpredmetná záležitosť.

Junkers svojou výzvou vytýčil hlavný smer práce EÚ pre nadchádzajúce obdobie až do volieb do EP. Môžeme veriť tomu, že európski lídri výzvu Junkersa s vďakou prijmú a dohodnú sa, ako môžu dosiahnuť jednotu v ich vlastnom záujme. Z ich strany ide totiž o veľmi veľa, tak ako ide o veľmi veľa aj zo strany členských štátov ako politických národov, ale v opačnom poňatí. Lebo všetko to, čo stratia členské štáty EÚ ako politické národy v „súboji“ s Bruselom, to všetko získa EÚ a efekt jej moci sa znásobí.

Výzvu na zastavenie bujnejúceho populizmu je možné zaradiť medzi totalitné praktiky EÚ, ktorými Brusel postupne rieši tú najdôležitejšiu úlohu: prinútiť národné štáty v Európe k zjednoteniu, k politickému zjednoteniu, aby mohol byť ustanovený európsky super štát. Verejnosť sa tomuto silnému tlaku bez väčších problémov podriaďuje. Faktorom, ktorý umožňuje bez problémov a v zmysle hesla „Za slušné Slovensko!“ zastrieť prinútenie k zjednoteniu zo strany Bruselu, je samotná pozícia našej národnej reprezentácie, našich politických lídrov. Tí už dávnejšie stratili záujem robiť politiku v našom národnom záujme, v záujme nášho politického národa. Ak by boli skutočnými zástupcami občanov, tak by sa okamžite proti výzve Junkersa na zastavenie populizmu ohradili či dôrazne protestovali.

Nič takého sa však neudialo, všetci sú zázračne ticho. Takže koalícia a opozícia ( až na určitú výnimku ) v tomto smere spoločne pokračujú v tradícií ( politike ) Róberta Fica, ktorý bol jednoznačne orientovaný byť po boku Nemecka a Francúzska. Iba pripomeniem, že po Brexite obe vlády vydali veľmi dôležitý dokument a v preambule dokumentu sa tvrdí: „Naše štáty zdieľajú spoločné predurčenie a spoločný rebríček hodnôt, ktoré dávajú predpoklad ešte hlbšiemu zjednoteniu nášho obyvateľstva. Budeme teda usilovať sa o politickú úniu v Európe a pozývame ďalších Európanov k pripojeniu k projektu.“

Tento citát ukazuje akúsi mieromilovnú tvar a nabáda, že pozvanie k projektu sa zakladá na dobrovoľnosti. Lenže výzva na zastavenie bujnejúceho populizmu naznačuje, že obsah projektu sa neposudzuje, iba treba mať ochotu pripojiť sa. Tento citát názorne ukazuje, ako sa dá zastierať totalitná praktika Bruselu prinútiť štáty k zjednoteniu. A na ceste k politickej únií je potrebné podľa Junkersa zvalcovať všetkých vlastencov – „populistov“.

Je veľmi dôležité zistiť a uvedomiť si, o čo hrá EÚ, ak jeden z najvyšších predstaviteľov – európski líder Junkers použil slovné spojenie „bujnejúci populizmus“. Rovnako je dôležité, či tento pojem vystihuje podstatu problému a či náhodou uvedené slovné spojenie nepoužil z iných dôvodov, o ktorých vie iba on sám. Zvyčajne sa o populizme píše či hovorí v spojení s určitými politikmi, ktorí sa tvária, že majú pochopenie pre problémy a potreby ľudí, budú ich riešiť, hoci k tomu nie sú vytvorené objektívne či subjektívne podmienky. V tomto prípade ide zo strany politikov o určitú politickú taktiku, ktorá ich má lepšie zviditeľniť, spopularizovať, docieliť určitú podporu voličov a podobne.

Za populistov sa môžu vydávať aj politici, ktorí iba rečnia o tom, že je potrebné, aby sa občania mohli zúčastňovať určitých rozhodovacích procesov, ale politický život ide v starých koľajach. Pre pochopenie pojmu „populizmus“ postačuje pripomenúť si iba tento dôležitý základ. K tomu je potrebné dodať, že v každom členskom štáte EÚ sa nájdu politici v určitom smere ako skutoční populisti ako určitý sprievodný jav odohrávajúcich sa politických javov a procesov. A teraz otázka. Mohol mať predseda EK na pamäti práve týchto bežných populistov z radov politikov v členských krajinách, ak vyzval, že je potrebné zastaviť bujnejúci populizmus v období pred voľbami do EP ?

Moja odpoveď znie: nie, predseda EK nemal na myslí žiadnych bežných populistov z radov politikov, pokiaľ ich sľuby pre naplnenie určitých potrieb či riešenie problémov nemôžu prekročiť hranice národnej či vnútroštátnej politiky. Napriek tomu Junkers vie, že bujnie populizmus vo všetkých krajinách EÚ. Netreba predpokladať, že sa určitá skupina populistov skrýva. K ich nájdeniu si musíme položiť ďalšiu otázku. Na akej základnej otázke sa v dnešnej Európe vedie tu skrytý, tu otvorený politický boj, ktorého výsledok zásadným spôsobom ovplyvní budúcnosť jej obyvateľov a tiež celého sveta ?

Politický boj sa vedie v celom priestore demokratického Západu a dlhodobo ide o otázku národného a nadnárodného. Vstúpili sme do EÚ s nádejou, že národným štátom sa budú lepšie spravovať ich spoločnosti, ak budú mať takú organizáciu ako je EÚ. Lenže vývoj v Európe cez politické štruktúry EÚ ( a teda zásluhou politikov ) smeruje k tomu, že národné musí v dobe globalizácie odumrieť, byť zlikvidované a iniciatíva a moc prechádzajú do rúk nadnárodných štruktúr. Bežní politickí populisti, ktorí sa bez problémov pridali na stranu nadnárodných štruktúr, celkom jednoducho lákajú občanov na argumenty o vyššej efektívnosti práce nadnárodných štruktúr, o lepších možnostiach, ktoré sa dostanú slobodným jednotlivcom, o spravodlivých a neskorumpovaných bruselských úradníkov a podobne.

Európski lídri prezentujúci sa ako skutoční demokrati mali tento politický boj jednosmerne orientovaný proti národnému už dávno zrušiť, resp. s ním ani nezačínať. Samozrejme, média a bežní politickí populisti, ktorí si hovoria, že sú „proeurópsky“ orientovaní, otvorene sa nebavia o tom, kto riadi EÚ. Teraz úplne stačí iba pripomenúť, že EÚ riadi nadnárodná globalistická štruktúra, konajúca v záujme vedúcich transnacionálnych záujmových skupín.

Zo základnej otázky ( národného a nadnárodného ) politického boja vyplýva, koho sa európski lídri majú obávať a koho majú zastaviť. Sú to všetci tí, ktorí vedia a sú presvedčení, že EÚ má slúžiť v plnej miere národnému. Sú to skutoční vlastenci ( politici a občania ), ktorí obhajujú národné záujmy svojich krajín, sú presvedčení, že žiadna vyššia autorita nemôže byť dôvodom na zmenu pozície z národného na nadnárodné. Koho potom zo strán politického boja o základnú otázku je možné v skutočnosti označiť ako populistickú ?

Vlastencov a teda tých, ktorí obhajujú národné záujmy svojich krajín, nemožno vôbec z podstaty problému nazvať a nazývať ( označovať ), že sú populisti. Z bežného chápania významu pojmu „populizmus“ vyplýva, že sa správanie politikov vo vzťahu k občanom dotýka ich problémov a potrieb vo vzťahu k posúdeniu, či k ich naplneniu ( realizácií ) existujú reálne možnosti. Už som zdôrazňoval, že národný záujem, zvrchovanosť a štátna suverenita, to je kostra takého telesa ako je politický národ. Táto kostra je predpokladom existencie slovenského národa aj do budúcnosti a preto za normálnych okolnosti je to niečo, čo už nie je potrebné riešiť či dávať sľuby, pretože buď svoj štát máme alebo ho nemáme. Ak svoj štát máme, tak je jasné, že sa musí udržiavať v určitej pozícií, aktuálnom stave, teda máme sa usilovať o jeho náležité spravovanie.

Zachovanie funkčného politického telesa ( slovenského národa ) nemôže byť predmetom populistických snáh o získanie politických bodov. Populizmus má určitú šancu na úspech iba vtedy, ak už existuje funkčný štát a na základe toho je možné posudzovať jeho reálne možnosť, resp. vymýšľať si nereálne potreby, požiadavky a podobne. Ak vlastenci obhajujú národné záujmy, zvrchovanosť a štátnu suverenitu slovenského národa, tak táto obhajoba nie je nič nereálne, čo by malo význam pokladať za populistické, pretože v skutočnosti už reálne existuje.

Populizmus je zvyčajne spojený s tým, čo príde, čo má prísť, aká budúcnosť ( svetlá ) nás čaká a preto v prospech tejto blízkej či vzdialenej budúcnosti sa potrebujeme obetovať. Aj vlastenci myslia na budúcnosť, ale svojho slovenského národa a preto varujú svojich spoluobčanov, že nemôžu dovoliť odovzdať správu svojho štátu do rúk žiadnej nadnárodnej organizácií, ktorá v politickom boji národného a nadnárodného už nemá ďaleko k tomu, aby definitívne zlomila národné štáty a dosiahla jeden z dôležitých cieľov – politickú Úniu.

Vlastenci z podstaty problému týkajúceho sa štátnej moci nemôžu byť populisti. Potom je tu otázka, prečo sú takí populárni, že sú označovaní za populistov a predseda EK musel zaveliť do boja proti bujnejúcemu populizmu. Samotná výzva na boj je už tvrdou propagandou a je výrazom neznášanlivosti z úrovne EÚ, ktorá nemá rada politikov a národy vzdorujúcich jej požiadavkám či politike. Práve výsledkom boja národného a nadnárodného je na základe rozhodnutia Európskej rady v marci 2015 ustanovenie kampane proti dezinformáciám a v rámci nej o zriadenie cenzorského úradu – Operačnej skupiny pre strategické komunikácie.

Všimnime si dobre, čo tento úrad za dva roky svojej činnosti odhalil: vraj viac ako 3.000 dezinformácií proti EÚ. Pozor ! Ak by EÚ bola organizáciou národných štátov, tak takáto činnosť za peniaze daňových poplatníkov by bola úplne zbytočná a to vrátane boja proti ruskej propagande. Porovnajme si vyjadrenia dvoch čelných predstaviteľov EÚ. Vysoká komisárka EÚ pre zahraničnú politiku F. Mogheriniová nezabudla poučiť ruské orgány štátnej moci, že musia skoncovať s atmosférou upodozrievania, nenávisti a neznášanlivosti k pluralizmu názorov. Na strane druhej predseda EK Junkers vyzýva európskych lídrov, aby zastavili bujnejúci populizmus pred voľbami do EP, čo je jasným dôkazom, že EÚ má upodozrievanie, nenávisť a neznášanlivosť k pluralite názorov dobre rozpracovanú.

Ako je to teda s otázkou populizmu ? Kto koho láka v rámci boja národného a nadnárodného ? Stručne som vysvetlil, že vlastenci obhajujúci národné záujmy už z podstaty problému, ktorý chránia, nemôžu byť populisti. Vyplýva to nakoniec aj zo samotnej Ústavy SR. V zásade zástupcovia občanov vo všetkých členských štátoch EÚ boli rôznymi spôsobmi zlákaní k tomu, aby podporovali nadnárodné na úkor národného. Verejnosť je denno denne masírovaná o EÚ ako o nezastupiteľnej inštitúcií pre život obyvateľov Európy bez akýchkoľvek pochybnosti. Ide totiž o veľa. Z pohľadu globalistov musí definitívne zvíťaziť nadnárodné.

EÚ nevystupuje ako organizácia členských štátov, ale ako nadnárodná politická korporácia, ktorá rôzne národy chce za každú cenu integrovať do jedného mohutného, európskeho, lež umelého imperiálneho štátu. Pripomeňme si, že nie je to tak dávno, čo vodca nemeckých sociálnych demokratov ( SPD ) Martin Schulz predložil návrh na vytvorenie Spojených štátov európskych. Je to ten istý pán, čo nezabudol zdôrazniť, že podľa filozofie EÚ dav nemôže rozhodovať o svojom osude. Kto potom v skutočnosti potrebuje pestovať populizmus ? Enormný záujem na získaní verejnosti na svoju stranu majú všetci tí, čo sa robia nezávislými na zvrchovanosti národov, čo chcú oslabiť a zničiť národnú demokraciu. Sú to predovšetkým globálne korporácie finančného a ekonomického imperializmu s ich rozvetveným vplyvom, mocou, finančným zabezpečením. Ich vplyv je jasne badateľný v každom národnom štáte, pretože majú svoje tajné páky ( aj organizačné a finančné ) na národné elity, na mimovládne organizácie a ovládajú média cez príslušnú vlastnícku štruktúru.

Populizmus preto v skutočnosti musia pestovať príslušníci tej strany, ktorá sa sebavedome pomenováva ako osobnosti „proeurópsky“ orientované ( či nadnárodne ), pre ktoré národné záujmy, zvrchovanosť či štátna suverenita neznamenajú NIČ. V celom priestore demokratického Západu došlo u persón k vedomej zámene s kým sa má identifikovať pojmové označenie „populista“. Rekapitulácia je jasná. Vlastencov, ktorí bránia národné záujmy, podľa „proeurópsky“ orientovaných je potrebné označovať pojmom „populista“. „Proeurópsky“ orientovaných politikov a občanov, rozumej tých, čo sú prívržencami nadnárodného, je potrebné pokladať za skutočných demokratov, ktorí presadzujú správne videnie sveta.

Podľa predsedu EK Junkersa je potrebné zastaviť populizmus vlastencov, tých, čo brania národné záujmy. Občania by teda mali do EP voliť iba „proeurópsky“ orientovaných kandidátov. Takáto schéma označovania osôb, postavená z nôh na hlavu, ostáva nezmenená aj naďalej, nikým z laickej či odbornej verejnosti nie je spochybňovaná. Pritom je nad slnko jasnejšie, že populizmus k svoje práci potrebujú všetci tí, ktorí sú „proeurópsky“ orientovaní, ktorí si nadnárodné oceňujú ako nový zmysel života.

Takže je tu čas uvedomiť si, že EÚ započala už v roku 2015 s bojom proti dezinformáciám, Rusko poučuje, že má uznávať pluralitu názorov, ktoré v podmienkach Európy sama neuznáva a zároveň vytvorila „dobrý“ základ pre dezinformácie, keď vlastencov stotožnila so „zlom“ – populizmom a podporovateľov nadnárodného sympatický pomenovala pojmom bez obsahu – „proeurópsky“, teda reprezentujúci stranu „dobra“. V takomto dezinformačnom zmätku vytvoreným samotnou EÚ žije verejnosť v Európe deň čo deň.

Ako to teda môže vyzerať s bujnejúcim populizmom ? Ak už je potrebné písať či hovoriť o populizme, potom to má zmysel iba vtedy, ak populizmus berieme ako jeden z prejavov politického boja národného a nadnárodného. Smer tohto boja predstavuje jednosmernú ulicu: všetko je orientované tak, aby zvíťazilo nadnárodné. Bujnejúci populizmus v skutočnosti musí byť ( je ) doménou tých ľudských síl, ktoré je možné pomenovať ako európskych lídrov či predstaviteľov ( reprezentantov ) nadnárodných štruktúr. Oni potrebujú krok za krokom „spracovať“ vedomie občanov Európy spôsobom, aby uverili, že národné je prežitok, že politický národ nie je to, okolo ktorého je potrebná adekvátna štátna suverenita, že je potrebná nová moc – moc európskeho super štátu.

V rámci boja národného a nadnárodného sa okrem boja proti dezinformáciám z úrovne Bruselu šíri aj boj proti extrémizmu a v spolupráci s OSN bola v záujme víťazstva nadnárodného dôsledne rozpracovaná migračná politika v masovom meradle, ktorá má významne prispieť k rozvráteniu národov v Európe. Migračná politika má jasne populistickú myšlienku ( tézu ): má prispieť k trvalo udržateľnému rozvoju Európy. Alebo napríklad migrácia ako humanitárna pomoc EÚ – ako povinná pomoc. Vlastenci vedia, že práve na politike masovej migrácie do Európy je možné pochopiť, ako nadnárodné ( EÚ, OSN ) svoje politické aktivity a v rámci nich aj svoj populizmus orientuje výlučne v smere, aby suverénne štáty bolo možné zbaviť schopnosti suverénne rozhodovať o svojej krajine. Preto nadnárodné štruktúry a ani národné vlády nemajú záujem vymeniť populizmus za niektoré prvky priamej demokracie – napríklad za referendum o masovej migrácií.

Osobne pojmové označenie niekoho ako populistu nepreferujem. Takéto označenie, ako som už uviedol, je postavené z nôh na hlavu a zastiera niečo iné, čo je v demokratickej spoločnosti potrebné rešpektovať. Potrebujeme sa držať pri vedomí, že v demokratickej spoločnosti ide o pluralitnú spoločnosť. Aj tzv. populizmus patrí do „veľkého koša“ pluralitných myšlienok, presvedčení, skúsenosti, získaných poznatkov, ideí, programových návrhov, že existuje pluralita nevyjasnených otázok teoretického a praktického významu, že existuje pluralita záujmov. Z tohto dôvodu v aréne politického boja nie je etické používať pojmové označenie „populista“ ako zakázaný úder v boxe len kvôli tomu, aby protivník bol vyradený z boja, a najmä, keď to nie sú fašisti, ale vlastenci.

Predseda EK Junkers priamo vyzval politické elity – európskych lídrov, aby sa zjednotili a zastavili bujnejúci populizmus, teda dosiahli vyradenie „populistov“ z politického boja pred voľbami do EP. To pokladám za vážny prešľap predsedu EK, pretože jeho postoj ukazuje, ako EÚ jednoznačne odmieta pluralitnú politickú kultúru a takéto odmietanie, to je jeden zo znakov fašizmu. Prečo nechce Junkers pustiť vlastencov k slovu ? Pretože vlastenci vedia, že každý národ má svoj základný životný priestor a na využití životného priestoru ostatných národov Európy v prospech jej občanov sa vládni predstavitelia môžu iba dohodnúť. Prvok prinútenia k zjednoteniu v tomto prípade absentuje. Preto ak by existovala EÚ v podobe organizácie národných štátov, tak nie je potrebné ani vlastencov vyraďovať z politického boja o kreslá v EP, pretože by to bola bezpredmetná aktivita.

Junkers si zrejme veľmi dobre uvedomuje, že za dnešnej politicko – ekonomickej situácie sú vlastenci ( nazvaní populistami ) ešte veľkou prekážkou pre naplnenie záujmov nadnárodnej kapitalistickej triedy. Aký je jeden z rozhodujúcich záujmov tejto triedy ? Získať rozhodujúcu politickú, ekonomickú, vojenskú moc nad životným priestorom Európy. V minulom storočí to bol národný socializmus v Nemecku, ktorý hlásal právo nemeckého národa na dobitie životného priestoru ozbrojenou agresiou a vieme, ako to dopadlo. V súčasnosti sa toto hlásanie práva nekryje s nemeckým národom, ale získanie životného priestoru sa kryje v rámci EÚ v záujme nadnárodných štruktúr a je aktuálne, pretože je to už rozbehnutý projekt a proces jeho zvládnutia.

K ovládnutiu životného priestoru EÚ významne pomáha NATO, ktoré od založenia ukrajinskej krízy spustilo militarizáciu východoeurópskych členských štátov EÚ a NATO. A iba pred pár dňami prezidenti Bukureštskej deviatky sa zišli vo Varšave, aby potvrdili jednotu členských krajín na východnej hranici. Prezidenti Bulharska, Česka, Estónska, Maďarska, Litvy, Lotyšská, Poľska, Rumunska a Slovenska svojou naivnou politikou priamo pomáhajú cudzím mocnostiam, aby mali dostatočnú moc nad životným priestorom strednej a východnej Európy. Vystupujú zároveň v úlohe dezinformatorov a populistov, keďže svoju politiku podpory militarizácie svojich krajín zdôvodňujú strachom obyvateľov z Ruska a potrebou posilňovania spoločnej schopnosti odstrašenia Ruska.

Tento trend dobitia životného priestoru v Európe si uvedomuje aj Peter Iiskola, občan Finska, diplomat, medzinárodný právnik a podnikateľ, ktorý hovorí ôsmymi jazykmi a ktorý ešte v máji 2014 poskytol rozhovor dopisovateľke Svobodnaja Pressa ( SP ). Ten v svojom rozhovore sa zmienil aj o tom, ako EÚ chce nové územia v Európe, ktoré v prvom rade rieši tak, že za členov priberá aj nepripravené krajiny. Potom pokračoval: „Pred osemdesiatimi rokmi tomu Nemci hovorili jednoducho – Lebensraum. Mimochodom, rovnako zmýšľajúci priatelia mi nedávno poslali dve mapy – mapu Tretej ríše a mapu súčasnej Európskej únie. Porovnajte. Takmer jedna k jednej. Počnúc rokom 2004 získala EÚ mnoho nových členov. Za dotácie ( alebo lepšie povedané almužnu ) rovnako ako v Grécku a niektorých ďalších krajinách, sa snaží udržať tieto štáty na voditku. Pretože chce ( EÚ ) svoj Lebensraum. Zatiaľ tam nie sú koncentračné tábory. A otroctvo. Ale krajiny už ničí. Ako teraz Ukrajinu. Ako predtým Juhosláviu. Mnohé národy nechcú túto politiku, sú proti nej. Ale EÚ nepočuje kritiku, nechce ju počuť. Teraz zatvára ústa tlači. V minulom roku vydala dokument o médiách, kde navrhuje špeciálnu komisiu pre kontrolu novinárov.“

K voľbám do EP predseda EK nesprávne vytýčil politické smerovanie EÚ. Verejne vyzývať európskych lídrov, aby v celej Európe sa zjednotili a zastavili tých politikov a občanov, ktorých označia ako populistov, nemá nič spoločného s demokratickou spoločnosťou. Práve pred voľbami do EP má byť silne podporované pravidlo, že pre demokratickú spoločnosť je veľmi dôležité, aby jej pohyb vpred bol založený na kritickej konfrontácií diferencovaných stanovísk, rôznych pohľadov na organizovanie života obyvateľov v Európe. A vlastencov presadzujúcich národné záujmy a teda zásadne iný spôsob fungovania EÚ nie je možné jednoducho „vyhodiť z okien bruselských palácov a národných inštitúcií.“

Na praktickom kroku, negativistickom prístupe predsedu EK je najhoršie to, že jeho „smernica“ bude aj za pomoci rôznych médií a národných politikov realizovaná v plnom slova zmysle a že pred občanmi členských štátov EÚ opäť ( ! ) nebude otvorená k verejnej a celonárodnej diskusií otázka o reforme EÚ. Prečo ? Pripomeňme si, čo ešte v roku 2016 ( v júni ) po Brexite povedal Martin Schulz, predseda EP. Citujem: „Britovia porušili pravidlá. To nepatrí do filozofie EÚ, aby dav mohol rozhodovať o svojom osude.“ A keď dav nemôže rozhodovať o svojom osude, potom načo je tomuto davu na osoh taká inštitúcia EÚ ako je Európsky parlament ?

Na túto otázku možno prináša odpoveď jeden tajný britský dokument datovaný rokom 1971 označený ako FCO 30/1048, ktorý bol na základe zákona o oficiálnych tajomstvách skoro 50 rokov skrytý. V tomto dokumente neznámy autor predpovedal, že Európske hospodárske spoločenstvo smeruje k ekonomickej, menovej, fiškálnej únií so spoločnou zahraničnou a obrannou politikou, čo bude predstavovať najväčšiu kapituláciu národnej suverenity od roku 1066. Zákon Spoločenstva bude nadriadený všetkým súdom, že stále väčšia moc bude prechádzať z parlamentu na byrokratický systém v Bruselu. Bolo doporučené politikom, že musí byť zachovaný dojem, že všetko riadi britská vláda. Dokument popisuje aj to, ako je možné vytvoriť určitú ilúziu o tom, že EÚ ako systém je demokratický. Jedným zo spôsobov k vytvoreniu tejto ilúzie je dať ľuďom šancu voliť nových zástupcov na európskej, regionálnej a miestnej úrovni. Dá sa predpokladať, že Európsky parlament nebol ustanovený na osoh davu, ale na osoh skutočných tvorcov EÚ, na osoh nadnárodných štruktúr rôzneho zamerania, ktoré v svoj prospech potrebujú životný priestor na spôsob veľkosti územia začleneného do EÚ.

Junkers chce zastaviť bujnejúci populizmus. Ak by sme to mali brať doslova a pravdivo, teda vo význame, komu je populizmus na osoh, tak potom by to znamenalo, že populistami môžeme označovať všetkých tých, ktorí sú bezvýhradne oddaní Bruselu, sú „proeurópsky“ orientovaní a nevadí im, že EÚ smeruje do svojho ďalšieho cieľa – politickej Únie. Môžem smelo tvrdiť, že Junkers určite nepotrebuje takýchto prisluhovačov vyradiť z predvolebného boja do EP. Zastaviť bujnejúci populizmus je zo strany Junkersa nezmysel, pretože vlastenci, ktorí obhajujú národné záujmy k svoje politickej praxi nepotrebujú populizmus.

Nech sa európski lídri nesnažia zastaviť bujnejúci populizmus, ale nech skôr pozorne načúvajú tomu, čo hovoria vlastenci a obyčajní občania, pretože teraz ešte majú možnosť urobiť to správne morálne rozhodnutie: otvorene debatovať o politike EÚ a teda v priestore Európy ( v rámci národných štátov ) otvoriť otázky reformy EÚ, aby jedným z výsledkov reformy bolo, že politická Únia na spôsob ustanovenia super štátu nepatrí k spoločne zdieľanej hodnote, ktorú treba rešpektovať a zrealizovať.

Naši vlastenci môžu čerpať aj zo skúsenosti Brexitu. Brexit po právnej stránke predstavuje „judikát“, z ktorého jasne vyplýva, že je možné aj aj potrebné buď usilovať sa o EÚ ako skutočne zodpovednú organizáciu národných štátov a keď to nepomáha, tak sa usilovať aj o vystúpenie z EÚ ako nadnárodnej korporácie, ktorá sa stala riadenou strelou k svetovej vláde. Len tento smer potrebuje skutočných populistov a tí sú už dávnejšie dobre pripravení, pretože nejde o nikoho iného ako o európskych lídrov. Vo Veľkej Británií národní lídri včas pochopili, že je najvyšší čas konať a preto aj z ich iniciatívy sa referendum o vystúpení mohlo uskutočniť a dosiahnuť výsledok.

Výzva Junkersa patrí k tým opatreniam EÚ, ktoré nesmú pripustiť otvorené iniciatívy z členských štátov určené k posúdeniu, čo je potrebné urobiť vo veci budúcnosti tejto nadeurópskej sebestačnej štruktúry. Nechajme rozhodovanie na občanoch – voličov, nech si oni vyberú z kandidátov na poslancov Európskeho parlamentu. Zároveň je ale potrebné pre predvolebný politický boj vytvoriť vhodné prostredie, aby bolo možné poskytnúť občanom – voličom dostatok pravdivých informácií k problematike EÚ, teda k posúdeniu vzťahu národného a nadnárodného a akým smerom sa toto „súperenie“ uberá.

Predvolebný politický boj nesmie ustrnúť na „populistickej“ myšlienke, že naša prosperita, bezpečnosť, slobodný rozvoj sú spojené s našou príslušnosťou k Západu. Túto axiómu nie je problém prijať, ale keď ňou uzatvoríme svoje poznanie, veľmi sa nám vypomstí. Iba kritický rozbor politických procesov a javov, ktoré sa odohrávajú v priestore demokratického Západu, nám môže ukázať, čo sa v skutočnosti v Európe deje. A nie je to nič pozitívneho. Prečo ? Pretože v základe negatívnych procesov sa odzrkadľuje už spomínaný politický boj národného a nadnárodného. Už som spomínal, akým smerom je tento boj orientovaný.

Zásluhou európskych lídrov a tých, čo majú nad nimi konceptuálnu moc a korporátnu moc, Európa si nasadila falošnú tvar a začala hynúť skutočná Európa, ktorá je a má ostať spoločenstvom národov. O tom veľmi zodpovedne píšu signatári Parížskej výzvy, ktorú si je možné preštudovať. Podľa nich skutočná Európa je a vždy bude spoločenstvom politických národov zároveň samostatných. V záujme Bruselu a všetkých dôležitých nadnárodných štruktúr majú európski lídri záujem spoločenstvo politických národov ( Západu ) rozbiť. A od občanov – voličov budú pod rôznymi sľubmi vyžadovať, aby im pomohli skutočnú a demokratickú Európu úspešne rozbiť.

Dušan Hirjak