V tomto svete je prítomných mnoho príležitostí k omámeniu našej mysle. Ak človek niečo z toho okoštuje, aby mal osobnú skúsenosť, to hriech ešte byť nemusí. Celkom normálna zvedavosť. Treba na ňu trocha odvahy. Taký zážitok je k nezaplateniu. Osobná skúsenosť je na iných neprenosná. Preto treba občas nabrať aj odvahu. Bez osobného okoštovania a tej skúsenosti totiž zostaneme o niečo samookradnutí a zostane nám iba zúfalstvo odsudzovania. Aj keď sa náboženskí puritáni či fanatici začnú už pohoršovať, lebo oni vyliečenie z alkoholizmu prejavujú prísnym “ani kvapku”, to je ich štýl, a majú naň právo. Horšie je, ak idú vnucovať svoju očistcovú abstinenciu iným ako biblickú normu. A keď tam nájdu slovo víno, tak si ho preložia slovom mušt, a je to vyriešené raz a navždy. To, že sú to pacienti uzdravení iba napoly, na to prídu asi až keď opustia telo, a vyplašení zistia, že na tróny sa v nebi dostal niekto iný. Ten, kto roky pil mierne a na zdravie. A neadoroval extrémizmus, čo sa jednu časť života spíja do nemoty a tú druhú zúrivo abstinuje. A ešte má tú drzosť nanucovať iným svoje nedoriešené pôsty.
Kto sa omamuje, ten uniká z reality. Asi preto, lebo je pre neho boľavá. Ak napr. jeden bimbo, čo podvodne prepísal byt po rodičoch na seba, a okradol svojich súrodencov o milión. Keďže si to neoľutoval, vina sa mu uložila do hľbok vedomia. Samota, ktorú dovtedy miloval, lebo bol aj filozofom a estétom, sa mu stala neznesiteľnou. Miesto modlitby si zvolil napojenie sa na nečistých duchov, a machroval, že má noetickú ezoterickú školu. Z kostola utiekol a držal sa dlho tohoto kurwadrátu. Opitý nebol, ale keď sa pripil, viacerí si všimli, ako sa rehoce cez jeho tvár už niekto iný. Premieňal sa na z čertíka na čerta. Začal neplatiť účty a dlh narastal na tisíce eur. Keď si viac vypil, priznával si, že je už alkoholik a že potrebuje liečenie. Keď trocha vytriezvel, urážal sa, prečo z neho robíme pacienta väčšieho ako je, a že on dlhšie liečenie vraj nepotrebuje. Rozbil si rodinné vzťahy, prišiel o dve práce, už aj o ďalší byt. Chystá sa do roboty, ale brat ho nechce pustiť, až po liečení, obáva sa, aby znova nenafúkal a aby neskončil Pod mostom 13. Alkoholici si vôbec neuvedomujú, ako sa im mení osobnosť, ako sa ponárajú stále viac do špirály zúfalstva, ako ša s nimi stále ťažšie komunikuje, lebo v nich pracujú nečistí duchovia, ktorých v tej krčme nachytajú od s ohnivou vodou pochabiacich sa spolupirátov.
Za socializmu keď rodina videla, že je z niekým zle, išlo sa na národný výbor, a liečenie sa pridelilo a basta fidli. V tomto kapitalizme rodina nemôže nič. Vraj ani polícia, súdy či lekári či štát. Musia všetci čakať, kým sa jeho veličenstvo polopijan sám rozhodne, že sa mu už treba liečiť. To, že prepije ukradnutý milión sk po svojich rodičoch, to sa musíme na to všetci zúfalo prizerať, až kým neprepije posledné eurá. Keď už sám zbadá, že si ešte smrť po neho neprišla, tak už aj sám požiada o pomoc. Toto je jeden z jednoznačných dôkazov, že tu vládnu opilci, a nie triezvi muži. Opití asi sofistikovanejšími ingredienciami: kokaínom, peniazmi, svojimi vznešenými funkciami či slávou z pekla.
Každý, kto je hore a neslúži tým dole, je opitý mocou. Horšie ako alkoholizmus. Lebo pijan aj jeho okolie vedia, že je zle.
Ale opitosť aroganciou moci, tú si šašovia na trónoch vôbec neuvedomujú.