Umelé ukončenie tehotenstva, ľudské práva, práva tehotnej ženy, ľudského plodu a spoločnosť (diskusné fórum)

Na Slovensku je nežiaduce tehotenstvo ženy možné umelo ukončiť do dvanásteho týždňa (tretí trimester) tehotenstva. Táto hranica sa môže posunúť aj ďalej, z medicínskych dôvodov, v prípade ohrozenia zdravia a života tehotnej ženy. Sú aj iné dôvody, ktoré zakladajú tento nevratný medicínsky výkon. Napr. zmena zdravotného stavu tehotnej ženy a plodu po dobu a v priebehu tehotenstva.
Kvalifikované dôvody upravujú ľudsko-právne dokumenty s medzinárodným významom, rozsahom a platnosťou, a nimi, ako aj ostatnými základnými ľudskými právami a právami je viazaná aj Slovenská republika, ktorá ale svoju legislatívu vo veci interrupcií tvorí v opore o vlastnú ústavu, ako suverénny aj členský štát EÚ, zvažuje jej podobu na základe medzinárodných odporúčaní, dohovorov a zmlúv, v súlade so všeobecnými dokumentmi z oblasti ľudských práv.
Slovenský verejný a mediálny priestor však, čo je na škodu veci, nepozná otvorené verejné a reálne demokratické slobodné diskusné fórum typu antickej agory (verejné zhromaždisko), ako jedine dobré, transparentné, neanonymné a vhodné oporné a inšpiratívne prostredie, aj pre budúcu tvorbu štátnych politík, tiež aj v oblasti ľudských práv, miesto pre spoločný ľudský a občiansky konsenzus, teda, chýba tu prvok, priestor, ktorý sa pozitívne a podporne môže podieľať na budovaní reálne demokratickej, slobodnej a trvalo udržateľnej a demograficky zdravej – dobre spravovanej spoločnosti. A to je jeden zo závažných deficitov demokracie, ktorá sa vydáva za demokraciu.
RTVS si informačnú funkciu vôbec neplní v plnom rozsahu svojich záväzkov voči koncesionárom. Vykazuje trvalý deficit v informovaní občianskej  verejnosti o konaní a legislatívnych výstupoch ústavných orgánov (ministerstvá spravodlivosti, práce, sociálnych vecí a rodiny, zahraničných vecí), ktoré majú delenú zodpovednosť aj v garancii a monitoringu tvorby a stavu ľudských práv na Slovensku.
Príklad č. 1.: Ministerstvo spravodlivosti na svojej stránke, ani tlačovou správou, neinformovalo o verejne prístupnom zasadnutí výboru pre ľudské práva, osobitne LGBTI osoby a skupiny dňa 23. septembra 2016:
https://blog.hlavnespravy.sk/524/bol-postup-martina-dana-vo-vztahu-k-vyboru-lgbtiq-opravneny/
Príklad č. 2.: Slovenská verejnosť nevie ani to, že Slovenská republika dňa 1. marca 2016 ratifikovala Lanzarotský dohovor o násilí na deťoch, ktorý nadobudol účinnosť a záväznosť 1. júla 2016 (ide o paralelný dokument k kontroverznému Istanbulskému dohovoru „o rodovo podmienenom násilí“ na ženách):
https://naruc.sk/preco-vitame-prijatie-lanzarotskeho-dohovoru/
https://detstvobeznasilia.gov.sk/index.php/kalendar/lanzarotsky-dohovor-vstupuje-do-platnosti/
Majú verejnoprávnu RTVS suplovať blogeri a „investigatívci“? Majú sa títo ľudia a verejnosť o utajovaných skutočnostiach dozvedať a verejne odhaľovať netransparentné správanie ústavných orgánov náhodne, ako v prípadoch podobných nástenkovému tendru?
Zaslúži si taká vláda dôveru ňou klamaných a neinformovaných občanov, voličov? Akú hodnotu a dôveru má vláda, ktorá verejnosti nepredkladá odpočet svojej činnosti a iba tára, tliacha, klame a zavádza leda v nedeľu na TA3 a v RTVS?
V silne katolíckom a mariánskom Poľsku prebieha vnútorný zápas o charakter štátu.
Rola RTVS ale „končí“ jej štandardným a obvyklým spravodajstvom. Informácie o vývoji a stave poľskej legislatívy vo veci interrupcií, ale rezonujú v príjemcoch (najmä ženách), nosia a spracúvajú ich len vo svojom vnútri, možno zdieľajú s najbližšími, ale, nemajú kde zaujať  a prezentovať svoj názor a postoj všeobecne a osobne.
Slobody a práva žien, o ktoré prebieha vnútorný zápas v Poľsku, sa týkajú nielen samotných poľských žien a Poľska, ale aj ostatných štátov EÚ a Slovenska tobôž. Efekt motýlích krídel, a konečný status vo veci novely poľského zákona o interrupciách, na ktorý sa v Poľsku a nielen, čaká, bude precedens pre ostatné štáty, s dosahom na celú EÚ. Slovenská verejnosť nevie, či a aké zmeny aj v tejto legislatíve, pripravujú tiež slovenské ústavné orgány.
Vieme dokonca aj, že zásadné rozhodnutia najvyššieho súdu USA majú tiež „motýlí“ vplyv (aj) na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov jednotlivých štátov EÚ, aj ústavných orgánov Slovenska (tvorba zákonov, súdny aktivizmus, trendizmus).
Slovensko sa ale navonok i dnu prezentuje ako slobodný, nezávislý a suverénny sekulárny štát (Ústava SR):
(1) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
(2) Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
V oblasti ľudských práv je Slovensko viazané najmä všeobecnou Listinou základných práv a slobôd a po vstupe do Európskej únie aj Chartou práv EÚ, pričom Ústava SR musí byť v súlade so základnými, medzinárodne prijatými ľudsko-právnymi dokumentmi:
https://www.prezident.sk/upload-files/20522.pdf
V časti ľudských práv:
https://www.sme.sk/c/6036359/ustava-sr-druha-hlava-zakladne-prava-a-slobody.html
Slovensko je od roku 2000 viazané aj Vatikánskou zmluvou, čo však čiastočne s jej dôsledkami spochybňuje ústavné: „Slovensko sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.“ Čiastočne aj a práve preto, že v slovenských vnútorných politikách badať vplyv liberálnej ideológie zľava i sprava, ale aj exkluzívnu pozíciu katolicizmu na Slovensku, hoc nie v takom dosahu a sile, ktorú predstavoval Slovenský štát, ale ani takú, akú predstavuje súčasné Poľsko. Jeho vnútorný problém tkvie v konflikte svetského relativizmu, liberalizmu až ultra liberalizmu (libertariánstvo),  verzus rigorózny teokratický absolutizmus fundamentalistického katolicizmu (plus k katolicizmu paralalelné heretické mariánske náboženstvo, známe ako mariánsky kult).
Základnú zmluvu s Vatikánom uzavrela vláda Mikuláša Dzurindu v roku 2000. Z nej Slovensku vyplýva povinnosť uzavrieť aj ďalšie štyri čiastkové zmluvy. Z nich chýbajú dve – o finančnom zabezpečení katolíckej cirkvi a o výhrade vo svedomí.
Výhrada vo svedomí patrí do skupiny základných a neodňateľných ľudských práv v sekulárnom (svetskom) aj náboženskom (viera v Boha) a týka sa vecí humánnej bioetiky, a v tomto rámci aj stále otvorených otázok umelého ukončenia tehotenstva a eutanázie, v individuálnom, spoločenskom a politickom zmysle, význame, rozmere, rozsahu a dosahu, ako individuálne a preto osobné, personalizované ľudské právo. 
Pre účel debaty tu, ale aj na sociálnej sieti fejzbúk, je hodná pozornosti a k nahliadnutiu čiastková zmluva o výhrade vo svedomí:
https://vatikanskezmluvy.wordpress.com/konkordaty/vyhrada-vo-svedomi/
Ak by Slovensko plne akceptovalo dikciu základných ľudských práv, práv a slobôd v celom rozsahu, dosahu a pôsobnosti, a uvádzalo ju do života, čiastkovú zmluvu o výhrade vo svedomí by bez zaváhania podpísalo a ratifikovalo.
Teória a prax ľudských práv sa aplikuje a uvádza do života najmä v celom euro-atlantickom civilizačnom a kultúrnom okruhu, ako všeľudská, univerzalistická, platná a prijímaná všade, kde nenaráža na odlišné videnie ľudských práv z ideologických alebo náboženských dôvodov…
Výhrada vo svedomí patrí do skupiny základných a všeobecných ľudských práv v sekulárnom i náboženskom zmysle ľudských práv a slobôd. V časti právo a život, náboženský (kresťanský) a sekulárny (svetský) pohľad vykazuje východiskovú a základnú zhodu:
„Ľudský život je hodný ochrany od počatia po prirodzenú smrť.“
Táto hypotéza sa premieta do teórie a praxe ľudských práv (Charta práv EÚ ako paralelný dokument k Lisabonskej zmluve) v znení základných zmlúv občanov so štátom, v znení ústav jednotlivých členských štátov EÚ.
Výnimky z pravidla  a podrobnosti sú upravené zákonmi suverénnych štátov. Tie sú ale viazané aj medzinárodnými dohovormi a zmluvami (Ústava SR, Čl.1 odsek 2).
Otázky umelého ukončenia tehotenstva a eutanázie patria do sporných oblastí biohumánnej etiky, a zásadným spôsobom zasahujú všetky tým dotknuté ľudské bytosti, ktoré sú subjektmi (nositeľmi a držiteľmi) ľudských práv.
Eutanáziou možno nazvať aj ukončenie života ťažko poškodeného ľudského plodu; v danom prípade ide o v jazykovej praxi nepoužívané synonymum interrupcie (abortus, potrat, výškrab) ako miernejší slovný eufemizmus pre zabitie (vraždu) nenarodeného ľudského plodu…
Umelým ukončením tehotenstva je dotknutá tehotná žena aj ľudský plod po jeho počatí mužom a ženou. Nielen žena, ale dotknutý je aj muž (otec), bližšie okolie (rodina) a spoločnosť.
Vstup do debaty je možný na tejto adrese (článok):
https://blog.hlavnespravy.sk/532/ludske-prava-liberalna-spolocnost-a-prava-zien-na-interrupcie/
A na týchto adresách (fejzbúk):
https://www.facebook.com/juraj.rezo.5/posts/1658852674444489?comment_id=1659043694425387&reply_comment_id=1661304787532611&notif_t=feed_comment&notif_id=1475746885794888
https://www.facebook.com/juraj.rezo.5/posts/1658852674444489?comment_id=1661601920836231&notif_t=feed_comment&notif_id=1475743819126256https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=320717661614807&id=100010297265712&comment_id=322807284739178&notif_t=like&notif_id=1475762216413104
Záverečná opoznámka s pozvánkou: Autor má svoj názor, ktorý ale tu, a tiež ani v predošlom svojom článku neprezentuje. Ponecháva ho verejnosti a svojím vlastným názorom nebude a nechce verejnosť manipulovať a ovplyvňovať.
Metódy manipulácie a ovplyvňovania verejnej mienky autor ponecháva médiám, pretože nimi manipulovaná verejnosť si neuvedomuje, že je nimi manipulovaná na obraz týchto médií, a, čo je hlavné, nemá v úmysle týmto médiám „zakrútiť krkom“.
Aktuálny zákon o umelom ukončení tehotenstva (interrupčný zákon 73/1986 Zb. Zákon Slovenskej národnej rady z 23.októbra 1986 o umelom prerušení tehotenstva. Zmena: 419/1991 Zb.)
Jazyková poznámka: Nejde o prerušenie ale o nevratné ukončenie tehotenstva (!). Znenie zákona: https://www.rodicovstvo.sk/intzakon.htm
Vysvetlivky: https://www.interrupcia.estranky.cz/clanky/interrupcny-zakon.html
Ústavný dokument – skupinou poslancov namietaný nesúlad § 4 a § 6 zákona o umelom prerušení tehotenstva s čl. 15 ods. 1 ústavy: https://dai.fmph.uniba.sk/~sefranek/cKRR/07_1s.pdf
Citát záveru (nález):
„Podľa § 4 zákona sa žene umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.
V dôsledku tohto ustanovenia sa nenarodený ľudský život kratší ako 12 týždňov z hľadiska ochrany štátom ocitá v absolútnom vákuu, a to jednak hodnotovom a jednak regulačnom (nie reglementačnom). Nepodrobujúc možnosť umelého prerušenia nenarodeného ľudského života kratšieho ako 12 týždňov žiadnym iným materiálnym podmienkam než zdravotnému stavu samotnej tehotnej ženy zákonodarca takémuto životu nepriznáva žiadnu hodnotu a v dôsledku toho mu neposkytuje voči matke žiadnu právnu ochranu (v zákone o umelom prerušení tehotenstva, ale ani v inom zákone). Výsledok, ku ktorému zákonodarca dospel vo vzťahu k nenarodenému životu kratšiemu ako 12 týždňov, nenaznačuje žiadne vyvažovanie vo vzájomnom napätí sa ocitnuvších ústavných práv, princípov a hodnôt, ale úplné a bezvýhradné uprednostnenie jedného práva pred inou ústavnou hodnotou. Takýto stav nielenže nerešpektuje princíp primeranosti ako záväznú techniku vyvažovania, ale je rezignáciou na samotnú povinnosť vyvažovania. Aj v prípade, ak jednu z premenných tvorí ústavná hodnota, nie subjektívny nárok, t. j. v prípade, že zákonodarca môže vzájomný vzťah týchto premenných skôr uvážiť, resp. rozvážiť, ako podrobiť presnému vyvažovaniu, nemôže sa takéto jeho posúdenie vnútornej (axiologickej) aj vonkajšej (normatívnej) kvality noriem, ktoré sa ocitajú vo vzájomnej interakcii, opierať o úplné popretie jednej z nich. Bez ohľadu na modalitu ich jazykového vyjadrenia tak oba dotknuté ústavné imperatívy adresované (aj) zákonodarcovi, vyžadujú, aby na ne zákonodarca prihliadol a v rámci svojej úvahy im priznal zodpovedajúci význam. Absencia akejkoľvek stopy po takejto deliberácii nevyhnutne dodáva rozhodnutiu zákonodarcu rozmer svojvôle. Podľa môjho presvedčenia nemožno mať pochybnosti o tom, že aktuálna zákonná úprava o umelom prerušení tehotenstva, ktorá v ustanovení § 12 umožňuje vykonanie interrupcie v prvom trimestri bez dôvodu, bez indikácie súvisiacej s ochranou nenarodeného ľudského života (dokonca bez povinnosti deklarácie akejkoľvek krízovej situácie na strane ženy), je v rozpore s čl. 15 ods. 1 ústavy, pretože takáto zákonná úprava neposkytuje žiadnu, a teda ani minimálnu ochranu nenarodenému ľudskému životu. Za takýchto okolností zrejme nemôže dôjsť k rovnováhe medzi právom ženy na sebaurčenie a medzi pozitívnym záväzkom štátu prijať a zabezpečiť realizáciu opatrení slúžiacich účinnej a reálnej ochrane ústavnej hodnoty – ochrany nenarodeného ľudského života.
Okrem uvedeného zákonodarca svojvoľne rozlišuje medzi nenarodeným životom kratším ako 12 týždňov a dlhším ako 12 týždňov. Znenie predmetného ústavného textu však pre takéto rozlišovanie neposkytuje autonómnu oporu. Otázka, kedy začína ľudský život a ako sa počas tehotenstva mení jeho kvalita, a to z hľadiska či už fyziologického, emočného, mentálneho alebo iného, je jednou z hraničných tém bioetických, medicínskych aj filozofických disciplín a odpovede na ňu sa líšia. Faktom však zostáva, že ústavodarca nerozlišuje medzi jednotlivými štádiami vývoja ľudského plodu. Ústavodarca vychádza z toho, že ľudský život pred narodením má kontinuitnú povahu (je kontinuitný). Povinnosť chrániť nenarodený ľudský život sa vzťahuje na celé obdobie medzi počatím a narodením. S prihliadnutím na rozsah normotvornej autonómie zákonodarcu a na jeho výlučnú kompetenciu reflektovať v rámci regulácie spoločenských vzťahov isté normatívne východiská – opierajúce sa okrem iného o výsledky skúmania relevantných vedeckých disciplín – pritom nemožno dospieť k záveru, že ochrana nenarodeného ľudského života musí byť vo všetkých jeho vývinových štádiách rovnaká. Tak ako je zákonodarca kompetentný rozhodnúť o forme a podmienkach ochrany nenarodeného ľudského života, je zároveň kompetentný rozhodnúť o primeranosti, rozdieloch v rozsahu tejto ochrany priznávanej ľudskému životu v jednotlivých fázach jeho vývoja.
Rozdiel v rozsahu ochrany nenarodeného ľudského života kratšieho a dlhšieho ako 12 týždňov teda nemusí nevyhnutne znamenať porušenie predmetného ústavného imperatívu
Ustanovenie § 4 zákona však nevytvára stav, v ktorom by rozsah ochrany nenarodeného ľudského života kratšieho ako 12 týždňov bol menší než rozsah ochrany prenatálneho života dlhšieho ako 12 týždňov, ale stav, ktorý charakterizuje absencia akejkoľvek ochrany nenarodeného ľudského života mladšieho než 12 týždňov. Takýto stav dokumentuje nedostatočné vysporiadanie sa zákonodarcu s povinnosťou uloženou mu v čl. 15 ods. 1 ústavy. Konkrétne vymedzenie podoby, rozsahu a podmienok ochrany prenatálneho života ústavným súdom by bolo prekročením jeho právomocí a uzurpáciou regulačných právomocí, ktorými orgán súdnej ochrany ústavnosti nedisponuje. Ako negatívny zákonodarca sa ústavný súd musí obmedziť na skúmanie súladu existujúceho právneho stavu s ústavným poriadkom.
Stav vytvorený § 4 zákona v rozpore s príslušným ustanovením ústavy znehodnocuje nenarodený ľudský život kratší ako 12 týždňov.
Ustanovenie § 4 zákona preto nie je v súlade s čl. 15 ods. 1 ústavy.
2. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona, žene, ktorá nedovŕšila šestnásť rokov, možno umelo prerušiť tehotenstvo podľa § 4 so súhlasom zákonného zástupcu, prípadne toho, komu bola zverená do výchovy. Podľa § 6 ods. 2 zákona sa o umelom prerušení tehotenstva ženy vo veku od šestnásť do osemnásť rokov vyrozumie zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu. Toto ustanovenie upravuje postup pri umelom prerušení tehotenstva podľa § 4 v dvoch osobitných prípadoch, ktorých špecifikum spočíva vo veku ženy domáhajúcej sa interrupcie. Kritérium veku a s ním súvisiacej fyziologickej či psychologickej pripravenosti ženy stať sa matkou je jedným z kritérií, ktoré zákonodarca môže pri vymedzení rozsahu a podmienok ochrany nenarodeného ľudského života vziať do úvahy. Ustanovenie § 6 zákona však nie je úpravou, ktorou by zákonodarca vyvažoval povinnosť ochrany nenarodeného ľudského života s právom tehotnej ženy na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného a rodinného života. Je úpravou, ktorou zákonodarca špecifikuje formálne, nie materiálne podmienky umelého prerušenia tehotenstva podľa § 4 zákona. Nenarodenému ľudskému životu nie je ani ustanovením § 6 zákona poskytnutá žiadna ochrana a nespĺňa preto predpoklady na ústavne prípustné obmedzenie tejto hodnoty, tak ako to bolo uvedené v rámci analýzy § 4 zákona.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti napadnuté ustanovenie § 4 a § 6 zákona o umelom prerušení tehotenstva nie je v súlade najmä s exkluzívnou druhou vetou čl. 15 ods. 1 ústavy, a to ani s jej literou, ani s jej duchom a celkovým axiologickým zázemím, preto väčšina pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky predmetnému návrhu skupiny poslancov podľa môjho presvedčenia aj v tejto časti mala vyhovieť.“
Tento článok je aj pozvánkou na verejné diskusné fórum na tému: Umelé ukončenie tehotenstva, ľudské práva, práva tehotnej ženy, ľudského plodu a spoločnosť. Miesto: fejzbúk.
Po rámcovej informačnej príprave (predošlý a tento článok, plus fejzbúkové diskusie v troch samostatných diskusných vláknach) verejnosti kladiem túto kľúčovú otázku:
Aké a ktoré sú, podľa vás, vášho názoru a presvedčenia, prípustné a kvalifikované dôvody pre rozhodnutie o umelom ukončení nechceného alebo inak nežiaduceho tehotenstva ženy po počatí, v kontexte teórie a praxe ľudských práv, vášho svetonázoru a presvedčenia, v časti interrupcie?
Umelé ukončenie tehotenstva je ľudsko-právny, ústavný, etický (bioetika a humánna etika) oveľa zložitejší problém, než si ktokoľvek (laická, ale aj inak dobre vzdelaná, ale nevzdelaná z odboru ľudských práv a ústavného práva a práva) myslí, pretože problematikou teórie ľudských a ústavných práv sa prepletajú mnohé zložité otázky, na ktoré nie sú ani dnes, jednoduché, uspokojivé a jednoznačné odpovede.
S otázkou, milé dámy a páni, naložte ako uznáte za vhodné. Máte svoj sociálny štatút, osobný status, slobodnú vôľu, IQ, EQ, intelekt, vzdelanie, osobnú a sprostredkovanú zážitkovú skúsenosť, a tieto parametre, sú vaším poznaním a základom pre vaše vlastné osobné, hoc len vnútorné, tiché a intímne odpovede.
Kľúčovým výstupom debaty by mal byť zodpovedný prístup k tehotenstvu zo strany muža aj ženy, dobre plánované rodičovstvo a uvedomenie si, že tehotenstvo a interrupcie nie sú trhací kalendár, lebo majú viacero aspektov ľudsko-právnych, zdravotných, sociálnych a spoločenských, a dotýkajú sa nenarodeného ľudského plodu a jeho osobných ľudských práv, nielen práv ženy, slobodne a voľne nakladať so svojím telom (feminizmus!), pretože – ľudský plod počnúc jeho počatím, nie je súčasťou ženského tela a výlučným vlastníctvom ženy!

POZVÁNKA (verejné, otvorené diskusné fórum pre zaregistrovaných používateľov a abonentov fejzbúku):

https://www.facebook.com/Umel%C3%A9-ukon%C4%8Denie-tehotenstva-%C4%BEudsk%C3%A9-pr%C3%A1va-pr%C3%A1va-tehotnej-%C5%BEeny-a-spolo%C4%8Dnos%C5%A5-1279088555444018/?fref=ts&pnref=story