Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť XII.

Verejné zdôvodnenie politiky strašenia Ruskom nie je, vzhľadom na hľadanie persón pre alternatívu zahraničnej a európskej politiky, zámerom do budúcnosti. Verejné zdôvodnenie patrí k základným povinnostiam každej vládnej moci, ktorá sa pýši tým, že spravuje demokratický právny štát. Toto verejné zdôvodnenie má vládna moc organizovať z vlastnej iniciatívy a nesmie čakať na inteligentné či nátlakové  iniciatívy od verejnosti.  V zásade môže platiť, že úroveň verejného zdôvodnenia politiky vládnej moci sa odvíja od celkovej úrovne parlamentnej demokracie. Lenže v našom parlamente je veľká väčšina poslancov parlamentných strán „nainfikovaná“ strachom z Ruska. Zdá sa, že politické elity na Slovensku žijú a pracujú pod vplyvom dvoch veľkých strachov, pričom každý z nich vedie k iným aktivitám.

Už vieme, že vládna moc si do svojho programového vyhlásenia zakomponovala posilňovanie transatlantických vzťahov, v ktorých rozhodujúca pozícia je spojená so vzťahom k USA. Vládna moc a parlamentná väčšina má v prvom rade strach z USA ako svetovej veľmoci a nemá ani základnú predstavivosť o tom, ako môžu vyzerať spravodlivé vzťahy medzi mocnosťou a obyčajnou malou krajinou. Z rôznych dôvodov si naše politické elity osvojili „prirodzenú potrebu“ byť pod poručníctvom USA, nevedia a nechcú sa dištancovať od ich krvilačnej politiky a ekonomických záujmov. Dovolím si preto tvrdiť, že štátna moc v oblasti zahraničnej a európskej politiky už dávnejšie nemá svoj  pôvod od občanov Slovenska, čo je vlastne v rozpore s Ústavou SR.

Strach z USA vedie k slobodnému podriaďovaniu sa záujmom USA a zmenil sa na niečo, čo liberálna spoločnosť musí rešpektovať: pre Európanov sa strach z USA stal základným princípom života demokratického právneho štátu. Iba v tomto poňatí  sú transatlantické vzťahy dôležité. Povedané inými slovami, strach z USA je potrebné posilňovať, pretože ten je veľmi dôležitý pre život obyvateľov Slovenska a ostatných členských krajín EÚ.  Ak zdôrazňujem strach z USA, mám tým na myslí, že tento strach ovláda hlavne politické elity, ktoré v priestore EÚ ako málopočetná skupina je zase ovládaná štátnou administratívou USA či globálnou elitou.

Strach z USA predstavuje vnútorný pocit človeka – politika, ktorý nie je určený pre verejnosť či média. Tento pocit sa neodhaľuje, môže však regulovať správanie politika: aktér nemá problém zabúdať na občana, od ktorého pochádza štátna moc. Strach z USA je zároveň aj určitou obavou, že sa nesmie stratiť spojenie s niekým, hoci má zločinecké správanie. Hlavné je užívať si  určité osobné výhody. Politické elity tieto výhody vidia a chápu v súvislostiach byť pod poručníctvom USA. Strach z USA nikdy  nedovolí politikom usilovať sa o budovanie rovnocenných vzťahov, nikdy sa neprejaví ich skutočná asertivita, vždy sa dokážu   spojiť do „koalície ochotných“.

Tento strach perfektne dokumentoval svojim postojom náš predseda vlády SR Róbert Fico, ktorý jasne zdôraznil, že Slovensko nikdy ( ! ) nepôjde proti takým organizáciám ako je napríklad  EÚ či NATO. Ak by pán predseda vlády SR   netrpel vnútorným pocitom strachu, ak by sa vyznačoval určitým morálnym postojom, napríklad politickou statočnosťou, jeho vyjadrenie vo vzťahu k k menovaným nadnárodným štruktúram by bolo trochu iného obsahu.  V každom prípade múdry a statočný politik  nepoužije výraz „nikdy“. Iba tak sa mohlo stať, že Slovensko sa v zastúpení svojich politikov teší z úlohy, ktoré dostalo na summite NATO vo Varšave:   pomáhať ukrajinskej vláde s odmínovaním  územia   na východe Ukrajiny. Ak by vzťahy medzi členskými krajinami NATO fungovali normálne, tak sa nemôže stať, aby predstavitelia Slovenska súhlasili s účasťou svojho vojska na území Ukrajiny, ktorá nie je členom NATO. Lenže za záhadných okolnosti sa na území Ukrajiny nachádzajú vojska iných členských krajín NATO, ktoré pomáhajú ukrajinskej armáde v občianskej vojne, a tak účasť Slovenska sa nepokladá za nič mimoriadne.

Strach z USA sa najpravdivejšie prejavuje na takom správaní našich politikov, ako je potreba zaujať zásadné, čestné, pravdivé, rozhodné stanovisko k ukrajinskej kríze a kyjevskej moci. Vládna moc, ktorá vedie občiansku vojnu proti svojmu obyvateľstvu, hoci prevažne ruskej národnosti, si nezaslúži podporu demokratického Západu už z pozície jasného princípu liberalizmu a z pozície morálneho odsúdenia. Je to precedens štátnej moci v krajine, ktorý sa nesmie za žiadnych okolnosti podporovať. Demokratický Západ už dávno mal odsúdiť správanie sa kyjevskej moci a prinútiť ju, aby jednostranne ustúpila od vojenského konfliktu, pretože ním sa nedá zakladať spravodlivý demokratický poriadok v krajine. Demokratický Západ už dávno mohol dosiahnuť ukončenie vojnového konfliktu na Ukrajine, ale nič také sa nestalo. Má to svoje dôvody a tie súvisia  s politikou USA v prvom rade.

Pred pár dňami ( 22.8.2016 ) som si prečítal informáciu, že prezident SR Andrej Kiska telefonoval prezidentovi Ukrajiny Porošenkovi. Sľúbil mu, že bude ďalej  mobilizovať partnerov nielen v EÚ v záujme podpory mierového riešenia konfliktu na Ukrajine, v ktorom umierajú a trpia nevinní ľudia . K tomu si dovolím uviesť niekoľko svojich myšlienok. Informácia o telefonickom rozhovore nášho prezidenta s prezidentom Porošenkom ukazuje, akú falošnú hru hrá náš prezident. Z informácie vyplýva, že Andrej Kiska pokladá Ukrajinu za obeť konfliktu, ktorej treba pomáhať. K nášmu prezidentovi sa ešte stále nedostali informácie, z ktorých mohol pochopiť, že vojnový konflikt na Ukrajine založila kyjevská moc, ktorej Porošenko je súčasťou. Keďže v občianskej vojne umierajú a trpia nevinní  ľudia, povinnosťou nášho prezidenta bolo už dávno vyzvať prezidenta Ukrajiny, aby vojnový konflikt ukončil jednostranným a trvalým stiahnutím vojsk bojujúcich  na strane kyjevskej moci. Ide o občiansku vojnu a stranou, ktorá má ustúpiť do úzadia, je štátna moc.

Z nepochopenia toho, kto je povinný     občiansku vojnu definitívne ukončiť, vyplýva, že prísľub prezidenta Andreja Kisku mobilizovať partnerov v rámci    EÚ a aj mimo nej je čisto iba diplomatická reč, pretože ak Andrej Kiska nežiada prezidenta Porošenka, aby zabezpečil ukončenie vojny, potom mobilizácia partnerov neprinesie žiadne výsledky. Môžeme predpokladať, že prezident Andrej Kiska požiada prezidenta USA, aby sa zasadil o ukončenie občianskej vojny na Ukrajine? Môžeme predpokladať, že požiada predstaviteľov EÚ a NATO, aby sa rovnako zasadili  o ukončenie  občianskej vojny na Ukrajine? Môžeme veriť tomu, že najvyšší predstavitelia  demokratického Západu donútia prezidenta Porošenka, aby jednostranne  a z vlastnej iniciatívy ( strany štátnej moci ) ukončil občiansku vojnu na Ukrajine?

Ideálnou príležitosťou na mobilizáciu partnerov EÚ, NATO a aj USA bol nedávny summit NATO vo Varšave, kde bol prítomný aj prezident Porošenko. Neexistujú žiadne oficiálne informácie o tom, že sa demokratický Západ dohodol s prezidentom Porošenkom na ukončení občianskej vojny  na východe Ukrajiny. Prítomnosť prezidenta Porošenka na summite NATO vo Varšave nebola o tom, aby sa mu dohovorilo, že je potrebné vojnu ukončiť, pretože demokratický Západ má dokázateľný vplyv na kyjevskú moc. Prítomnosť prezidenta Porošenka treba pokladať za výraz  ocenenia politiky politika, ktorý významne pomáha demokratickému Západu  v jeho agresívnej politike a oficiálne poskytuje Ukrajine a kyjevskej moci štatút obete ruskej agresie.  A obeti nie je možné zo strany demokratického Západu hroziť sankciami či priamo požadovať ukončiť občiansku vojnu, v ktorej sa iba bráni.  Summit NATO bol ideálnou príležitosťou, aby ako „mierová organizácia“ konečne zabezpečil mier na Ukrajine. Tento mier bol by však  v prospech  ľudu Ukrajiny, čo je  veľmi slabá motivácia. Nič také sa vo Varšave neudialo a preto dodatočný sľub prezidenta Andreja Kisku o ďalšej mobilizácií partnerov v záujme podpory mierového riešenia konfliktu ( ? )  na Ukrajine pokladám za nezmysel, za úmyselné zavadzanie verejnosti.

O strachu z USA sa nehovorí a nepíše. Tento fenomén, ktorý potajme, systematický „odzbrojuje“ naše politické elity robiť spravodlivú a rozumnú zahraničnú politiku, nie je určený pre verejnosť. Lenže ak prijmeme tézu, že strach z USA významne ovplyvňuje našich politikov v tom, čomu veria, čo presadzujú a čomu ( či komu ) slúžia, potom ako im nastaviť zrkadlo, aby sme konečne uzreli ich pravú tvar a poznali ich skutočné ľudské kvality? Musí to byť zrkadlo zložené z niekoľkých ohnísk. A jedným takýmto ohniskom musí byť verejné zdôvodňovanie politiky, nateraz politiky strašenia Ruskom. Lebo politika strašenia Ruskom má v sebe  všetky základné atribúty prípravy na vojnu.

Slovensko je malá krajina, mierumilovná, vo vzťahu k iným krajinám spravodlivá. Prečo však Slovensko ako krajina bez imperiálnych tradícií, bez svetovládnych manierov musí živiť a podporovať  politikov, ktorá konfrontačnú politiku s Ruskom podporujú, ktorí pomáhajú vojnovým štváčom šíriť strach z Ruska a tým umožňujú pokojne vojnu pripravovať? Oficiálne pre obyvateľstvo Európy platí, že EÚ a NATO sa pripravujú na obranu proti Rusku ako možného agresora a že je potrebné práve v tomto období  usilovať sa o zachovanie jednoty EÚ. Z tohto dôvodu vojenská obrana je doplnená bojom proti ruskej propagande, pretože táto propaganda podľa politikov, vrátane našich, má za úlohu docieliť, aby EÚ nebola jednotná. O akú jednotu v rámci EÚ v skutočnosti ide?

Táto jednota je založená na dominancií USA v priestore EÚ. USA v súčasnosti majú pod svojim velením územie EÚ a jej inštitúcie a organizácie po stránke politickej a završuje sa proces dominancie po stránke vojenskej. Túto dominanciu prijalo všetkých 28 členských krajín EÚ, uznávajú ju, podporujú a podieľajú sa na realizácií úloh, ktoré USA stanovujú. Ak politici demokratického Západu v súčasnosti hovoria o potrebe v mene jednoty EÚ bojovať proti ruskej propagande, v skutočnosti ide o jednotu založenú  práve  na potrebe jednotne postupovať proti Rusku, nedovoliť, aby obyvateľstvo EÚ bolo infikované myšlienkami mieru, priateľstva a vzájomne výhodnej spolupráce. Má byť uchovaná taká jednota členských krajín  EÚ s USA, aby sa z konfrontačnej politiky s Ruskom neustúpilo a aby architekti vojnového štvania a vojny mohli pokojne ďalej pripravovať  vznik ďalšej svetovej vojny.

Dušan Hirjak

Koniec dvanástej časti