Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť V.

Byť proti uznávaniu princípu atlanticizmu, ktorý už v tomto storočí narobil vo svete veľa zla, neznamená byť proti Európe, pretože Európa môže predstavovať samostatnú kontinentálnu silu spoločne aj s Ruskom. Neuznávať princíp atlanticizmu znamená bojovať proti tomu, aby USA si z národov Európy robili podriadené politické entity, ktoré sú povinné podporovať Američanov v ich národných záujmoch bez ohľadov na výsledky a spravodlivé konanie či politickú spravodlivosť. Neuznávať princíp atlanticizmu môže rovnako znamenať, že národy Európy nemusia ( či nemôžu ) si budovať taký systém Európskej únie, ktorý vyhovuje predstavám USA a ktorý sa musí rešpektovať. Ak sa hovorí o „bruselskom diktáte“, tak je to práve terajšia podoba EÚ, ktorá vyhovuje USA a princípom nového svetového poriadku.

Je všeobecne známe to, čo sa v súčasnosti popiera: že neexistuje  európsky politický národ a že obyvateľstvo jednotlivých európskych národov nie sú príslušníci európskeho politického národa. To, na čo sa hrá skupina 28 členských krajín EÚ, je politické divadlo, ktorým majú presvedčiť obyvateľstvo Európy, že je možná dobre organizovaná spoločná zahraničná politika. Lenže tato politika má v dnešnej podobe len jeden spoločný výsledok – dostatočne sa negatívne vymedziť proti Rusku a robiť konfrontačnú politiku.  V žiadnom národnom záujme žiadneho európskeho národa nemôže byť  uznávať princíp atlanticizmu, ktorý vedie k tomu, že sa má rešpektovať vo všetkom zásadnom vôľa a právo najsilnejšieho – USA. Byť proti uznávaniu princípu atlanticizmu znamená  zasadzovať sa za takú Európsku úniu, ktorá bude fungovať ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe.

Bohužiaľ, v takomto naznačenom režime EÚ nefunguje a naše politické elity nerobia vôbec nič, aby sa usilovali o ochranu štátnej suverenity a rešpektovanie národných záujmov. Keďže neexistuje európsky politický národ, tak je potrebné si vypočuť tých ľudí, ktorí jednoznačne zdôrazňujú, že je potrebné obnoviť národnú  suverenitu a nezávislosť od byrokratických štruktúr inštitúcií a organizácií EÚ, ktoré nemajú legitimitu k tomu, aby hájili legitimitu politického národa. Už Margaret Thatcherová tvrdila, že v základoch pevného a spoľahlivého medzinárodného poriadku musí stať úcta k národom a k národným štátom.  Toto sa v Európe zásluhou „bruselského diktátu“ na celej čiare porušilo. Medzinárodný poriadok sa posunul iným smerom a síce k pozícií, že USA  sa nielen politický, ale teraz aj výrazne vojenský a ekonomický snažia zavŕšiť organizáciu nadvlády nad Európou ( viď NATO a tajná príprava obchodných zmlúv ).

Takže podporovať neustále a bez výhrad a pochybnosti princíp atlanticizmu jednoznačne vedie najmä Európu do náručia vojny s Ruskom a v súčasnosti si to vyžaduje bezvýhradné strašenie obyvateľstva Ruskom. To však nie je jediný výsledok práce zahraničnej a európskej politiky členských krajín EÚ. Ďalším negatívnym výsledkom  je to, že sa narušujú základy demokratického právneho štátu. Nie je to však preto, že je to vplyvom silnejúcej proruskej propagandy, ako to tvrdia politici a média.  Je to vplyvom terajšej architektúry Európskej únie, ktorá štátnu suverenitu a národný záujem ( ako politického národa ) postupne potláča a zároveň nie je pre túto úniu dôležité vytváranie či ochrana demokratických podmienok pre použitie moci. V systéme našej vládnej moci persónam tejto moci jednoznačne vadí, že niekto vrátane proruskej propagandy spochybňuje EÚ a NATO, ale vôbec im nevadí, že EÚ a globálne elity vôbec spochybňujú štátnu suverenitu či určité národné záujmy.

Ak vládna moc Slovenska sa aj naďalej hlási k atlanticizmu, tak zároveň musí z toho logický vyplývať, že hlavnou bezpečnostnou hrozbou pre obyvateľstvo Slovenska je vládna moc a nie verejnosť.

Neexistuje žiadna teória liberalizmu, ktorá by tvrdila, že základom demokratického právneho štátu bezpodmienečne musí patriť rešpektovanie princípu atlanticizmu, teda byť pod poručníctvom USA. Mať v politickej oblasti protiamerické postoje neznamená odmietať demokratický právny štát. Britský politológ  John Langhland upozorňuje, že práve EÚ a NATO ohrozujú národnú suverenitu a tým pádom aj demokraciu. Ak existuje spochybňovanie členstva Slovenska v EÚ, tak je to bežný jav v celej Európe a toto spochybňovanie môže súvisieť s tým, že existuje množstvo nevyriešených problémov a že žiaden členský štát EÚ si s verejnosťou neujasnil, akú definitívnu podobu môže mať EÚ.

Na otázku redaktorky Pravdy, že kto ovplyvňuje slovenských bojovníkov proti „bruselskému diktátu“, je možné odpovedať, že v prvom rade je to samotný Brusel a v druhom rade vládna moc na Slovensku. Obidve moci sa problematike verejného zdôvodňovania uplatňovania svojej moci poriadne nevenujú. Je potrebné reformovať EÚ na nových základoch. Reforma je však možná len za predpokladu, že princíp atlanticizmu nebude v praxi EÚ akceptovateľný. „Bruselský diktát“ je v každom prípade založený na diktáte USA.

V článku „Na Slovensku silnie proruská propaganda“, ktorý uverejnil denník Pravda od redaktorky Daniely Balážovej, je uvedená aj časť stanoviska Ministerstva vnútra SR k tomuto problému. Ministerstvo pokladá proruskú propagandu za bezpečnostnú hrozbu, ktorej bude potrebné čeliť.  Dôvodom podľa ministerstva je to, že vzniká určité riziko zo šírenia nálad, ktoré sa ministerstvu nepáčia. Nálady, ktoré sa nesmú šíriť a ktoré ministerstvo vymenúva, sú podľa mňa výplodom angažovanej práce expertov na extrémizmus a smerníc z Bruselu, kde už dávnejšie na týchto otázkach „pracujú“. Nálady verejnosti vraj odmietajú základy demokratického právneho štátu, vyvolávajú nenávisť k ústavným činiteľom, podporujú také subjekty, ktoré sú naklonené ruskému geopolitickému pohľadu na svet. Len sa čudujem, že tieto nálady vôbec nedokážu zobudiť redaktorku denníka Pravdy ku kritickému mysleniu a nie k povrchným opisom jej duševných povzdychov. Naša vládna moc sa začína obávať verejnosti, že sa dá zobudiť k činom? A keby verejnosť pritvrdila na politikov, aby  v zahraničnej a európskej politike pracovali zodpovedne, potom pôjde o bezpečnostnú hrozbu?

Podľa vládnej moci verejnosť podlieha vplyvom proruskej propagandy a to je veľmi znepokojujúce. Je možné v dohľadnej dobe očakávať, že sa budú prijímať represívne opatrenia proti tým, na ktorých „špióni“ štátnej moci ukážu prstom. Vládnej moci pritom vôbec nevadí, že šírenie rôznych nálad patrí do toho istého sveta slobody myslenia a slobody slová. Pokladať nejaký subjekt, ktorý sympatizuje s ruským geopolitickým pohľadom na svet, za bezpečnostné riziko, pokladám doslova za výtvor drzosti, ktorý začína podporovať rezort vnútra. Prečo?

Ruský geopolitický pohľad na svet je na rozdiel od unipolárneho videnia sveta multipolárnym videním sveta. Tento pohľad nie je založený na dominantnom postavení jednej krajiny vo svete, ako je to v prípade USA pri unipolárnom videní sveta. Ruský pohľad na svet uznáva suverenitu krajín ( národov ) a ich práva dobrovoľne sa združovať za účelom mierovej spolupráce. Dáva priestor pre život každej krajiny, pretože nepodporuje drancovanie území a nezakladá vojnové konflikty. Je v súlade s Chartou OSN. Neorganizuje žiadne elitné inštitúcie pre zavedenie  nového svetového poriadku. Nerieši zachovanie svetového finančného systému založeného výlučne na dolároch. Na rozdiel od Bruselu európske národy nevedie k tomu, aby sa vzdali svojej suverenity a identity.  Ruský pohľad na svet je teda oveľa ústretovejší ku krajinám Európy či sveta a už v základe eliminuje vytváranie predpokladov pre uplatňovanie a nárast zla vo svete. Za normálnych okolnosti, ak by sa členské krajiny EÚ neriadili princípom atlanticizmu ( podriaďovaním sa USA ), tento ruský názor na svet je úplne v pohode so základmi liberalizmu ( ! ) a teda demokratickým charakterom každej členskej krajiny. Problém je iba v tom, že poňatie liberalizmu či demokratického právneho štátu my, Európania, prispôsobujeme mocenským záujmom USA.

Ak je pravda, že jadrom liberalizmu je okrem iného aj obmedzená vládna moc vo vnútri krajiny, tak tu musí platiť, aby sa týmto princípom  štátna administratíva riadila vo vzťahu k okolitému svetu.  A tento základ liberalizmu v USA a zo strany USA nebol nikdy rešpektovaný a obyvateľstvo USA nedokázalo obmedzenie moci ani presadiť. Podľa liberalizmu teda aj západná a demokratická orientácia každej krajiny si vyžaduje rešpektovať obmedzenú vládnu moc aj na úrovni zahraničnej politiky. Táto obmedzenosť vládnej moci v praxi má znamenať nezasahovanie do záležitosti iných krajín, organizovať či viesť vojenské akcie na cudzom území, či podporovať teroristov v prospech idey boja proti terorizmu.

Všetko zlo, ktoré bolo vo svete realizované v posledných desaťročiach pod vedením USA, za aktívnej pomoci NATO a EÚ, aj naďalej tvrdohlavo pokladáme za niečo, čo patrí k západným hodnotám, ktoré treba brániť. Ruský geopolitický pohľad na svet ukazuje, že to tak nemusí a nesmie byť. Základ ruskej propagandy súvisí s tým, že je tu alternatíva robiť politiku v Európe a vo svete iným spôsobom ako je tomu teraz. Ruský geopolitický pohľad neumožňuje a ani neumožňoval, aby Rusko sa podieľalo na príprave a zrealizovaní ukrajinskej krízy tak, ako to urobili USA a EÚ.  Idea multipolárneho videnia sveta dáva Európe a ostatnému svetu nádej organizovať si svoj život oveľa bezpečnejším spôsobom, ako je to v súčasnosti, keď v Európe zásluhou poddajných politikov sa z podpory teší idea unipolarného videnia sveta.

Môžem konštatovať, že redaktorka Daniela Balážová v svojom článku k vážnym témam pristupuje veľmi povrchne a zavádza nepozorného čitateľa, ktorý nečíta noviny kvôli bežnej analýze textov, aby veril, že proruská propaganda u verejnosti podkopáva dôveru v prozápadnú  a demokratickú orientáciu krajiny.  Ak to pripúšťa aj Ministerstvo vnútra SR, potom skôr ide o to, že vládna moc bez jej schopnosti verejného zdôvodnenia politiky, ktorú podporuje, sa skôr bojí podkopávania dôvery verejnosti v jej schopnosti a čestné úmysly. Môžeme teda vyhodnotiť postup uvedeného média a rezortu vnútra, že ruský geopolitický pohľad na svet pokladajú za rizika. Niet sa čomu diviť. Ak sa verejnosť preberie k poznaniu, že multipolárne videnie sveta má podstatné výhody pre život na tejto planéte, tak prozápadná orientácia založená na princípe atlanticizmu dostane veľké trhliny  a rozsype sa ako kameň. Ako také niečo môžu dopustiť USA?

Nezdá sa mi, že sa skončí iba pri tomto konštatovaní. Budú sa hľadať spôsoby, ako eliminovať vplyv na verejnosť, ako ideu multipolárneho videnia sveta nevpustiť do otvorenej racionálnej debaty, ako nedovoliť, aby sa v politike Západu našli iné politické riešenia ako je organizovanie strachu z Ruska. Keďže ide o zachovanie princípu atlanticizmu, boj proti  ruskej propagande je organizovaný pod vedením USA a Bruselu či EÚ. Z tohto dôvodu nič sa nesmie zo strany Západu podceniť, zanedbať, treba silno zmeniť ( ! ) európsku verejnú mienku, aby bola lojálna k súčasnej politickej moci EÚ, k NATO, k vládam členských krajín EÚ. Obrazne povedané, rozhoduje sa o tom, či dieťa má ľúbiť oboch svojich rodičov, aby bolo šťastné ( ruský geopolitický pohľad ) alebo je potrebné dať podmienku, aby dieťa si vybralo, že má ľúbiť iba otca ( americký pohľad ).

Proruská propaganda v základnom poňatí ruského geopolitického pohľadu na svet nie je pre Slovensko žiadnym rizikom. Je svetielkom nádeje, pretože navrhuje v intenciách demokratov či občanov, ktorí sa vyznačujú určitými liberálno – neliberálnymi cnosťami, aj iný spôsob uvažovania o vytvorení dobrých politických podmienok pre organizovanie našich individuálnych životov a život ľudských komunít.  Z multipolárneho videnia sveta sa ukazuje potreba hľadať si politikov, ktorí budú zastupovať záujmy svojho obyvateľstva. V rámci princípu atlanticizmu politici sa veľmi vzdialili od charakteru krajiny, ktorú majú spravovať a dali svoje schopnosti hájiť záujmy vyšších síl a mocnosti.

Článok Daniely Balážovej, redaktorky denníka Pravda pokladám z dôvodov, ktoré som popísal, za manipulatívny. Ukazuje sa, že namiesto boja s proruskou propagandou má vládna moc dostatok inštitúcií, aby sa v slovenskej spoločnosti presadzovala politika verejného zdôvodňovania, aby sa na rôznych úrovniach skôr organizoval boj ideí ako posilňovanie NATO, budovanie základní a strašenie Ruskom. Nech hynú ideí a nie ľudia, nech si ľudia majú možnosť vybrať život podľa ideí, ktoré najviac vyhovujú podmienkam  mierového života, čo je v súlade s tradíciami a praktikami našej spoločnosti.

Ak si prívrženci atlanticizmu myslia, že konšpiračné média a webstránky  sú hlavným spôsobom šírenia proruskej propagandy, nech sa tým netrápia a nechajú ich na pokoji. Pre demokratickú spoločnosť má byť dôležité to, aby sa politické opatrenia prijímali len ( ! ) k ochrane slobody ľudí, ktorí sledujú svoje ciele či majú určité zámery.  To je jedna z dôležitých zásad. Dôležitejšie však je to, aby vládna moc z titulu svojich povinnosti  a právomoci namiesto určitej represie sa zaoberala zásadnými  politickými opatreniami, ktoré pomôžu rozvinúť verejné zdôvodnenie prijímania politických rozhodnutí, v ktorom kritická racionálnosť je veľmi dôležitá. V žiadnom prípade nebude správne vydať sa cestou, ktorú navrhuje Jaroslav Naď, vraj bezpečnostný analytik  zo Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku.

Jaroslav Naď navrhuje do boja proti proruskej propagande intenzívnejšie zapojiť tajné zložky Slovenskej informačnej služby a vojenského spravodajstva. To však nie je všetko. Jaroslav Naď si myslí, že si treba brať príklad  od Česka, kde pri Ministerstve vnútra ČR vznikne Centrum terorizmu a hybridných hrozieb ako špecializovaná jednotka pre boj proti proruskej propagande. Takéto návrhy z môjho pohľadu sú výrazom úmyselnej deformácie myslenia v poňatí, ako určité javy a procesy v spoločnosti navzájom súvisia či ovplyvňujú sa. Z každej jednej stránky môjho článku na pokračovanie vyplýva jeden jasný odkaz pre vládnu moc. Ak sa vládnej moci a jej prisluhovačom nepozdáva myslenie verejnosti či zavádzanie tejto verejnosti z pohľadu určitých záujmov, je potrebné rozvinúť myšlienku verejného zdôvodnenia politiky na úplne otvorenom základe. Už som zdôraznil, že pod vedením USA je tu jasná politická objednávka pre celú Európu a jej obyvateľstvo: je potrebné toto obyvateľstvo vystrašiť  ruským nebezpečenstvo, je potrebné od základu zmeniť európsku verejnú mienku. Iba preto každý členský štát EÚ má vrážať peniaze do aktívnej prozápadnej propagandy či do boja proti proruskej propagande.  Jedným z takýchto „pešiakov“ – prisluhovačov je aj pán Jaroslav Naď, ktorý má, podobne ako mnoho ďalších expertov, úlohu pomáhať zvládnuť toto gigantické poslanie, ktoré bolo inštitúciám EÚ určené.

Dušan Hirjak

Koniec piatej časti