19.4 Sedliacka ekonómia – Prečo nemáme tu na Slovensku také platy ako v Nemecku?

Minule som debatoval s mojou známou ohľadom protestov na námestiach 3/2018, pričom brojila, že tam ide, lebo veď kedy konečne budeme mať také platy ako v Nemecku, či Rakúsku? Veď makáme možno aj viac ako oni. Prečo to tam ide a u nás nie? Vymeníme vládu a možno to pôjde. Skúsil som jej  vysvetliť takto

1. Naša krajina bola v poslednej veľkej vojne na porazenej strane. Ktorá to bola vojna? Že o nej neviete? Spomeňte si – Studená vojna do roku 1989. Nájazdníci prišli, vyplienili čo sa kumulovalo +40 a viac rokov. Čo dobré sprivatizovali za halier, čo slabšie rozpredali alebo rozkradli. Naša naivita v 1989 a po 1989 im dovolila urobiť z nás ovce kráčajúce na porážku – v zmysle našej ekonomiky. Spomeňme si na krásne heslá typu „Utiahnime si opasky, aby nám potom bolo lepšie“, alebo „Privatizácia nám prinesie blahobyt“. Ak sa spätne zamyslíme, zistíme, akí ekonomickí hlupáci sme boli
2. Po 1989 sme neprišli iba o ekonomiku a výrobu samotnú, ale odišli nám aj patenty, výskum a všetky technológie s vyššou pridanou hodnotou. Ak máte unikátne technológie, patenty, tak tie spolu s výrobou / službami vedia vytvoriť unikátnu hodnotu, ktorá tvorí vyššie príjmy. Iba zlomok toho čo sme mali nám zostalo. Rozpadli sa nám všetky obchodné trhy, na ktoré sme dodávali a jednoducho nám ich prebrali. Rozhodnutie Vaška Lahve Ožralu o zrušení nášho zbrojárskeho priemyslu z jedného dňa na druhý nám zobralo významný podiel HDP ako aj hneď nám vzrástla nezamestnanosť a cena práce mohla ďalej klesať. Ak si zoberieme automobilky, tak nemáme tu know-how konštrukcie automobilov a ich technických častí a nemáme ani trhové a odbytové know-how. Tu sa to vyrobí, ale čo, ako sa bude vyrábať a potom kto komu to bude predávať to tu nemáme. Teda predávame svoju prácu a nie rozum. To málo či viac engineeringu čo máme je väčšinou implementačný pre výrobu nie vedecko-výskumný
3. Po 1989 sme stratili ekonomickú elitu. Nemali sme ľudí, ktorí by presadzovali naše ekonomické záujmy. Socialistickí ekonómovia netušili čo robiť a tí čo áno tak si exponenciálne mastili vlastné vrecká. Najvyššie ekonomické elity vo vláde – napríklad Mikloš za roky presadzovali zahraničné záujmy – zo začiatku celkový rozpad ekonomiky, potom jej rozpredaj a privatizáciu. Väčšina poľnohospodárstva sa rozpadla. Proste ľudia, ktorí mali riešiť ekonomické veci v náš prospech a mali sme ekonomicky stúpať nás proste tlačili ku dnu. My sme sa na to pozerali, volili ich a tlieskali im. Managementy podnikov tápali v kapitalistickom prostredí a postupne aj niektoré úspešné podniky išli kvôli nedobrému riadeniu podnikov dolu vodou. Napríklad zahraničné obchodné reťazce sa zbavili väčšiny našich lokálnych obchodníkov úspešnou agresívnou politikou na trhu. Samozrejme aj vplyvom globalizácie zostalo iba pár podnikov a spoločností, ktoré mali konkurenčnú výhodu a ceny ich finálnych výrobkov šlo celosvetovo hore
4. Aj keď sa toho u nás veľa po 1989 „rozobralo“ nevznikla silná kapitálová vrstva slovenských podnikateľov, ktorá by na týchto možnostiach sa stihla sformovať a urobiť zásadný prelom v dopyte po slovenskej práci. Nechápte ma zle, že táto trieda nevznikla. Ona vznikla, ale nie je ani zďaleka tak bohatá a počtom veľká, aby mohla generovať príjmy bežných ľudí na Slovensku ako v Nemecku. Proste veľký nemecký podnikateľ kúpi našich desiatich, alebo aj viacerých

Samozrejme je otázka – Čo to všetko má s našimi terajšími mzdami v porovnaní s nemeckými? Veľmi veľa. Mzda je viac menej závislá na ponuke a dopyte. Keď je jej málo a jednoduchej, ktorú „môže robiť hocikto“, tak je málo platená. Keďže máme málo patentov, vlastných trhov a unikátnych výrobkov či služieb, tak ani zákazníci za to neplatia unikátne ceny. Práca, ktorá tu prichádza je nižšej pridanej hodnoty a tá je schopná sa zaplatiť oveľa menej ako unikátna. Takisto, ak má dopyt po práci výrazné množstvo bohatých ľudí / firiem, tak vedia zaplatiť aj viac za menej unikátnu prácu, len aby bola hlavne hotová. Rozdiel v plate nemeckého pracujúceho v automobilke oproti nášmu za tú istú prácu je spôsobený ponukou a dopytom v danej lokalite. Nemec má v Nemecku omnoho viac možností si nájsť prácu s vyššou lepšie platenou prácou kvôli dopytu po nej, prípadne kvôli unikátnejšej pridanej hodnote

Ako z toho von? Známa bez pochopenia situácie išla na manifestácie 3/2018, pričom za týmito manifestáciami stáli presne tí istí ľudia, ktorí majú pokyny zo zahraničia čo a ako u nás robiť, ale nie v náš prospech, ale v prospech zahraničia. O politike SaS proti vlastným občanom som už písal v roku 2016 tu alebo tu. Táto strana sa pasuje za strojcov nášho ekonomického šťastia a „má najlepšie ekonomické programy“. Kriticky rozmýšľajúci človek, dokonca ekonóm jednoducho musí chápať, že ich politika, ktorú majú v programe a chcú ju zaviesť po voľbách, kde budú zostavovať vládu je podobne deštruktívna ako tá po roku 1989. Čiže aj keď niečo by sme sa mohli pohnúť k lepšiemu títo nás vedia posunúť späť o 20-30 rokov dozadu

Ako prvé a zásadné potrebujeme slovenskú štátnu ekonomickú elitu obhajujúcu proslovenské záujmy. Tá sa nejakým spôsobom formuje v rôznych korporatívnych procesoch. Má vlastnú rýchlosť, či pomalosť a z nej sa pretláčajú veľmi pomaly kádre do štátnej ekonomickej elity cez strany, ktoré neriadi zahraničie. Strany, ktoré riadi zahraničie pretláčajú ľudí, ktorých hlavnou devízou je lojalita k ich pánovi, aká taká výrečnosť a schopnosť zaujať poslucháča aj opisom vreca zemiakov. Väčšina sa vyznačuje tým, že nevie o čom rozpráva v súvislostiach. Vedia presne tému o čom hovoria, ale na širších vzťahoch vidíte, že to majú naučené ako papagáje a pochopíte, že im nejde o vec, ale o ich vlastné presadenie, zaujatie poslucháča a o jeho hlas vo voľbách. Ide o marketing, PR a nie o riešenie vecí, ktoré ľudí bežne zaujímajú

Ďalším problémom je to, že do politiky z rôznych úrovní korporácií idú ľudia s motiváciou ich ďalšieho zbohatnutia. Ak toto majú ako primárny cieľ, tak môžu niečo dosiahnuť aj pre ľudí, ale tento proces bude veľmi pomalý a možno aj nemožný. Musíme sa obrniť ešte na niekoľko desaťročí alebo aj viac. Je nutné vnímať politickú realitu v širších súvislostiach a v dnešnej slovenskej politike a ekonómii možno si dať ľahšie ciele a to hlavne nepripustiť ekonomický vývoj bežať naspäť dozadu o tých 20-30 rokov. Je veľa krajín, ktoré dobehneme len tým, že oni pôjdu za 1-2 volebné obdobia späť desiatky rokov dozadu