Vláda robí plán kde zoberie a kam vloží. Robí to už automaticky bez toho, aby najskôr porovnala s čím nás pred voľbami dostala k voleným urnám, čo sa im za teraz už tri roky podarilo a čo sa nepodarí.
Čo sa podarilo vidí aj krátkozraký. Všetkým vládam sa darí hádzať blato na počasie, na kalamity najrôznejšieho druhu, najmä však na predchádzajúce vlády. Tento model fungoval a myslia si, že bude fungovať ešte rok a potom ešte ďalšie štyri roky.
Majú pravdu. Bude. Je to overený princíp vládnutia prostredníctvom delegovanej moci politickým stranám. Funguje aj keď dnes už nemáme politickú stranu, ktorej by sme s presvedčenia odovzdali správu státu. Nemáme straníka, ktorému verí nadpolovičná väčšina obyvateľstva. Nech volíme Adama či Zola, po štyroch rokoch sa z neho vykľuje volebný klamár.
Každý kto bol vo vláde má za ušami. Každý z nich je zodpovedný za zničené cesty, za mosty v havarijnom stave, za potravinovú nebezpečnosť, za energetickú odkázanosť. Prečo? Lebo zo štátnej správy si urobili súkromné a rodinné podniky. Do funkcii od ministra, cez štátneho tajomníka, vedúceho úradu, vedúceho kancelárie, pracovníka logistiky až po poslednú upratovačku vlastným výberom dosadili svojich nominantov. Proste svojich. Nemusí mať vzdelanie, nemusí mať prax, nemusí mať vedomosti. Nemusí, lebo je vo svojej funkcii beztrestný.
Ak by bol trestný, nemohli by byť mosty v havarijnom stave. Museli by sedieť v base, za kritickým stavom vynútenú obchádzku, ktorá po celé mesiace zvyšuje finančné náklady a predlžuje cestovný čas tisícom nevinných občanov, ktorí sa často sami svojimi daňami pričinili o konkrétny most. Nikto nepotrestá štátneho úradníka, ktorý ignoroval naliehanie správcu komunikácie. Nikto nevyčísli cenu za úmrtia spôsobené obchádzkou. Dôsledky nesieme my voliči.
Politici a ich strany sú zodpovedné za nerentabilitu a následné zrušenie štátnej medzimestskej autobusovej aj železničnej dopravy. Politici riadia školstvo, šport, aj všetko, čo v štáte nefunguje. A naopak, za všetkým čo funguje stojí odhodlaný jedinec, rodič či odhodlaný zúfalec, ktorý napriek prekážkam zo strany štátu ide za svojim cieľom. Príklad – Saganovci a Vlhovci. Politici sa k nim prihlásili až keď boli slávni. Svetové hviezdy nedosiahli výsledky štátom organizovaným systémom výchovy športovcov, nie podporou masovosti, nie premysleným rastom od žiačika, cez dorastenca, až po dospelého športovca. Politikmi riadený štát má iba developerský záujem o šport. Hlavný motív investícií je zisk. Tak zanikol cyklistický štadión v Bratislave, tak sa popri inom štadióne podarilo postaviť súkromný hotel a podobne.
To všetko, a ešte oveľa viac majú na triku politici. Čím bude viacej politikov, tým bude viacej politických strán a tým menšia zodpovednosť pripadne na konkrétneho jedinca. Politik v pozícii, bez pádneho dôvodu odvolá ministra, kreslo obsadí podľa vlastnej vôle, odzbrojí štát, predá rafinériu, mlyn, cementáreň či cukrovar. Partička strán dedičným dlhom zaťaží aj nemluvňa, podpíše likvidačné spojenectvo, predá unikátne národné bohatstvo. A čo? A nič!
Konštatujem: nepoznám dôveryhodného politika. Určite by som mohol ešte dlho pokračovať, kým by som opäť neskončil u kardinálnej otázky: Nemôžeme našu dôveru odovzdať priamo odborníkom na konkrétnu oblasť bez politického sprostredkovateľa?
.JPG)
