Priznám sa, rada počúvam príhovory či verejné vystúpenia nášho prezidenta pre jeho pokojný, uvážlivý spôsob prezentovať svoje politické názory, hoci nie vždy vyvolávajú absolútny súhlas medzi politikmi a poslucháčmi. Preto som si našla 5. septembra čas na vypočutie Sobotných dialógov v Slovenskom rozhlase s moderátorom Matejom Baránkom. Zatiaľ čo najväčší rozruch a kontroverzné, skôr negatívne hodnotenie novinárov, politológov a politikov vyvolal prezidentov názor, že v budúcnosti by sa dalo uvažovať o spoločnej vláde veľkej koalície, teda PS a Smeru, mňa oveľa viac zaujala posledná časť relácie, ktorej však nikto nevenoval pozornosť.
Aj keď samotná otázka moderátora smerovala inde, citoval slová súčasného českého veľvyslanca v Slovenskej republike Rudolfa Jindráka. Ten v zaujímavom rozhovore pre Slovenské národné noviny o. i. povedal: „ Václav Klaus a Vladimír Mečiar pri rozdelení federácie zohrali kľúčovú úlohu. Obaja politici museli v danom období prevziať za svoje rozhodnutie historickú zodpovednosť. A prevzali ju. Vladimíra Mečiara vnímam ako politika, ktorý založil novodobý slovenský štát a za to si zaslúži náš rešpekt a úctu. Na Slovensku nebolo takmer nič. Zlyhanie budovania federácie po roku 1968 spôsobilo, že centrálne orgány štátnej správy sídlili hlavne v Prahe a nevznikli slovenské orgány, ktoré vzniknúť mali. Vybudovať štát v takomto zložitom období nebolo jednoduché. História by mala zhodnotiť rolu týchto dvoch osobností. Pohľad Čechov na svojich politikov je zhovievavejší.“
Nuž, kým česká verejnosť Václava Klausa odmenila tým, že sa dvakrát stal prezidentom republiky, na Slovensku pravicovo-liberálni politici a čechoslovakisti, dodnes nezmierení so vznikom samostatného slovenského štátu, sa Vladimíra Mečiara snažili dostať do väzenia. A dokonca na Zelený štvrtok mu výbušninou na jeho dome vyrazili dvere!
Český veľvyslanec si tento rozdiel vysvetľuje rozdielnou slovenskou a českou mentalitou.
Ja (ale nielen ja) pociťujem ako veľkú hanbu, že slová uznania zakladateľovi Slovenskej republiky nám musí povedať predstaviteľ iného štátu! U nás namiesto uznania a úcty a obdobia, v ktorom bol V. Mečiar trikrát demokraticky zvolený za predsedu vlády sa ujal iba hanlivý názov „mečiarizmus“.
Prezident Pellegrini vyjadril súhlas s názorom českého veľvyslanca. Povedal, že nemôžeme ľudí, ktorí sú súčasťou našej histórie a stáli pri veľkých veciach, ako je rozdelenie Československa a vznik Slovenskej republiky, len tak zatratiť. Mali by zostať súčasťou našej histórie, nášho verejného života. Václav Klaus a Vladimír Mečiar dokázali ako štátnici prekonať zásadné rozdiely, urobiť v krízových situáciách rozhodnutie, ktoré vôbec nebolo ľahké. Dokázali urobiť veľkú vec a z našej histórie ich nikto nevymaže!
Je to však naozaj tak?
Onedlho si budeme pripomínať 34. výročie vzniku Slovenskej republiky. Veľmi by ma zaujímalo, čo sa naše deti učia o tomto štátnom sviatku a jeho zakladateľovi V. Mečiarovi. Spomína sa jeho meno v učebniciach dejepisu? A ak vôbec, tak ako? Keby som bola aktívna novinárka, spýtala by som sa na to ministra školstva.
Prezidenti republiky začiatkom každého roka udeľujú štátne vyznamenania. Pozrela som si, aké významné osobnosti politického a verejného života dostali z rúk A. Kisku a Z. Čaputovej vysoké štátne vyznamenania? Tí, čo privítali vznik našej republiky s veľkou radosťou, nadšením a majú dobrú pamäť, mali veru sklonenú hlavu. Tak napríklad pri vzniku 25. výročia vzniku SR prezident Kiska (neskôr odsúdený za daňové podvody) ocenil Fedora Gála (sic!), Petra Breinera, Richarda Stankeho, Martina Porubjaka, Soňu Szomolányovú, Katarínu Zavadskú, Zuzanu Krónerovú. Všetko mená tých , ktorí samostatnú republiku nechceli.
Zuzana Čaputová udelila vyznamenanie Františkovi Mikloškovi, (ten behal po hradoch a zámkoch a varil halušky, len aby zabránil rozdeleniu Československa. Potom sa „len“ trikrát uchádzal o zvolenie za prezidenta štátu, ktorý nechcel), Petrovi Zajacovi, spoluzakladateľovi VPN, Rudolfovi Chmelovi (ktorý vo vláde hlasoval za „humanitárne bombardovanie“ Juhoslávie, a zastával názor, že na svoj štát sme nedorástli), Martinovi Šimečkovi (podľa ktorého „podstatou tohto štátu je buzerovať občanov a slovenčina je ako fialový jazyk obesenca“), Magde Vašáryovej za zásluhy o rozvoj SR a šírenie jej dobrého mena v zahraničí (autorke bonmotu – Čo už chcete od takého národa, ktorý považuje za svojho hrdinu zlodeja?) alebo Františkovi Šebejovi za šírenie dobrého mena v zahraničí (ktorý verejne hovoril, že keď vidí ten dvojkríž na trojhrbej ťave, chce sa mu / s prepáčením/ grcať).
Obaja spomenutí prezidenti ho nepozvali nikdy na žiadne slávnostné odovzdávane cien. Ani pri okrúhlom 30. výročí vzniku štátu! Prezident Kiska dokonca pre Sme povedal: „Nikdy som V. Mečiara nikam nepozval a ani by som to nikdy neurobil“. Tak veru.
Smutné a rozporuplné je poznanie vzniku vývoja nášho štátu. Kým úspechy sa zamlčiavajú alebo bagatelizujú, chyby sa zveličujú. Ako keby sme sa za vlastný štát stále hanbili.
Spýtala som sa umelej inteligencie (AI), aké štátne vyznamenania dostal Vladimír Mečiar (aj keď ja to viem). Tu je odpoveď: „Vladimírovi Mečiarovi nebolo udelené žiadne oficiálne slovenské štátne vyznamenanie. Hoci bol trojnásobným premiérom a jednou z kľúčových postáv pri vzniku Slovenskej republike, žiadny zo slovenských prezidentov mu do dnešného dňa žiadne štátne vyznamenanie neudelil.“
Vážený pán prezident,
ďakujem Vám za jasné slová v Sobotných dialógoch. Budúci rok bude mať Vladimír Mečiar 85 rokov. Vďaka jeho odvahe a schopnosti rokovať máme svoj štát, svoje miesto na mape sveta. Som nesmierne šťastná, že ho máme, napriek všetkým problémom a nedostatkom, ktoré ho sprevádzajú.
Pričiňte sa prosím o to, aby tento veľký muž, štátnik, dostal najvyššie štátne vyznamenanie. A to skôr, než tak niekto v budúcnosti urobí in memoriam.
Elena Šebová
