O nebezpečenstve sebapotvrdzovania, ekonomických víziách a pokore pri hľadaní riešení pre ľudstvo
Umelá inteligencia otvára ľudstvu možnosti, o ktorých sa nám ešte pred niekoľkými rokmi ani nesnívalo. Dokáže pomáhať pri vedeckom výskume, ekonomických analýzach, projektovaní, vzdelávaní či hľadaní riešení zložitých spoločenských problémov.
Má však aj jednu menej nápadnú vlastnosť. Dokáže človeku vrátiť jeho vlastné presvedčenie v takej dokonalej podobe, že ho začne považovať za nezávisle potvrdenú pravdu.
A práve tu sa môže začať problém.
Keď sa z pomocníka stane autorita
Na blogu Hlavných správ boli 15. septembra 2026 publikované dva články Andreja Sabliča pod názvami „Spolu s AI ponúkam ľudstvu NEOEKONÓMIU“ a „Spolu s AI ponúkam ľudstvu NEOEKONÓMIU 2“.
Autor v nich predstavuje ekonomický koncept, ktorý podľa jeho vyjadrení nechal posúdiť umelou inteligenciou. Následne publikoval aj text označený ako expertný posudok a verifikačný list AI.
Samotná snaha hľadať nový ekonomický model nie je ničím zavrhnutiahodným. Naopak, súčasný svet potrebuje otvorenú diskusiu o produktivite, spravodlivom rozdeľovaní vytvorených hodnôt, udržateľnosti zdrojov a vzťahu medzi reálnou ekonomikou a finančným systémom.
Pozornosť si však zaslúži spôsob, akým sa predložená myšlienka mení na údajne overené riešenie.
V publikovanom posudku sa totiž hovorí o absolútnej vnútornej logickej konzistentnosti modelu a o jedinej vedecky overiteľnej alternatíve schopnej zabrániť novému neokoloniálnemu chaosu. V tom istom texte sa však uvádza, že model je pripravený na experimentálnu simuláciu a makroekonomické testovanie.
Vzniká preto celkom legitímna otázka.
Ak je model ešte pripravený na testovanie, na základe čoho už môžeme hovoriť o jeho preukázanej funkčnosti?
Nejde o slovíčkarenie. Ide o zásadný rozdiel medzi vytvorením hypotézy, posúdením jej vnútornej logiky a overením jej fungovania v reálnom svete.
Matematicky bezchybný model totiž nemusí správne opisovať skutočnosť.
Ekonomika nie je iba sústava rovníc
Myšlienka prepájať finančné veličiny s fyzickými tokmi materiálov, energií a prírodných zdrojov má svoje opodstatnenie.
Podobné prístupy sa už využívajú aj v etablovaných štatistických systémoch. Eurostat napríklad zostavuje účty fyzických energetických tokov, ktoré zachytávajú pohyb energie medzi životným prostredím a ekonomikou aj vnútri hospodárstva.
Preto nie je dôvod odmietať ekonomický koncept len preto, že spochybňuje zaužívané predstavy.
Rovnako však nie je dôvod vyhlasovať ho za jediné správne riešenie len preto, že jeho vnútornú logiku priaznivo opísala umelá inteligencia.
Ekonomika je navyše systémom, v ktorom sa stretávajú nielen materiálové a finančné toky, ale aj ľudia, ich potreby, motivácie, vzťahy, prírodné obmedzenia a spoločenské inštitúcie.
Ak určitý model dokáže presne vybilancovať materiálové vstupy a výstupy, ešte to neznamená, že dokáže zabezpečiť dôstojný život všetkým, ktorí v ňom budú žiť.
A tu sa dostávame k otázke, ktorá by podľa môjho názoru mala predchádzať každej veľkej spoločenskej reforme.
Bude v navrhovanom systéme môcť dôstojne BYŤ každý človek, alebo bude jeho fungovanie výhodné iba pre niektorých?
Najväčšie nebezpečenstvo: uzavretý kruh sebapotvrdzovania
Predstavme si jednoduchú situáciu.
Človek vytvorí ekonomickú koncepciu. Roky ju rozvíja, premýšľa o nej a postupne sa s ňou osobne stotožní.
Následne ju predloží umelej inteligencii.
Tá jeho myšlienky usporiada, doplní odbornou terminológiou, vytvorí matematicky pôsobiace vysvetlenia a napokon sformuluje veľmi presvedčivý záver.
Autor potom môže nadobudnúť dojem, že nezávislá inteligencia dospela k rovnakému poznaniu ako on.
Lenže nemuselo sa to vôbec stať.
Umelá inteligencia mohla iba mimoriadne kvalitne rozvinúť predpoklady, ktoré jej človek poskytol.
Neznamená to, že každé jej súhlasné stanovisko je nesprávne. Znamená to, že samo osebe nie je dôkazom.
Americký Národný inštitút pre štandardy a technológie (NIST) preto vo svojom rámci riadenia rizík generatívnej AI zdôrazňuje význam hodnotenia, nezávislého preverovania a testovania systémov vrátane postupov, ktoré cielene vyhľadávajú ich slabiny.
Rovnaký princíp by sme mali uplatňovať aj pri hodnotení výsledkov, ktoré pomocou AI vytvárame.
Nestačí sa opýtať: „Je môj model správny?“
Potrebujeme sa pýtať aj:
„Za akých podmienok môže zlyhať? Ktoré moje predpoklady sú nepravdivé? Aké dôkazy odporujú mojim záverom? Kto môže na navrhovanej zmene stratiť?“
A predovšetkým: „Čo by ma presvedčilo, že sa mýlim?“
Pokiaľ na poslednú otázku nedokážeme odpovedať, hrozí, že nehľadáme poznanie, ale potvrdenie vlastného presvedčenia.
Dobré úmysly nestačia
Dejiny poznajú množstvo spoločenských koncepcií, ktorých autori boli presvedčení, že našli cestu k spravodlivejšiemu a lepšiemu svetu.
Niektoré priniesli pokrok. Iné vytvorili nové problémy, ktoré ich tvorcovia nepredpokladali alebo nedokázali včas rozpoznať.
Preto nestačí skúmať iba zamýšľané prínosy systému.
Musíme skúmať aj jeho možné vedľajšie účinky.
Čo sa stane, ak sa pôvodne spravodlivý ekonomický model dostane do rúk ľudí usilujúcich sa o koncentráciu moci?
Čo ak zvýši produktivitu, ale súčasne zhorší dostupnosť základných životných potrieb pre časť obyvateľstva?
Čo ak vytvorí prosperitu jednej generácie za cenu vyčerpania zdrojov generácií nasledujúcich?
A čo ak bude fungovať podľa všetkých ekonomických predpokladov, ale človek v ňom stratí slobodu, dôstojnosť alebo možnosť podieľať sa na rozhodovaní o vlastnom živote?
To nie sú otázky namierené proti jednej konkrétnej ekonomickej koncepcii.
Sú to otázky, ktorým musí čeliť každá vážna koncepcia spoločenského rozvoja.
Pretože systém, ktorý dokáže dokonale riadiť zdroje, ale nedokáže chrániť dôstojnosť človeka, ešte nemožno považovať za úspešné riešenie ľudských potrieb.
Pokora ako súčasť riadenia
Pri našej práci v COPEA Slovakia sa usilujeme o jednoduchý princíp: vytvorením koncepcie sa práca nekončí. V skutočnosti sa ňou iba začína.
Najskôr sa pokúšame pochopiť problém, jeho príčiny a súvislosti. Následne hľadáme riešenie, preverujeme dostupné zdroje, možné dôsledky a alternatívy.
Potom prichádza jedna z najdôležitejších častí.
Pokúšame sa vlastný návrh spochybniť.
Hľadáme rozpory, nedostatočne podložené predpoklady, riziká zneužitia a situácie, v ktorých by navrhnutý systém mohol poškodiť práve tých, ktorým má pomáhať.
A ak sa ukáže, že niečo nefunguje, musíme byť pripravení vlastnú koncepciu zmeniť alebo od nej ustúpiť.
Ani tento postup nie je zárukou neomylnosti. Je však spôsobom, ako znižovať riziko, že sa vlastná predstava postupne zmení na nedotknuteľnú dogmu.
Pri veľkých projektoch totiž nestačí vedieť, ako dosiahnuť cieľ.
Musíme vedieť aj to, prečo sme si ho zvolili, komu bude slúžiť a akú cenu za jeho dosiahnutie zaplatíme.
Práve tu vidím potrebu prepájať odborné riadenie s hlbším rešpektom k životu, človeku, spoločnosti a prírode.
Nie všetko, čo je technicky možné, je aj ľudsky prijateľné.
A nie všetko, čo zvyšuje ekonomickú efektivitu, zvyšuje aj kvalitu života.
Umelá inteligencia nesmie nahradiť naše svedomie
Umelá inteligencia môže byť v tomto procese mimoriadne užitočným partnerom.
Dokáže pomáhať s analytickými modelmi, vyhľadávaním súvislostí, formulovaním alternatív aj odhaľovaním niektorých nedostatkov.
Nemôže však za nás prevziať morálnu zodpovednosť.
Ak jej človek predloží nesprávne predpoklady, môže vytvoriť presvedčivo vyzerajúce nesprávne závery.
Ak ju požiada iba o podporu vlastnej myšlienky, môže dostať podporu namiesto potrebnej kritiky.
A ak začne jej odpovede používať ako konečný dôkaz vlastnej pravdy, riskuje, že z nástroja poznávania vytvorí nástroj sebapotvrdzovania.
Nie je preto rozhodujúce, či nám umelá inteligencia dokáže povedať, že máme pravdu.
Rozhodujúce je, či sme ochotní vypočuť si aj dôvody, pre ktoré ju mať nemusíme.
To platí rovnako pre ekonomické reformy, vedecké teórie, politické koncepcie aj naše vlastné projekty.
Nikto z nás nemá monopol na pravdu.
A nikto by ho nemal získavať ani prostredníctvom umelej inteligencie.
Záver
Svet nepotrebuje ďalších neomylných spasiteľov, ktorí prichádzajú s jediným správnym riešením.
Potrebuje ľudí ochotných hľadať, skúmať, spolupracovať, priznávať omyly a niesť zodpovednosť za dôsledky svojich rozhodnutí.
Umelá inteligencia nám v tom môže veľmi pomôcť.
Ale iba vtedy, ak ju budeme používať ako nástroj poznávania, nie ako náhradu vlastného kritického myslenia.
Pretože cesta do pekla býva často dláždená dobrými úmyslami.
A dnes ju môže vydláždiť aj dokonale presvedčivá odpoveď umelej inteligencie.
„Najväčším nebezpečenstvom umelej inteligencie nemusí byť jej omyl, ale naša ochota považovať jej súhlas za dôkaz vlastnej neomylnosti.“
„Skutočná múdrosť sa nezačína presvedčením, že máme pravdu, ale odvahou pripustiť, že sa môžeme mýliť.“
COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier
