Spor ministra životného prostredia Tomáša Tarabu a štátneho tajomníka Filipa Kuffu o zonácie národných parkov prerástol ďaleko za hranice bežnej odbornej diskusie. Hovorí sa o Lesoch SR, o správach národných parkov, o európskych peniazoch, o tom, kto mal pravdu pri rokovaniach s Európskou komisiou, aj o tom, kto vlastne nesie politickú zodpovednosť za konečné riešenie.
Vláda 1. júla 2026 schválila zonácie TANAP-u, Nízkych Tatier, Malej Fatry a Polonín. Sú súčasťou míľnika plánu obnovy. Filip Kuffa následne spochybnil časť vládnych uznesení, pretože podľa neho mohli znamenať, že pozemky síce formálne prejdú pod správy národných parkov, ale hospodárenie zostane fakticky v rukách štátneho podniku Lesy SR. Európska komisia potvrdila, že situáciu a vznesené obavy posudzuje. Tomáš Taraba jeho interpretáciu odmietol a spolu s ministrom pôdohospodárstva Richardom Takáčom následne podpísal memorandum, podľa ktorého majú vlastníctvo, správa aj obhospodarovanie delimitovaných lesov prejsť na národné parky a spolupráca s Lesmi SR má byť dobrovoľná rovnako ako spolupráca s inými externými subjektmi.
Možno má v konkrétnom právnom detaile viac pravdy Taraba. Možno Kuffa. Možno sa výsledný model po podpise memoranda nakoniec priblížil tomu, čo malo byť urobené od začiatku. To všetko je možné ďalej skúmať.
Lenže pri sledovaní celého sporu sa ponúka ešte jedna otázka.
Nie kto z nich vyhrá.
Ale čo vlastne má vyhrať Slovensko?
Sporíme sa o správcu. Menej o výsledok
Z verejne dostupnej argumentácie oboch strán zatiaľ nevidno, že by bol spor postavený na jednej nadradenej otázke: aký stav slovenských národných parkov, lesov a života v ich okolí chceme mať o dvadsať alebo tridsať rokov?
Hovoríme o tom, kto má les obhospodarovať. Oveľa menej sa pýtame, čo všetko od neho spoločnosť potrebuje.
Les totiž nie je iba zásoba dreva. Nie je ani iba priestor, na ktorom treba maximalizovať bezzásahový režim. Je súčasne zásobárňou vody, ochranou pôdy, klimatickým stabilizátorom, biotopom, hospodárskym zdrojom, priestorom zamestnanosti, súčasťou cestovného ruchu, majetkom konkrétnych vlastníkov a predovšetkým životným priestorom obcí a ľudí, ktorí v týchto regiónoch skutočne žijú.
„Dobré riadenie nezačína otázkou, kto dostane les. Začína otázkou, aký les, akú krajinu a aký život jej obyvateľov chceme po sebe zanechať.“
Až keď si štát odpovie na túto otázku, má význam rozhodovať, kto bude ktorú činnosť vykonávať.
Inak robíme presný opak. Najskôr rozdeľujeme kompetencie, zákazky, zóny a peniaze a až následne zisťujeme, aký výsledok z toho vlastne vznikne.
Cui bono?
Latinská otázka cui bono? znamená jednoducho: komu to prospieva?
V politickom prostredí má niekedy konšpiračný nádych. Nemala by ho mať. V riadení verejného majetku je to úplne normálna kontrolná otázka.
„Cui bono nie je obvinenie z korupcie. Je to základná otázka verejnej kontroly: komu konkrétne pravidlo vytvára výhodu, komu náklad, kto rozhoduje a kto nakoniec nesie následky.“
Ak štát preferuje štátny podnik Lesy SR, občan má právo vedieť prečo. Je lacnejší? Efektívnejší? Má kvalitnejších odborníkov? Dokáže preukázateľne zabezpečiť lepšiu ochranu lesa? Alebo je výhodou iba to, že ide o štátny podnik?
Ak majú správy národných parkov objednávať potrebné práce od externých spoločností, otázka je rovnaká. Ako bude zabezpečené, že sa z toho nestane uzavretý trh niekoľkých pravidelne úspešných dodávateľov? Akým spôsobom sa budú porovnávať ceny? Kto bude kontrolovať konečných užívateľov výhod jednotlivých firiem? A ako sa zabráni tomu, aby sa ochrana prírody zmenila na ďalší systém verejných zákaziek pre politicky alebo personálne prepojené skupiny?
Tomáš Taraba verejne tvrdí, že výhrady voči spolupráci s Lesmi SR môžu súvisieť so snahou dostať do národných parkov súkromné ťažiarske firmy. Je to jeho tvrdenie a bez konkrétnych dôkazov by nebolo korektné z neho robiť konštatovanie o niečom nekalom. Rovnako by nebolo korektné automaticky predpokladať, že preferovanie štátneho podniku je zárukou čistého hospodárenia.
Štátna firma môže byť riadená dobre aj zle. Súkromná firma môže byť efektívna aj klientelisticky zvýhodnená.
Rozhodujúce preto nemá byť vlastníctvo loga nad vstupnou bránou.
Rozhodujúce majú byť pravidlá.
Čo keby sme to začali riadiť odzadu?
Skúsme sa na problém pozrieť ako na systém riadenia.
Najprv stanovme cieľ. Napríklad: o tridsať rokov chceme mať stabilnejšie lesy, viac vody zadržanej v krajine, chránené najcennejšie biotopy, udržateľnú produkciu dreva tam, kde je hospodárenie vhodné, prosperujúci cestovný ruch bez ničenia územia, fungujúce obce a ľudí, ktorí nevnímajú národný park ako nepriateľa vlastného života.
Potom zmerajme súčasný stav. Koľko vody územie zadržiava? Aký je stav lesa? Aká je veková štruktúra porastov? Kde vzniká erózia? Kde je potrebný bezzásah? Kde aktívny manažment? Koľko pracovných miest vytvára lesníctvo a koľko turizmus? Aké sú príjmy obcí? Kto vlastní pozemky? Kto ich prenajíma? Aké hospodárske záujmy sa na nich nachádzajú?
Až potom nakreslime zóny.
„Zonácia nemá byť politickou mapou toho, kto čo presadil. Má byť technickou mapou toho, ako sa krajina dostane zo súčasného stavu do stavu, ktorý chceme odovzdať ďalšej generácii.“
Takto chápaná plná funkcia riadenia zároveň znamená, že systém musí mať spätnú väzbu. Ak po piatich rokoch zistíme, že niektoré opatrenie nefunguje, musí existovať spôsob jeho korekcie. Nie podľa toho, ktorá politická strana práve ovláda ministerstvo, ale podľa vopred stanovených a merateľných ukazovateľov.
A čo človek, ktorý tam žije?
Jednou z najväčších chýb environmentálnej politiky je postaviť miestneho človeka proti prírode.
Ak štát oznámi vlastníkovi, že vo verejnom záujme už nemôže hospodáriť na svojej pôde spôsobom, ktorým hospodárila jeho rodina celé generácie, musí existovať spravodlivý mechanizmus kompenzácie. Nemôže závisieť od toho, kto má lepšie kontakty, hlasnejšie združenie alebo väčší politický vplyv.
Kompenzácia má byť vypočítateľná podľa verejného vzorca.
Predvídateľná.
Kontrolovateľná.
A dostupná rovnako veľkému vlastníkovi aj človeku s niekoľkými hektármi.
„Ak ochrana prírody dlhodobo vyrába nepriateľov prírody z ľudí, ktorí v nej žijú, potom nemusí byť problém iba v ľuďoch. Problém môže byť aj v spôsobe, akým prírodu chránime.“
Rovnako by mala časť ekonomického výnosu územia zostať tam, kde vzniká. Ak národný park prináša príjmy z turizmu, parkovania, koncesií, nájmov alebo ďalších aktivít, musí existovať mechanizmus, ktorým z ochrany prírody profitujú aj okolité obce.
Ochrana prírody sa potom mení z obmedzenia na spoločný majetok.
To je zásadný rozdiel.
Antikorupčný systém nemôže stáť na dobrých úmysloch
A teraz prichádza otázka, ktorá v slovenských podmienkach nesmie byť dodatkom.
Korupcia.
Nie obvinenie konkrétneho Tarabu, Kuffu, Lesov SR, vlastníkov či súkromných spoločností. Oveľa dôležitejšia je otázka, či systém dokáže fungovať bezpečne aj vtedy, keď sa doň raz dostane človek, ktorý čestný nebude.
„Najlepším protikorupčným opatrením nie je nádej, že budú vládnuť čestní ľudia. Je ním systém navrhnutý tak, aby ani nečestný človek nemohol konať neviditeľne.“
Každá parcela v národnom parku by preto mohla mať verejnú digitálnu kartu. Vlastník, nájomca, stupeň ochrany, história zmien zonácie, dôvod zmeny, orgán, ktorý ju navrhol a schválil, povolené hospodárske aktivity a významné zmluvy, ktoré sa jej týkajú.
Ak rozhodnutím štátu dôjde k výraznému zvýšeniu ekonomickej využiteľnosti konkrétneho pozemku, automaticky by mala vzniknúť verejná stopa: kto pozemok vlastní dnes, kto ho vlastnil pred piatimi alebo desiatimi rokmi a či nedošlo krátko pred zmenou pravidiel k významnej vlastníckej transakcii.
To nie je kriminalizovanie vlastníkov.
Je to prevencia.
Podobne by drevo pochádzajúce zo štátneho alebo národnoparkového lesa malo mať elektronickú stopu od ťažby až po konečného odberateľa. Verejnosť nemusí poznať každý technický detail, ale štát má vedieť spojiť konkrétnu ťažbu s objemom, cenou, dodávateľom, odberateľom a konečným ekonomickým výnosom.
Pri verejných zákazkách by malo byť samozrejmosťou automatické preverovanie konečných užívateľov výhod a personálnych či vlastníckych väzieb.
A pri veľkej zmene zonácie by rozhodnutie nikdy nemalo zostať iba vo vnútri jedného rezortu.
Environmentálny pohľad, vodohospodárstvo, lesníctvo, samosprávy, vlastníci, regionálny rozvoj aj ekonomické dôsledky musia vstupovať do jedného verejne kontrolovateľného modelu.
Politik môže nakoniec rozhodnúť inak než odborný model.
Ale nech verejne vysvetlí prečo.
Pán Taraba, pán Kuffa – ukážte celý model
Práve tu sa podľa nás spor môže stať užitočným.
Tomáš Taraba môže verejnosti ukázať, prečo je jeho konečné nastavenie výhodnejšie pre štát, prírodu a občana. Nie prostredníctvom politických vyhlásení, ale cez merateľné výsledky, náklady a kontrolné mechanizmy.
Filip Kuffa môže urobiť to isté. Ak je jeho model lepší, nech ukáže, ako zabezpečí efektívnejšie hospodárenie, ochranu vlastníkov a súčasne zabráni tomu, aby sa okolo národných parkov vytvoril nový trh privilegovaných dodávateľov.
Po augustovom memorande Tarabu a Takáča sa navyše praktická vzdialenosť medzi verejne deklarovanými pozíciami zmenšila: ministerstvo tvrdí, že národné parky budú mať plnú správu a externú spoluprácu si budú vyberať dobrovoľne. Komisia však ešte situáciu a splnenie príslušných podmienok posudzuje.
O to viac je čas prestať viesť spor ako osobnú prestrelku.
„Verejná politika nemá byť súťažou vyhlásení. Má byť súťažou výsledkov.“
Preto by sme obom položili rovnakú otázku.
Cui bono, pán Taraba?
Cui bono, pán Kuffa?
Nie: komu patríte, koho zastupujete alebo kto stojí za vami.
Ale oveľa obyčajnejšie:
Komu prospieva váš systém?
Koľko z neho získa štát? Koľko príroda? Koľko vlastník? Koľko miestna obec? Koľko podnikateľ? Aké riziko nesie každý z nich? A kto bude o desať rokov zodpovedný, ak sa ukáže, že dnešné rozhodnutie bolo zlé?
A nad tým všetkým zostáva otázka, ktorá by mala byť pri správe krajiny nadradená všetkým ostatným:
„Kde je v odpovedi občan, ktorý v tomto území žije dnes, a dieťa, ktoré ho raz zdedí?“
Les totiž nie je volebným obdobím.
Rieka nie je volebným obdobím.
Ani pôda, národný park či horská dolina.
Politici prídu a odídu. Riaditelia štátnych podnikov sa vymenia. Firmy vzniknú, zaniknú alebo zmenia vlastníkov. Generácie ľudí sa vystriedajú.
Krajina zostáva.
„Les nemá patriť ministrovi, štátnemu podniku, súkromnej firme ani ochranárskej organizácii. Každý z nich môže spravovať iba časť jeho funkcie. Krajina je životným priestorom spoločnosti a dedičstvom generácií, ktoré ešte nemajú možnosť protestovať proti našim dnešným rozhodnutiam.“
Preto možno spor Taraba verzus Kuffa napokon prinesie aj niečo dobré.
Ak nás prinúti položiť otázku, ktorá mala zaznieť úplne na začiatku:
Nie kto získa právo hospodáriť.
Ale ako nastaviť celý systém tak, aby sa na slovenskej prírode nedalo potichu priživiť – a aby na nej mohlo čestne a dlhodobo prosperovať Slovensko.
— COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier
.jpg)
.jpg)
