V posledných dňoch vzbudil pozornosť rozhovor amerického komentátora Alexa Jonesa s ruským televíznym moderátorom Vladimirom Solovjovom. Možno s ich názormi súhlasiť, možno ich odmietať a možno mať voči obom vážne výhrady. Jedna vec by však nemala zaniknúť v sporoch o to, kto je propagandista, kto reprezentuje ktorú stranu a komu viac vyhovuje súčasný geopolitický vývoj.
V rozhovore zaznela myšlienka, ktorá by mala znepokojiť každého človeka bez ohľadu na jeho politické presvedčenie: predstava, že použitie jadrových zbraní prestáva byť úplne nemysliteľné.
Solovjov vyslovil presvedčenie, že jadrové zbrane budú skôr či neskôr použité a že svet sa môže postupne dostať do stavu, keď sa na ne začne pozerať iba ako na ďalší druh vojenského prostriedku. Netreba jeho predpoveď prijať ako pravdu. Práve naopak. Oveľa dôležitejšie je položiť si otázku, čo sa stalo s medzinárodným prostredím, keď sa podobná úvaha vôbec dokáže stať súčasťou bežnej politickej diskusie.
„Najnebezpečnejším okamihom jadrového veku nemusí byť odpálenie prvej rakety. Môže ním byť chvíľa, keď si ľudstvo zvykne o jej odpálení hovoriť ako o jednej z možností.“
Práve tu by mala začínať vážna diskusia.
Jadrová vojna nesmie dostať status normálnej možnosti
Svet už raz formuloval zásadu, ktorá by mala byť v tejto otázke nadradená všetkým momentálnym sporom. Päť veľkých jadrových mocností – Spojené štáty, Rusko, Čína, Francúzsko a Spojené kráľovstvo – sa v januári 2022 spoločne prihlásilo k princípu, že jadrovú vojnu nemožno vyhrať a nesmie sa viesť.
Nebola to sentimentálna veta mierových aktivistov. Bola to spoločná deklarácia štátov disponujúcich najničivejšími zbraňami, aké ľudstvo vytvorilo.
Odvtedy sa však svet posunul nebezpečným smerom. Vojna na Ukrajine pokračuje, vzťahy Ruska a Západu zostávajú mimoriadne napäté, na Blízkom východe vznikajú ďalšie ohniská konfliktu a jednotlivé jadrové mocnosti upravujú svoje vojenské doktríny podľa nového bezpečnostného prostredia. Zároveň slabnú niektoré mechanizmy kontroly zbrojenia, ktoré počas desaťročí pomáhali udržiavať aspoň minimálnu mieru predvídateľnosti.
Najväčším problémom pritom nemusí byť vedomé rozhodnutie niektorého štátu začať celosvetovú jadrovú vojnu. Oveľa realistickejší je sled udalostí, v ktorom sa jednotlivé strany budú domnievať, že ešte stále iba reagujú, odstrašujú, varujú alebo vykonávajú obmedzený vojenský krok.
A potom môže prísť okamih, keď už nebude možné vrátiť posledné rozhodnutie späť.
„Veľké vojny sa nemusia začať preto, že ich všetci chcú. Niekedy stačí, aby každý urobil iba jeden krok, ktorý považuje za nevyhnutný.“
Práve preto je nebezpečné hovoriť o jadrovej vojne ako o osude.
Osud totiž netreba meniť. Politické rozhodnutia áno.
Diplomacia nie je odmena pre priateľov
V súčasnej verejnej diskusii sa diplomacia niekedy predstavuje takmer ako prejav slabosti. Rokovanie s protivníkom môže byť označené za ústupok, telefonát za prejav neistoty a kompromis za kapituláciu.
Dejiny diplomacie však hovoria niečo úplne iné.
Diplomaciu najmenej potrebujú priatelia. Tí sa väčšinou dokážu dohodnúť aj bez nej. Jej skutočná hodnota sa ukazuje tam, kde proti sebe stoja štáty, ktoré si nedôverujú, majú protichodné záujmy a v krajnom prípade sú pripravené použiť silu.
„Diplomacia nezačína tam, kde sa partneri zhodnú. Začína tam, kde sa protivníci nezhodnú takmer na ničom – a napriek tomu sa rozhodnú neprestať hovoriť.“
To nie je slabosť. To je jedna z najťažších foriem politickej zodpovednosti.
Počas studenej vojny proti sebe stáli Spojené štáty a Sovietsky zväz s tisíckami jadrových hlavíc. Ich ideologický konflikt bol zásadný a ich záujmy sa stretávali na viacerých kontinentoch. Napriek tomu postupne vznikli komunikačné mechanizmy, dohody o kontrole zbrojenia a pravidlá, ktorých cieľom nebolo vytvoriť priateľstvo, ale zabrániť katastrofálnemu nedorozumeniu.
Dnes podobnú logiku potrebujeme znovu.
Nie preto, že by jedna strana mala kapitulovať pred druhou.
Ale preto, že protivník musí zostať protivníkom, s ktorým možno rokovať – nie abstraktným zlom, ktorého existencia sama osebe vylučuje rozhovor.
Aj protivník potrebuje cestu späť
Veľká diplomacia má ešte jednu vlastnosť, na ktorú sa často zabúda. Ak chceme od protivníka ústupok, musíme mu ponechať cestu, ktorou môže ustúpiť.
Politický líder, ktorý je postavený pred voľbu medzi úplným ponížením a ďalšou eskaláciou, môže zvoliť eskaláciu aj vtedy, keď si vojnu neželá. Nie preto, že by bola racionálna z pohľadu ľudstva, ale preto, že ju môže považovať za jedinú politicky alebo bezpečnostne prijateľnú možnosť.
To platí pre veľmoci rovnako ako pre malé štáty.
Preto by cieľom diplomacie nemalo byť vytvoriť situáciu, v ktorej jedna strana všetko prehrá a druhá všetko získa. V jadrovom svete totiž môže byť snaha o absolútne víťazstvo paradoxne cestou k absolútnej strate.
„Mier nevzniká vtedy, keď jeden protivník prestane existovať. Mier vzniká vtedy, keď obaja ešte existujú a rozhodnú sa, že zajtrajšok má väčšiu cenu než dnešné víťazstvo.“
Takýto pohľad neznamená rezignáciu na medzinárodné právo, bezpečnostné záujmy ani spravodlivosť. Znamená iba uznanie jednej hranice: ľudstvo nemôže presadzovať svoje spory spôsobom, ktorý môže zničiť priestor, v ktorom by sa ešte niekedy dali vyriešiť.
Niekoľko vecí sa dá urobiť okamžite
Ak nechceme prijať tézu, že jadrová eskalácia je nevyhnutná, potom nestačí vyslovovať všeobecné želanie mieru. Potrebujeme konkrétne mechanizmy znižovania rizika.
Prvým je obnova a ochrana priamych komunikačných kanálov medzi jadrovými mocnosťami. Čím väčšie je napätie, tým dôležitejší je telefón na druhej strane.
Druhým je návrat ku kontrole zbrojenia a transparentnosti. Protivníci si nemusia dôverovať, aby dokázali overovať počty zbraní, pohyb určitých systémov alebo pravidlá vojenských cvičení. Práve nedôvera je dôvodom, prečo podobné mechanizmy potrebujeme.
Tretím je politické obmedzenie rétoriky, ktorá predstavuje jadrové zbrane ako použiteľný nástroj riešenia regionálneho konfliktu. Slová prezidentov, ministrov, generálov a ďalších vplyvných predstaviteľov majú význam. Vytvárajú predstavu o tom, čo spoločnosť a politické elity začínajú považovať za prípustné.
Štvrtým je návrat k myšlienke bezpečnosti, ktorá nemôže byť jednostranná. Bezpečnosť jedného štátu sa nemôže donekonečna budovať spôsobom, ktorý druhá strana interpretuje ako existenčné ohrozenie. To neznamená automaticky akceptovať jej požiadavky. Znamená to rozumieť tomu, ako svoje ohrozenie vníma, pretože práve z tohto vnímania vznikajú jej rozhodnutia.
A napokon potrebujeme politický priestor na kompromis. Slovo kompromis dnes znie podozrivo. V skutočnosti však väčšina stabilných medzinárodných dohôd nevznikla preto, že jedna strana získala všetko, ale preto, že každá dostala dosť na to, aby dokázala dohodu prijať.
BYŤ je stále možnosť
Hamletovská otázka „byť či nebyť“ patrila kedysi jednotlivcovi. Jadrový vek z nej urobil otázku civilizácie.
Nemusíme súhlasiť v tom, kto nesie väčšiu vinu za dnešný stav sveta. Nemusíme mať rovnaký pohľad na Ukrajinu, Rusko, NATO, Spojené štáty, Európsku úniu, Izrael, Irán ani Čínu. Tieto diskusie budú pokračovať a majú pokračovať.
Jedna hranica by však mala zostať spoločná.
„Medzi nedokonalým mierom a dokonalým zničením by civilizácia nemala dlho premýšľať.“
Nedokonalý mier možno opraviť. Zlá dohoda sa dá znovu otvoriť. Hranice možno prehodnocovať, sankcie rušiť, vlády meniť, zmluvy prepisovať a politické chyby priznávať.
Mŕtvych nemožno vrátiť.
A svet po rozsiahlej jadrovej vojne už možno nebude mať luxus diskutovať o tom, kto mal v roku 2026 lepšie argumenty.
Preto by sme nemali prijať predstavu, že jadrová vojna je nevyhnutná. Samotná ľudská história je dôkazom, že politické trajektórie možno meniť až do poslednej chvíle. Niekedy veľkým rozhodnutím, inokedy jedným telefonátom, odloženým rozkazom, otvorenými dverami alebo vetou vyslovenou v správnom okamihu.
„Najvyšším prejavom štátnickej odvahy v jadrovom veku nemusí byť schopnosť dôjsť až na okraj priepasti. Môže ňou byť schopnosť včas od nej odstúpiť.“
Ak sa dnes ešte dá hovoriť, treba hovoriť. Ak sa ešte dá rokovať, treba rokovať. Ak existuje cesta, ktorá zachová bezpečnosť bez toho, aby zničila budúcnosť protivníka, treba ju hľadať.
Nie preto, že mier je jednoduchý.
Ale preto, že stále máme na výber.
„Dejiny sa možno nebudú pýtať, kto vyhral poslednú informačnú vojnu. Budú sa pýtať, či sa v rozhodujúcej chvíli našiel niekto, kto mal odvahu povedať: ešte neprestávajme hovoriť.“
Pretože medzi BYŤ a NEBYŤ by mala diplomacia až do poslednej možnej chvíle bojovať za BYŤ.
— COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier
.jpg)
.jpg)
