Náčrt politických súvislosti ukrajinskej krízy v Európe a propaganda.

Časť I.

Úvodné poznámky k stati, ktorú som napísal v roku 2015.

Počas zasadania Európskej rady v Bruseli (18.-19. júna 2026) sa predseda vlády SR Róbert Fico stretol s Volodymyrom Zelenskym, ktorý z môjho pohľadu už dávnejšie stratil právo na oslovenie „pán prezident“ a ktorému už za jeho prezidentovania bola prisúdená nová funkcia – byť regentom „demokratického“ Západu pod vedením USA. Pri tejto príležitosti pán predseda vlády SR o. i. povedal aj toto:

„My si želáme stabilnú a demokratickú Ukrajinu, pretože my na Slovensku to potrebujeme“.

Táto jedna jediná veta z úst Róberta Fica vyvolala vo mne rôzne pocity a myšlienky, pretože prítomnosť regenta Zelenského na zasadnutí Európskej rady rozhodne, podobne ako v rámci iných podobných jeho stretnutí s politickými lídrami zo Západu (napríklad G7), ani náznakom nebola o tom, ako je potrebné pomáhať kyjevskej moci vo fungovaní a rozvoji demokratického a právneho štátu. Zelenskyj je v skutočnosti predstaviteľom kyjevskej diktatúry a zároveň ako regent Západu je povinný udržiavať a rozvíjať na území Ukrajiny, aj za pomoci mnohých prisluhovačov z ukrajinského národa, Koloniálnu správu a to pod prísnym vojenským, finančným, ekonomickým a politickým dozorom predstaviteľov Západu.

Táto Koloniálna správa územia Ukrajiny, výrazne organizovaná Európskou úniou a jej inštitúciami, má byť trvalou zárukou pre ponechanie Ukrajiny ako rozhodujúcej vojenskej a politickej sily pre vedenie zástupnej vojny za Západ proti Ruskej federácií alebo vedenie Veľkej vojny s Ruskou federáciou za jej zničenie až do okamihu trebárs aj súdneho dňa pre celú Európu. Ak v 20. storočí západný kapitál vôbec neváhal vo vojnách obetovať životy miliónov ľudí za svoje koristnícke záujmy, tak je ťažko predpokladať, že jeho majitelia aj s mnohými prisluhovačmi sa stali ľudomilmi a priateľmi národov Európy. Koloniálna správa nad územím Ukrajiny je, obrazne napísané, „druhým Izraelom“, ktorý dostal do vienka postupne napĺňať plány Západu na dobytie Ruskej federácie.

Z uvedených dôvodov je možné konštatovať, že to, čo povedal predseda vlády SR po stretnutí so Zelenským, je iba obyčajná fráza, ktorá má ďaleko od reality. Na stretnutiach čelných predstaviteľov členských štátov EÚ, na ktorých berie účasť aj pán Róbert Fico, sa prejednávajú otázky spojené s fungovaním Koloniálnej správy Západu. Ako je možné snívať o stabilnej a demokratickej Ukrajine, ktorej vládne kyjevská diktatúra a vojenská, ekonomická a finančná moc zo Západu. Ešte v septembri 2014 Igor Kolomojskij v Hajfe zdôraznil, že podľa neho sa urobil s Ukrajincami pokus, v rámci ktorého získali (sme) ideálnych bojovníkov proti Rusom. Citujem: „Dúfam, že sme ich vzťahy prerušili asi tak na sto rokov. Teraz už bude ľahké zničiť samotných Ukrajincov ich odtrhnutím od Ruska, keď sa im budú poskytovať pôžičky na vojnu a potom sa im pre dlhy odoberie všetko.“

Myslím si, že toto konštatovanie Kolomojského celkom jasne charakterizuje, kto bol tvorcom ukrajinskej krízy, k čomu táto kríza mala a má aj naďalej slúžiť. Myslím si, že bolo možné už veľmi dávno (napríklad už v roku 2014 či v roku 2015) pochopiť, že „demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ potreboval získať bojovníkov proti Rusom, že štátnym prevratom vo februári 2014 sa vytvorili vhodné podmienky k tomu, aby Ukrajina viedla zástupnú vojnu za Západ a že nastolená kyjevská diktatúra privedie samotnú Ukrajinu ku skaze, pretože na Ukrajine a ukrajinskom národe sa začne vo veľkom priživovať západný kapitál, a najmä, Ukrajinci musia zomierať a strádať za cudzie záujmy západných imperialistov. Je skutočnou tragédiou, že záujmy západných kapitalistov – imperialistov, ktoré súvisia s dobytím Ruskej civilizácie, nepodliehajú kritike národných politických vodcov, ktorí sú volení občanmi členských štátov a ktorí na základe toho majú povinnosť takúto kritiku rozvíjať, pretože štátna moc má mať ten charakter potláčať všetky vojny chtivé prípady.

Škoda, že predseda vlády SR Róbert Fico sa za svoje dlhé roky vládnutia pred verejnosťou tvári, že vôbec nepochopil, o čo v zorganizovanej ukrajinskej kríze ide a tvrdohlavo stále vyhlasuje, že vojna na Ukrajine (zástupná v mojom poňatí) nemá vojenské riešenie. Predseda vlády SR zavádza svojich občanov, pretože chce, aby sme mu uverili, že je možné a potrebné, aby sa Ruská federácia na ukončení vojny dohodla s vojnovými štváčmi zo Západu a s kyjevskou diktatúrou. Predstavme si, že by takúto chybu urobil Stalin a sadol si za rokovací stôl s Adolfom Hitlerom. A nie iba to, ale na pozadí „mierového“ ukončenia vojenského konfliktu by bolo možné dúfať, že Adolf Hitler začne budovať stabilné a demokratické Nemecko !

Toto predstieranie nechápania otázok ukrajinskej krízy skôr odkazuje k tomu, že predseda vlády SR vôbec nič nezmenil zo svojho stanoviska verne slúžiť takým nadnárodným globalistickým štruktúram ako je NATO a EÚ. A nakoniec, vždy bol súčasťou veľmi dôležitého politického orgánu EÚ – Európskej rady, takže je ťažko predpokladať, že sa usiloval ukrajinskú krízu riešiť takým spôsobom, aby vôbec nedošlo k vojenskej konfrontácií s Ruskou federáciou. A mal sa za tie dlhé roky svojho vládnutia o to usilovať, pretože Európska rada určuje celkové politické smerovanie a priority EÚ a pretože je celkom jasné, že prioritou EÚ je riešenie ukrajinskej krízy, umelo vyvolanej, z pohľadu záujmov „demokratického“ Západu.

Keďže závery zo zasadaní Európskej rady sa prijímajú zvyčajne konsenzom, tak z toho vyplýva, že pán Róbert Fico za dlhé roky sedenia v tejto jednej z najdôležitejších inštitúcií EÚ, neurobil nič v prospech zastavenia konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou a teda v prospech toho, aby vnútroštátna vojna na Ukrajine neprerástla do zástupnej vojny s Ruskou federáciou a v súčasnosti do Veľkej vojny Západu proti Ruskej federácií. Čitateľ nech si nájde dokument z ostatného zasadania Európskej rady v dňoch 18. a 19. júna 2026 a na piatich stranách sú uvedené prijaté závery k Ukrajine.

Ak to zhrniem, tak všetko sa pod vedením Európskej rady organizuje iba tým spôsobom, že je potrebné všestranne podporovať Ukrajinu a zapájať do toho celý svet a na strane druhej treba všestranne prijímať opatrenia čo najviac škodiť Ruskej federácií. A škodiť Ruskej federácií sa má aj tým, že sa má vyvodzovať zodpovednosť za vojnové zločiny spáchané v súvislosti s vraj útočnou vojnou Ruska proti Ukrajine. Iba tak celkom na okraj: žiadal niekedy niekto z predstaviteľov členských štátov NATO a EÚ vyvodzovať zodpovednosť za zločiny západného kapitalizmu spáchané vo svete pod vedením USA a NATO ?

Európska rada privítala ratifikáciu „Dohovoru o zriadení medzinárodnej nárokovej komisie pre Ukrajinu“ a pokrok v súvislosti s „Osobitným tribunálom pre zločin agresie proti Ukrajine“ a veľmi jej záleží na sfunkčnení týchto dvoch medzinárodných orgánov. V tomto prípade presne platí porekadlo, že zlodej kričí: „Chyťte zlodeja!“ V skutočnosti samotný „demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ je zodpovedný za zločin rozvrátenia Ukrajiny, za podporu vnútroštátnej vojny na Ukrajine spojenej s následnou humanitárnou katastrofou a za zorganizovanie Koloniálnej správy nad Ukrajinou a donútenie kyjevskej diktatúry viesť zástupnú vojnu za Západ s Ruskou federáciou. Lenže o politických súvislostiach konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou sa občania národných štátov z úst svojich politických predstaviteľov a z vraj „slobodných“ mediálnych skupín vôbec nič nedozvedia.

Vyššie som citoval, čo ešte v roku 2014 povedal Igor Kolomojskij. Tento citát znova uvádzam: „Dúfam, že sme ich vzťahy (Ukrajiny a RF, poznámka D. H.) prerušili asi tak na sto rokov. Teraz už bude ľahké zničiť samotných Ukrajincov ich odtrhnutím od Ruska, keď sa im budú poskytovať pôžičky na vojnu a potom sa im pre dlhy odoberie všetko.“ Takže mám celkom jednoduché otázky: kto týmto spôsobom vo vzťahu k Ukrajine postupoval a postupuje – „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ alebo Ruská federácia ?

Azda si vedenie Ruskej federácie naplánovalo, aby sa Ukrajina odtrhla od Ruskej federácie ? Azda si Ruská federácia zorganizovala štátny prevrat vo februári 2014 a do vedenia úmyselne nasadila banderovcov a podporuje kyjevskú diktatúru ? Azda je možné uveriť tomu, že Ruská federácia financuje štátny aparát kyjevskej diktatúry, vyzbrojuje ukrajinskú armádu, posiela svoje vojenské a politické kádre, aby účinne pomáhali ukrajinskej armáde v jej boji proti vojskám Ruskej federácie ? Azda vedenie Ruskej federácie financuje Ukrajinu, aby vo vojne mohla čo najviac škodiť Ruskej federácií a dokonca túto aj vojenský poraziť ? Azda sa Ruská federácia chystá, že v blízkej budúcnosti po skončení vojny Ukrajine za poskytnuté dlhy všetko (všetky aktíva) odoberie ?

Tieto na prvý pohľad nezmyselné otázky som položil preto, že západná propaganda vinu za všetko, čo sa predovšetkým od začiatku roka 2014 odohrávalo a odohráva na Ukrajine, kladie na plecia Ruskej federácie. Je to ten najodpornejší prípad zvaľovanie vlastného zverstva Západu na plecia niekoho iného. O politických súvislostiach ukrajinskej krízy sa na politickej scéne členských štátov EÚ a NATO, rovnako ako v rámci činnosti mediálnych skupín, vôbec neobjavujú fakty a hodnotiace postoje, ktoré by boli v súlade s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a v rámci nich v súlade so Všeobecnou pripomienkou č. 34 Výboru OSN pre ľudské práva, ktoré boli prijaté na zasadaní Výboru ešte v júli 2011 v Ženeve a v ktorých je dôkladne analyzovaný článok 19 uvedeného Paktu o slobode názoru a slobode prejavu.

Bádam, že mediálne skupiny aj na Slovensku sa držia iba svojich predstáv o slobode názoru a slobode prejavu a celej občianskej verejnosti predkladajú iba svoje predstavy o politických súvislostiach ukrajinskej krízy za obdobie napríklad od začiatku roka 2014 až doteraz. Tak napríklad každý deň sme vystavení mediálnemu „vzdelávaniu“, že Rusko je agresor, ale o skutočných politických súvislostiach vstupu vojsk RF na územie Ukrajiny sa už nič nedozvieme. Veľkým problémom je, že celá naša národná spoločnosť nemôže žiť v prostredí plurality názorov, pretože západná propaganda o zlom a imperiálnom Rusku je dôležitejšia ako to, aké plány a zámery „demokratického“ Západu priviedli Ukrajinu do vedenia zástupnej vojny s cieľom konečnej destabilizácie a porážky Ruskej federácie.

V bode 2 Všeobecnej pripomienky č. 34 k článku 19 Paktu je napísané toto: „Sloboda názoru a sloboda prejavu sú nevyhnutnými podmienkami úplného rozvoja osobnosti. Sú dôležité pre každú spoločnosť. Tvoria základný kameň každej slobodnej a demokratickej spoločnosti. Tieto dva druhy slobôd úzko súvisia, pričom sloboda prejavu je prostriedkom výmeny a rozvoja názorov“. Keďže žijeme v kapitalistickej spoločnosti a keď tento citát preložíme do inej „reči“, tak vždy ide a pôjde o to, aby v rámci slobody názoru a prejavu bolo možné z pohľadu jednotlivcov či rôznych občianskych a politických skupín hovoriť či písať o tom, ako takáto celkom konkrétna kapitalistická spoločnosť finguje, ako je účinný jej politický systém, aká politika sa presadzuje na vnútornej a medzinárodnej úrovni vrátane takých nadnárodných štruktúr ako je NATO a EÚ.

Ak sa sloboda názoru a prejavu nerešpektuje, respektíve je dôležitá len z pohľadu neoliberálov, tak potom nie je možné či dovolené vo vzťahu ku kapitalistickému systému vznášať žiadne kritické poznámky, navrhovať riešenia, ktoré sa majú presadzovať v rámci každej štátnej moci. Problémom fungovania „demokratického“ kapitalizmu na Západe je to, že nebolo možné doteraz „skrotiť“ vyčíňanie privilegovanej triedy, ktorou je minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi organizovanými štruktúrami, pretože v tomto smere predstavitelia štátnej moci sú iba predlženou rukou privilegovanej triedy. Tento stav existencie privilegovanej minoritnej triedy západných kapitalistov, ktorá nie je pod kontrolou žiadnej národnej štátnej moci, pomerne ľahko a efektívne, práve v súčinnosti so štátnymi štruktúrami, zorganizovala konfrontačnú politiku Západu proti Ruskej federácií tým, že vytvorila podmienky pre vedenie zástupnej vojny na Ukrajine.

Prinútiť slovanský národ viesť za záujmy západného kapitálu zástupnú vojnu proti Ruskej federácií, to je niečo tak neľudského a zločinného, že to malo vyprovokovať obyčajných ľudí – občanov národných štátov – k masovému odporu proti vojnovým štváčom zo Západu Nič také sa však nestalo a neodohráva. Z môjho pohľadu existujú tri hlavné dôvody takéhoto pasívneho bytia ľudských spoločenstiev v transatlantickom priestore.

Prvý dôvod sa týka výberu reprezentantov štátnej moci – t. z. zástupcov občanov. Vraj ide o úplne demokratický výber kandidátov a o úplne demokratické voľby kandidátov. To je len čiastočne pravda, pretože možnosť občana – voliča bola a je ustanovená len osobnou účasťou na volebnom akte. V skutočnosti privilegovaná trieda aj so svojimi prisluhovačmi v rôznych štruktúrach a funkciách úzkostlivo dbá na každý proces výberu kandidátov a na spôsob kreovania výkonnej a zákonodarnej moci v celom transatlantickom priestore.

Všelijakými fintami rôznych zákonov o voľbách, nepísanými pravidlami dohodnutými v zákulisí politiky, činnosťou rôznych súkromných komisií (napríklad Trilaterálnej komisie), finančnými nástrojmi, činnosťou neziskových mimovládnych organizácií, mediálnou dominánciou liberálneho pohľadu na svet, nástrojmi koaličných zmlúv a celou inštitucionálnou štruktúrou Európskej únie, nie je dovolené, aby moc bola daná občanom v takom rozsahu, že výkon štátnej moci bude zverený do rúk politikom, ktorí dokážu udržať na uzde kapitál a jeho predstaviteľov v prijateľnom režime súkromného a verejného záujmu, respektíve budú mať záujem udržať rovnováhu v oblasti politickej rovnosti všetkých občanov s majetkom, vplyvom a mocou bohatých.

Druhý dôvod pasívneho bytia ľudských spoločenstiev sa týka problematiky suverenity občana a nadväzuje na prvý dôvod. Výsledkom skutočnej politiky celého zákulisia, ako odstaviť od vplyvu a moci občanov, je potom to, že až na malé výnimky národní vodcovia – predstavitelia členských štátov NATO a EÚ – držia basu privilegovanej minoritnej triedy západných kapitalistov. Najnázornejšie sa to prejavuje cez politiku nadnárodných štruktúr ako je NATO a EÚ pod vedením štátnej administratívy USA. Z tohto dôvodu nie je možné očakávať, že masový odpor proti vojnovým štváčom zo Západu bude organizovaný pod vedením politikov – zástupcov občanov. Každá národná vládna moc robí rozhodnutie držať jednotu v rámci NATO a EÚ a nie držať jednotu vládnej moci s vlastnými občanmi ako základom štátnej moci.

A podpora privilegovanej triedy v jej postavení, absolútnej slobode a v jej činoch je veľmi veľká. V rámci Slovenskej republiky sa takáto podpora organizuje na spôsob politiky nespochybniteľného členstva v NATO a v EÚ a v presadzovaní ich politík. A táto organizovaná podpora privilegovanej triedy kapitalistov zo strany predstaviteľov národných štátov je základným dôvodom, prečo nie je možné na Západe hovoriť a písať o skutočnej demokracií.

O skutočnej podstate demokracie ako systému sa v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ vyjadril veľmi jasne americký filozof David Schweickart. Podľa neho demokracia je systém, v ktorom a) platí všeobecné hlasovacie právo a b) voličstvo je suverénne ! Nech si čitateľ všimne, že naši politici nikdy nehovoria o tom najdôležitejšom znaku demokracie – o suverenite voliča, ale nikdy nezabudnú zdôrazniť, že voľby boli demokratické !

Americký filozof jasne uviedol, za akých podmienok môžeme hovoriť, že voličstvo je suverénne. Je to vtedy, keď a) sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch a ktorí sa budú môcť zúčastniť na ich riešení a za b) neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná. Dôležité je teda si rovnako uvedomovať, za akých podmienok je trieda privilegovaná a kto ju vlastne tvorí. Trieda je privilegovaná, keď má v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov, a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu. Americký filozof potom konštatuje, že v kapitalistickej spoločnosti je privilegovanou triedou minoritná trieda kapitalistov (str.128).

Tretí dôvod pasivity ľudských spoločenstiev v otázke boja proti vojnovým štváčom súvisí so zorganizovaným systémom mediálnej dominancie a organizovanou západnou propagandou. Vzhľadom na existenciu privilegovanej triedy došlo v kapitalizme k zdeformovaniu slobody názoru a slobody prejavu v tom zmysle, že na prácu mediálnych skupín v rukách mediálnych magnátov sa otázka slobody názoru a slobody prejavu berie ako v prípade každého jednotlivca, každého občana, každého indivídua a z tohto dôvodu sa na charakter a poslanie médií neprihliada a keď, tak iba ako šírenie jedného jediného názoru.

V skutočnosti na prácu mediálnych skupín sa nemôžeme pozerať ako na občana – jednotlivca s jeho názorom a slobodou prejavu. V našej spoločnosti napríklad chýba pluralita médií a túto pluralitu nie je možné zásluhou štátnej moci dosiahnuť ani existenciou verejnoprávnej inštitúcie. Na rozdiel od každého jedného občana v médiách by mala byť uplatňovaná diverzita zdrojov a názorov. Práve z tohto dôvodu, keďže diverzita zdrojov a názorov absentuje, vo vyššie uvedenej Všeobecnej pripomienke č. 34 sa zdôrazňuje, že štát má v súlade s Paktom prijať primerané opatrenia zamerané na zabránenie nenáležitej mediálnej dominancie alebo sústredenia súkromných mediálnych skupín v monopolistických situáciách, ktoré môžu poškodzovať diverzitu zdrojov a názorov.

A čo robí v skutočnosti vládna moc či samotná EÚ ? Namiesto prijatia primeraných opatrení na zabránenie nenáležitej mediálnej dominancie alebo sústredenia súkromných mediálnych skupín v monopolistických situáciách bola rozpracovaná politika boja proti slobode názoru a slobode prejavu zo strany jednotlivcov – občanov v podobe boja proti dezinformáciám. Takáto politika, to je ďalší zo znakov, ktorý je charakteristický pre národného politika držiaceho basu privilegovanej minoritnej triede západných kapitalistov.

Náš predseda vlády SR si želá stabilnú a demokratickú Ukrajinu. V skutočnosti si to želám aj ja a myslím si, že aj všetko obyvateľstvo žijúce na „demokratickom“ Západe. Podľa uvedených kritérií, uvedených vyššie, skutočná demokracia na Západe neexistuje, je to len polyarchia. Preto na rozdiel od predsedu vlády SR si želám, a myslím si, že aj samotní občania Západu, stabilný a skutočný demokratický režim na Západe, ktorý zbaví privilegovanú minoritnú skupinu jej večnej túžby udržiavať a uplatňovať unipolárny pohľad na svet a uplatňovať dominanciu vo svete, výsledkom ktorých je neustále organizovanie zločinov kapitalizmu v rôznych podobách, ktoré zvyčajne ostávajú nepotrestané.

Náš predseda vlády SR si želá stabilnú a demokratickú Ukrajinu. Ale je na čitateľovi, aby posúdil, či sa vôbec predseda vlády SR v nejakých konkrétnych krokoch usiloval, aby takáto Ukrajina vôbec existovala. Veď politický bol a je na strane tých politických a vojenských síl západného kapitalizmu, ktoré sa rozhodli využiť ukrajinský národ proti Ruskej federácií a prinútiť nových – banderovských pánov zeme – kyjevskú diktatúru – k vedeniu zástupnej vojny s Ruskou federáciou. Azda je možné predpokladať a želať si, že za existencie nacistických síl na Ukrajine a vojnových štváčov z prostredia „demokratického“ Západu, je možné dúfať v stabilnú a demokratickú Ukrajinu ? Toto želanie pána Róberta Fica môže v skutočnosti splniť len Ruská federácia, ak sa rozhodne prinútiť kyjevskú diktatúru k bezpodmienečnej kapitulácií a ak zabezpečí, aby všetci ekonomickí, politickí, finanční, vojenskí dobrodruhovia a špekulanti rôzneho kalibru územie Ukrajiny opustili a aby hrozba šírenia fašizmu z Ukrajiny bola eliminovaná.

Náš predseda vlády SR si želá stabilnú a demokratickú Ukrajinu. Ale aj na nedávnom samite NATO v Ankare Rusko bolo uznané za dlhodobú hrozbu a Ukrajina na vojenskú pomoc dostane pre tento rok 70 miliárd eur. Reči pána Róberta Fica o tom, že Slovenská republika neprispeje na vojenské výdavky, úplne zavádzajú nás, občanov. Ak sa nemýlim, tak samit NATO je zasadaním Severoatlantickej rady na najvyššej úrovni. Dôležitou skutočnosťou je to, že rozhodnutia Rady sa prijímajú tzv. konsenzom, teda zhodou všetkých krajín. Každé rozhodnutie je prijaté len vtedy, ak s ním súhlasia všetky členské štáty, t. j. neexistuje možnosť zdržania sa a každá členská krajina bez rozdielu veľkosti a sily má možnosť zablokovať prijatie rozhodnutia. Z môjho pohľadu veľmi divne vyznelo tvrdenie predsedu vlády SR ešte z obdobia pred samitom NATO, že závery samitu NATO nebudú pre Slovensko záväzné. A toto by nás malo utešovať, že sa robí správna politika a že sme na tej správnej strane – strane vojnových štváčov ?

Ak uvedený spôsob prijímania rozhodnutí v rámci NATO ešte platí, tak je potrebné orientovať pozornosť občanov týmto smerom a predseda vlády SR, respektíve prezident SR by mali ako ústavní činitelia zdôvodniť, ako to bolo v skutočnosti s hlasovaním za Slovenskú republiku. Prijímanie rozhodnutí konsenzom z môjho pohľadu znamená, že ak Rusko je pokladané za dlhodobú hrozbu pre Západ a Ukrajina dostane 70,- miliárd eur na vojenskú pomoc, tak to znamená, že najvyšší predstaviteľ za Slovenskú republiku musel dať svoj súhlas. Ak je pravda, že každá členská krajina má možnosť zablokovať prijatie rozhodnutia, tak je dôležité sa potom našich ústavných činiteľov opýtať, prečo tak neurobia, pretože politické rozhodnutia predstaviteľov členských štátov majú veľmi ďaleko k tomu, aby sa mohli dotýkať vytvorenia podmienok pre stabilnú a demokratickú Ukrajinu.

Zdá sa mi, že predseda vlády SR si vôbec neuvedomuje, že niektorými (či mnohými) svojimi vyhláseniami robí z občanov Slovenskej republiky hlupákov. To naozaj máme veriť tomu, že je možné vybudovať stabilnú a demokratickú Ukrajinu, ak ju budú naďalej spravovať USA, NATO, Európska únia a kyjevský (banderovský) režim a ak hlavným cieľom týchto vojny chtivých štruktúr naďalej ostane zničenie a podmanenie si Ruskej federácie ? Ak my na našom Slovensku niečo potrebujeme, tak v prvom rade to, aby naši politici v rôznych funkciách a postaveniach konečne pochopili, že nepriateľom a hrozbou pre naše obyvateľstvo a obyvateľstvo v prvom rade Európy, nie je Ruská federácia, ale politika západného kapitálu reprezentovaná cez štátnu administratívu USA a také nadnárodné štruktúry ako sú NATO a EÚ. A keď to konečne pochopia, mali by potom konečne prijať politické rozhodnutia proti ďalšiemu presadzovaniu konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou. A čo je najdôležitejšie: do prípravy a prijímania politických rozhodnutí je treba zapájať celú sféru občianstva na Slovensku.

Náš predseda vlády SR si želá stabilnú a demokratickú Ukrajinu, hoci pritom účastníci samitu Severoatlantickej aliancie aj naďalej zotrvávajú v svojom presvedčení, že Ruská federácia je nepriateľ a hrozba pre Západ. Všetci podporovatelia NATO, vrátane predstaviteľov členských štátov, pritom akosi záhadne a celkom jednotne sa museli dohodnúť na tom, že na žiadnych svojich stretnutiach k otázkam, ktoré sú spojené s vedením zástupnej vojny proti Ruskej federácií, sa nebudú baviť o téme, ako právne zakotviť globálne bezpečnostné záruky a zrieknutie sa expanzie Aliancie.

Uvedená téma totiž bola nastolená práve zo strany predstaviteľov Ruskej federácie písomne ešte v decembri 2021 v podobe dvoch zásadných dokumentov: 1. Dohody o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty Organizácie Severoatlantickej zmluvy a 2. Zmluvy medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi americkými o bezpečnostných zárukách. A čo nastalo po predložení týchto zásadných dokumentov ? Predstavitelia USA, NATO, EÚ a jednotlivých členských štátov sa akoby dohodli na metóde, že v tomto prípade k iniciatíve Ruskej federácie uplatnia „bobríka mlčania“, čo už trvá praktický päť rokov.

Podľa pána Róberta Fica vojenský konflikt na Ukrajine nemá vojenské riešenie. Toto svoje tvrdenie deklaruje skoro každý týždeň a už dlhú dobu. A ak podľa neho neexistuje vojenské riešenie, tak potom prečo nemá záujem za každú cenu presadzovať, aby sa USA, NATO a členské štáty postarali o spoločné rokovania k predloženým písomným návrhom Ruskej federácie vyššie uvedeným v rámci Dohody a Zmluvy ? Predseda vlády SR by mal všetkým občanom vysvetliť, prečo v záležitostiach zakotvenia bezpečnostných záruk pre všetkých zúčastnených je ticho ako voš pod chrastou ?

K čomu bolo a je dobre použiť a používať metódu „bobríka mlčania“ zo strany USA, NATO a jeho členských štátov ? V čase predloženia vyššie uvedených dokumentov (december 2021) ešte stále nebol zo strany „demokratického“ Západu a kyjevskej diktatúry dosiahnutý ten najdôležitejší cieľ: dokončiť vyprovokovanie Ruskej federácie k skutočnému vojenskému stretu a k rozvinutiu zástupnej vojny za Západ proti Ruskej federácií. Ak by sa na základe mierovej iniciatívy Ruskej federácie – predloženej Dohody a Zmluvy – spustil proces konzultácií k téme ako právne zakotviť globálne bezpečnostné záruky a zrieknutie sa expanzie Aliancie, bol by viedol k podpisom dôležitých dokumentov, pretože tento proces by bol realizovaný pod silným dohľadom verejnej mienky.

Tento významný okamih spojený s predloženými návrhmi zo strany Ruskej federácie v decembri 2021 je veľmi podobný okamihu, ktorý sa odohral v čase zorganizovaného Majdanu vo februári 2014. Vtedy prezident Janukovyč 21. februára s vodcami ukrajinskej opozíciou a predstaviteľmi Francúzska, Poľska a Nemecka podpísal dohodu o predčasných voľbách prezidenta. Táto dohoda nebola zo strany opozície dodržaná, bolo ju treba porušiť. Ako priznal v jednom rozhovore Američan Paul Christie, profesor „Inštitútu globálnych perspektív“ v júni 2014, pokiaľ by táto dohoda bola realizovaná, konflikt na Ukrajine by sa mohol ukľudniť a potom o žiadnom prerušení ekonomických väzieb Európy a a Ruska nemohla byť reč.

„Demokratický“ Západ na základe týchto dokumentov by bol nútený urobiť príslušné kroky k mierové ústupu od silnej konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou. Predpokladám, že na základe uvedených dokumentov by došlo k ukončeniu vnútroštátnej vojny proti Donbasu, vývoj po politickej a vojenskej stránke by nedospel do štádia vedenia zástupnej vojny, silná podpora militarizácie Ukrajiny zo strany USA a NATO v rôznych jej podobách by nemohla pokračovať. Rovnako sa dá predpokladať, že vnútropolitický vývoj na Ukrajine, ovplyvnený podpísanými dokumentami o bezpečnostných zárukách medzi Západom a Ruskou federáciou, by pravdepodobne viedol aj k pádu kyjevskej diktatúry. Z uvedeného vyplýva, že téma ako právne zakotviť globálne bezpečnostné záruky a zrieknutie sa expanzie Aliancie, by bola pre USA, NATO a EÚ akousi „smrtonosnou pascou“ pre jej jasné politické zámery ako škodiť, oslabiť a zničiť Ruskú federáciu.

Podľa prezidenta SR Petra Pellegriniho samit NATO v Ankare bol konštruktívny a demonštroval jednotu členských štátov. Podľa prezidenta Slovensko je veľmi intenzívne zapojené (vraj) do posilnenia obrany východného krídla Aliancie. Lídri členských štátov NATO spoločne potvrdili záväzok k (vraj) kolektívnej obrane a deklarovali podporu Ukrajine. Prezidentovi SR akosi vôbec nevadilo, že nikto sa nebavil o tom, akým spôsobom dosiahnuť nastolenie skutočného mieru, ktorého základom má byť ukončenie konfrontačnej politiky Západu S Ruskou federáciou. Prezident SR občanov SR zavádza, pretože je veľmi ťažko pochopiť, že posilňovanie východného krídla NATO, na ktorom sa výrazne podieľa pod vedením vládnej moci aj Slovensko, míňať päť percent HDP na (vraj) obranu je o obrane a nie o kolektívnej príprave na vedenie ďalšej vojny s Ruskou federáciou.

Chváliť samit NATO v Ankare v dnešnej situácií, keď je nad slnko jasnejšie, že „demokratický“ Západ vedie za pomoci kyjevskej diktatúry vojnu proti Ruskej federácií, je niečo, čo jasne dosvedčuje, za záujmy koho srdnato „bojuje“ naša vládna moc aj na čele s ústavnými činiteľmi. Závery, ktoré sa prijímajú na samitoch NATO, nemajú vôbec nič spoločného so záujmami nášho národného spoločenstva, so záujmami ľudu, ale sú záujmami západného kapitálu na čele s USA. Pripomeniem, čo v rámci svojej predvolebnej kampane pred voľbou prezidenta SR v svojich volebných novinách č. 2/2024 napísal vtedy kandidát na prezidenta Peter Pellegrini.

Citujem: „Som presvedčený, že nový prezident má zastávať výlučne záujmy ľudí, od ktorých dostal mandát….Chcem byť prezidentom ľudí. Nie prezidentom elít, médií, mimovládok a zahraničia. Chcem byť prezidentom mieru, ktorý hrdo a suverénne obhajuje národnoštátne záujmy. Nie prezidentom, ktorý pre potľapkávanie po pleci v Bruseli či Washingtone zatiahne Slovensko do vojny“.

NATO nikdy nereprezentovalo a ani nebolo založené kvôli presadzovaniu a ochrane záujmov ľudí, ľudových más. Vždy bolo financované a organizované kvôli záujmom západného kapitálu s dominanciou USA a proti ZSSR, teraz proti Ruskej federácií. Záujmom obyčajných ľudí na Slovensku či národnoštátnym záujmom je a má byť snaha žiť aj s ľudom Ruskej federácie v porozumení a priateľstve. Našim záujmom nemôže byť to, aby sme sa priatelili s tými, ktorí priamo podporujú fašizmus a nacizmus. A treba otvorene napísať, že NATO túto politiku podpory fašizmu a nacizmu cieľavedome organizovalo a organizuje a náš prezident pritom nadšene hovorí o konštruktívnom samite, je nadšený z toho, že Slovensko sa významne podieľa na (vraj) obrane východného krídla Aliancie, ale nie proti krajine, ktorá priamo fašizmus a nacizmus praktizuje, ale proti krajine, ktorá glorifikáciu nacizmu a fašizmu odsudzuje a ktorá v druhej svetovej vojne mala hlavnú zásluhu na porážke nacizmu a fašizmu !

Dňa 15.7.2026 som si prečítal článok, ktorý má nadpis „Chorí politickí šarlatáni stále podporujú kult fašizmu“, ktorý bol uverejnený na cz24.news. Z tohto článku si dovolím citovať jednú dôležitú vetu: „Ako je možné, že v roku 2026 tento zlý sionistický kult smrti a rovnako zlý Banderov režim nie sú vylúčené zo všetkých politických a obchodných rokovaní za to, že tak otvorene podporujú fašizmus ?“ Táto otázka sa týka aj našich ústavných činiteľov a ostatných politikov. A nejde iba o samotné NATO, ale rovnako aj o Európsku úniu a jej inštitúcie, v ktorých pôsobia naši členovia vlády a samotní poslanci.

Špeciálne sa položená otázka týka priamo predsedu vlády SR pána Róberta Fica, pretože práve on je iniciátorom pracovných rokovaní s vládou kyjevskej diktatúry. Možno to robí z presvedčenia, že práve kyjevská diktatúra (Banderov režim) dokáže vybudovať stabilnú a demokratickú Ukrajinu. Na položenú otázku odpoveď nie ja ťažká. Pre potreby „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ bolo potrebné oživiť nacistické a fašistické sily, zorganizovať štátny prevrat, aby sa k moci mohli dostať nacistické a fašistické sily a aby územie Ukrajiny sa stalo nástupným priestorom pre NATO na čele s USA proti Ruskej federácií. Tak napríklad Krym sa mal stať dôležitou vojenskou základňou Američanov a tí už mali pripravené plány, akým spôsobom sa na toto územie budú môcť „nasačkovať“.

Keď sledujem správanie sa a vyjadrenia predstaviteľov vládnej moci na Slovensku, tak si musím postaviť otázku, ako si mohli dovoliť dať si tak výrazne pokriviť svoje charaktery, ako si mohli dovoliť tak morálne poklesnúť, ako sa dokážu zmieriť s tým, že západný kapitál na čele s USA sa rozhodol využiť a využívať Ukrajinu pre svoje záujmy spojené s oslabením a zničením Ruskej federácie. Ukrajinský národ Majdanom v roku 2014 stratil svoju slobodu a suverenitu a stal sa sluhom „demokratického“ Západu. Je to akési „novodobé otroctvo“, založené na povinnosti bojovať za záujmy západného kapitálu a medzitým všetky možné aktíva Ukrajiny pokladať na oltár bohatstva Západu.

Iba na základe podpory fašistických a nacistických síl a zorganizovania štátneho prevratu vo februári 2014 bolo možné postupne z územia Ukrajiny urobiť vojenský polygon pre potreby NATO. Vojenské základne a rôzne výcvikové strediska si Američania a Briti zriadili už v roku 2014 na mnohých miestach Ukrajiny (Javorov, Očakov, Južný, Michajlovka, Aľošky, Malá Ľubaša, Gončarovskoje, Hadí, Mariupoľ, Sumy a Šostka). A činí sa aj EÚ , ktorá zriadila EUMAM Ukrajina – vojenskú pomocnú výcvikovú misiu na podporu Ukrajiny, ktorej cieľom je posilniť kapacity ukrajinských ozbrojených síl prostredníctvom rozsiahleho individuálneho, kolektívneho a špecializovaného výcviku na území členských štátov EÚ. Táto misia hospodári s rozpočtom 409,- mil. eur a do jej činnosti je zapojená aj Slovenská republika.

V súčasnosti sa pod vedením Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka organizuje „Koalícia ochotných pre podporu Ukrajiny“. Na stretnutí „Koalície ochotných“ v Paríži za účasti regenta Zelenského a generálneho tajomníka NATO sa riešili otázky, ako prijať bezpečnostné záruky pre Kyjev (v mojom poňatí pre kyjevskú diktatúru) určované výlučne „demokratickým“ Západom a Ukrajinou a to všetko, samozrejme, bez Ruska a proti Rusku. Nejaký bezpečnostný systém v Európe bez Ruska a proti Rusku je určite celkom jasným nezmyslom a hlúposťou, ktorým sa sleduje niečo pre samotný Západ veľmi dôležité: zabezpečenie stálej vojenskej prítomnosti na území Ukrajiny !

Netreba brať na ľahkú váhu nedávne vyhlásenie francúzskeho prezidenta Macrona, že za spoločné európske hodnoty budeme musieť nielen prelievať krv, ale tiež obetovať životy. Týmto akoby naznačil, aký osud čaká obyvateľstvo Európy, ktorý mu poddajní, skrachovaní a zradní politici pod vedením Američanov, NATO a Európskej únie cieľavedomé pripravujú. A čo v skutočnosti predstavujú proklamované „spoločné európske hodnoty“ ? Sú to záujmy minoritnej triedy západných kapitalistov a ich nehynúcej predstavy a túžby vládnuť všetkému a všetkým. A medzi týmito hodnotami majú svoje významné miesto plány na zničenie ruskej civilizácie. Z tohto dôvodu chcú kapitalisti aj s ich prisluhovačmi vrátiť Európu tam, kde sa už ocitla za Adolfa Hitlera.

Treba podotknúť, že do obrany „spoločných európskych hodnôt“ bola zorganizovaná a zapojená samotná Ukrajina aj s jej zapojením do zástupnej vojny proti Ruskej federácií. A už doteraz sa v prospech podpory „spoločných európskych hodnôt“ na Ukrajine prelialo veľmi veľa krvi a bolo obetovaných veľmi veľa životov, pričom samotných Ukrajincov a samotnú Ukrajinu za jej obetavosť úplne cudzím záujmom – záujmom západného kapitálu – ich tento „demokratický“ Západ dokáže dostatočne „vyrabovať“, pretože ak poskytuje pôžičky na vojnu, ktorú samotná Ukrajina nepotrebovala, tak má záujem o aktíva Ukrajiny a o splátky dlhov.

Náš slovenský národ – Slovenská republika – sa tak dostáva na „križovatku svojich rozhodnutí“. Ktorým smerom sa rozhodneme ísť ďalej, pokračovať v svojich životných plánoch ? Chceme dovoliť, aby vládna moc na čele s ústavnými činiteľmi sa ďalej hrala na priateľstvo a „konštruktívnu spoluprácu“ so skorumpovanými politikmi „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ – vojnovými štváčmi, podporovala tých, ktorí z vojenských konfliktov profitujú alebo sa rozhodneme pre „koperníkovský obrat“ a ako národ sa rozhodneme povedať „Nie!“ všetkým doteraz pripravovaným a realizovaným plánom, ktorými sa Západ rozhodol bojovať proti Ruskej federácií.

Toto „Nie!“ v praxi má znamenať, že naši politici budú otvorene deklarovať svoj negatívny postoj k všetkým návrhom a rozhodnutiam, ktoré budú orientované na pomoc kyjevskej diktatúre a proti Ruskej federácií. Našou povinnosťou ako národa bude tvrdo presadzovať mierové riešenie pre zrušenie konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou, čo znamená, že sa máme postaviť proti ďalšiemu vyzbrojovaniu Ukrajiny a Európy a presadzovať jediné správne riešenie – spoločnú kolektívnu bezpečnosť dohodnutú a potvrdenú aj Ruskou federáciou. Proti predstaviteľom „demokratického“ Západu musíme byť kritický a nekompromisní, pretože ich politika oslabenia a zničenia Ruskej federácie vedie celú Európu do záhuby.

Prečo predstaviteľom našej vládnej moci vôbec nevadí, že sa „demokratický“ Západ aj na čele s USA, NATO a EÚ odignoroval zaoberať sa iniciatívnymi návrhmi zo strany Ruskej federácie – už spomínanej Dohody a Zmluvy o bezpečnostných zárukách ? Z môjho pohľadu to nie je náhoda, zábudlivosť, neznalosť politických pomerov v Európe a vo svete, ale je to výsledok zorganizovanej pozície všetkých členov NATO a EÚ – nebaviť sa s predstaviteľmi Ruskej federácie o spoločnej kolektívnej bezpečnosti, ktorá môže priniesť a zabezpečiť skutočný mier na Ukrajine, v Európe či dokonca vo svete !

Spomenul som vyhlásenie francúzskeho prezidenta Macrona o potrebe položiť životy za tzv. „obranu spoločných európskych hodnôt“. Nejde iba o Macrona, pretože sa to týka politickej praxe všetkých západných politikov. Na serveri cz24.news som si všimol článok z 18.7.2026 tom, že aj britské médium bankárskeho rodu Rotschildovcov The Economist sa veľmi aktívne zaoberá otázkami potrebnej vojny v Európe. Redakciu trápi, že ľudia v Európe nemajú záujem umierať za záujmy tých, ktorí z vojny profitujú, a najmä, ak sa to týka územia Ukrajiny. Redakcia preto pozvala vedkyňu profesorku Nathaliu Tocciovú, financovanú Spojenými štátmi, aby predložila nápady, ako prinútiť Európanov k vojne !!!

V jednom zo stanovisk profesorky som si všimol zaujímavú otázku, ktorú si sama položila. Táto otázka znie, či je možné v Európe vyvolať ducha potrebného k odstrašeniu vojny a to bez toho, aby do nej skutočne vstúpila ? Na svoju otázku odpovedala, že to nie je možné ! A preto našla aj riešenie, ako to treba urobiť. Jedným zo spôsobov, ako posilniť odhodlanie obyvateľstva Európy, je vyslať vojakov na Ukrajinu. Nasadenie vojakov, ešte vraj pred akýmsi hypotetickým prímerím, by mohlo prospieť Európe tým, že by občanov prinútilo osvojiť si spôsob myslenia, ktorý by ich lepšie pripravil na vojnu. Áno, vyslanie vojakov z Európy na Ukrajinu by vystavilo veľkému nebezpečiu, pretože takýto krok by Kremeľ rozzúril. A čo očakáva pani profesorka od vyslania európskych vojakov na Ukrajinu ?

Pokiaľ by boli európski vojaci vyslaní na Ukrajinu, priblížilo by to realitu (na Ukrajine – poznámka D. H.) našim domovom. A možno by časť ukrajinskej odvahy, pokory a tvorivosti mohla nakaziť i ďalšie európske spoločnosti. Európski vojaci by neboli vystavení nebezpečiu len z čistej veľkorysosti, ale preto, aby pomohli pripraviť sa na vojnu a zabránili jej rozšíreniu na zbytok kontinentu. Kde je skryté „posolstvo“ vyslania európskych vojakov na Ukrajinu ? Môžeme veriť tomu, že vyslaní vojaci zabránia tomu, aby sa vojna rozšírila na zbytok Európy ? Súhlasím s názorom autora článku, že skutočným cieľom vyslania vojakov na Ukrajinu nie je zabrániť nejakej veľkej vojne s Ruskom. Z postojov profesorky vyplýva, že skutočný cieľ súvisí s občanmi európskych národov. To, čo sa bude ďalej diať na Ukrajine po vyslaní európskych vojakov, má prinútiť občanov osvojiť si spôsob myslenia, ktorý ich lepšie pripraví na vojnu. Aby sa tento cieľ dosiahol, tak profesorka nám radí vyprovokovať vojnu, ktorá nás všetkých zaručene pohltí.

Prečo som sa rozhodol pripomenúť si takú, na prvý pohľad možno banálnu záležitosť, ktorou sa celkom vážne zaoberala profesorka Tocciová a ktorá sa tyká občanov členských štátov EÚ a NATO a ich osvietenia podľa predstáv vojnových štváčov. Profesorka Tocciová sa zaoberala otázkou nájdenia spôsobu (prostriedku), ako lepšie prinútiť občanov z Európy osvojiť si spôsob myslenia, ktorý ich lepšie pripraví na vojnu. A tento spôsob či prostriedok súvisí s postojmi a rozhodnutiami „Koalície ochotných…“, ktorých hlavní organizátori sa nedávno stretli v Paríži. Lenže nechcem skončiť pri tomto konštatovaní.

Profesorka Tocciová svojimi myšlienkami, ako lepšie „pracovať“ pri výchove občanov z Európy v prospech vojnových štváčov nepriamo odhalila spôsob, ako politickí lídri EÚ, NATO a členských štátov v rámci svojho politického konania „pracujú“ so svojimi občanmi, k akému spôsobu myslenia občanov vedú. Politickí lídri „demokratického“ Západu nehovoria svojim občanom pravdu o politických súvislostiach ukrajinskej krízy v Európe a preto v mediálnom a verejnom priestore pretrvá a posilňuje sa iba výchova k nenávisti k Ruskej federácií, na základe ktorej spôsob myslenia občanov sa upravil do roviny potreby vojny, pretože sa Ukrajina a Európa musia brániť proti imperialistickým chúťkam Ruskej federácie. Čo je potom výsledkom takéhoto postupu tých, čo majú na Západe konceptuálnu moc v svojich rukách ?

Výsledkom je potom benevolentný postoj občanov členských štátov k vojne k Ukrajine, k tým politickým, vojenským a finančným silám na Západe, ktoré pripravili a zorganizovali ukrajinskú krízu, nepriateľstvo k Ruskej federácií, pomohli s vnútroštátnou vojnou kyjevskej diktatúry na Donbase, vtiahli Ukrajinu a Ruskú federáciu do zástupnej vojny a v súčasnosti sa aktivizujú k rozpútaniu Veľkej vojny s Ruskou federáciou. Výsledkom práce vojnových štváčov na úrovni nositeľov konceptuálnej moci je spôsob myslenia občanov členských štátov, ktorý ich nevedie k aktívnemu odporu proti vojne, k aktívnemu odporu proti konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, k nezmieriteľnej kritike vojnových štváčov a predovšetkým k výmene politických zástupcov občanov za skutočne mierových a národne, nie globálne orientovaných nových zástupcov, ktorí povedú národy Európy k spoločnej a kolektívnej bezpečnosti dohodnutej aj s predstaviteľmi Ruskej federácie a ktorí budú s Ruskou federáciou nažívať v duchu vzájomne výhodnej spolupráce a pomoci.

Pod vedením terajších politických lídrov „demokratického“ Západu u občanov členských štátov prevláda spôsob myslenia, na základe ktorého si EÚ, NATO a predstavitelia národných štátov ďalej môžu bez obáv organizovať podporu zástupnej vojny na Ukrajine, ďalej posilňovať militarizáciu celej Európy a pripravovať sa na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Benevolentný postoj nás, občanov členských štátov, k otázkam vojny a mieru pomáha vojnovým štváčom zo Západu napĺňať ich bezuzdné a koristnícke záujmy.

Charakter každej štátnej moci na národnej úrovni predurčuje predstaviteľov štátnej administratívy urobiť všetky potrebné opatrenia k tomu, aby tým minoritným skupinám, čo sú na strane bohatstva a moci, nebolo na úkor politickej rovnosti všetkých občanov priznané privilegované postavenie, v rámci ktorého bude kapitál privilegovaných využívaný bez obmedzenia a v režime absolútnej slobody. Toto tvrdenie sa dá konkretizovať aj tak, ako to v svojom článku uviedol Jeffrey Sachs: „V svojom rozlúčkovom prejave v januári 1961 Dwight Eisenhower varoval Američanov pred získaním neoprávneného vplyvu, či už zamýšľaného, či nezamýšľaného, vojensko-priemyselným komplexom a pred nebezpečím, že verejná politika by sa sama mohla stať zajatcom vedecko-technologickej elity“. Ak predstavitelia národných vlád toto predurčenie – povinnosti – štátnej administratívy za žiadnych okolnosti nemajú záujem rešpektovať, potom radový občan ako môže pochopiť nevyhnutnosť uvedenej politickej aktivity, ktorá privilegované postavenie bohatých a mocných upraví do „mierového režimu“ ?

V transatlantickom priestore sa to deje na dva spôsoby – rozvinutím činnosti nadnárodných vojenských a politických štruktúr a to NATO a Európskej únie. A k tomu je potrebné si doložiť poručníctvo USA nad NATO a EÚ v rámci cieľa o americkej nadradenosti, aby neobmedzené bohatstvo, moc a výsady americkej elity neboli nikým obmedzované. Politickí lídri národných vlád totiž pracujú s tézou o nespochybniteľnosti členstva každého národného štátu v uvedených nadnárodných štruktúrach. Sú teda prvými v zástupe tých, ktorí o otázkach vojny a mieru chcú a rozhodujú bez politickej konkurencie – vlastných občanov a tým pomáhajú podporovať ich bezuzdné a koristnícke záujmy.

Politickí lídri národných štátov vedome či nevedome súhlasia s prijímaním všetkých potrebných a dôležitých politických a vojenských rozhodnutí, ktoré vo veľkom podporujú vedenie zástupnej vojny za Západ na Ukrajine proti Ruskej federácií. Aj ústavní činitelia našej vládnej moci by si už konečne mali uvedomiť, že podpora politiky nespochybnitenosti existencie NATO a EÚ a ich politik, rovnako ako bezvýhradná podpora Američanov v ich úsilí o posilnenie americkej nadradenosti vo svete vôbec neladí s prianím mať stabilnú a demokratickú Ukrajinu, rovnako ako s prianím žiť v mierových podmienkach na základe dohodnutej spoločnej a kolektívnej bezpečnosti aj s Ruskou federáciou.

Ešte sa nám nepodarilo dožiť toho, aby naši ústavní činitelia, či vôbec vláda SR a Národná rada SR, dokázali vyzvať predstaviteľov štátnej administratívy USA, aby sa vzdali snahy viesť proti Ruskej federácií vojnu akýmkoľvek spôsobom a aby sa vzdali svojich predstáv, že Ruskú federáciu prinútia ku kapitulácií. Na prijatie takejto výzvy nemajú naši ústavní činitelia odvahu, ľudovo povedané „gule“. Už spomínaný Jeffrey Sachs napísal: „Najhlbšou krutosťou je, že Rusko sa po dobu tridsiatich rokov opakovane snažilo dosiahnuť bezpečnostného usporiadania so Spojenými štátmi, v ktorom by obe krajiny i ich susedia žili v mieri, vzájomnom rešpekte a nedeliteľnej bezpečnosti. Spojené štáty však nechcú bezpečnosť založenú na vzájomnom rešpekte. Chcú nadradenosť, čo je niečo celkom iného. V tomto procese obetujú Ukrajinu i Irán svojej vlastnej pýche“.

Otázky vojny a mieru sú otázkami, ktoré nevyhnutne musia patriť do kompetencie všetkých občanov a o rozhodovaní ktorých sa nesmie organizovať v kruhu zástupcov občanov (na národnej úrovni) a najmä v kruhu takých nadnárodných štruktúr, ako sú NATO a EÚ aj s jej inštitúciami. Rozhodovanie o otázkach vojny a mieru nesmie byť založené iba na tom, že občania majú veriť svojim zástupcom, zvolených vraj v slobodných a „demokratických“ voľbách. Rozhodovanie o otázkach vojny a mieru má podliehať prísnemu verejnému zdôvodneniu politiky, ktorú presadzuje a realizuje vládna moc. A práve tu existuje veľký problém, pretože verejné zdôvodnenie konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou má byť založené na pravde o politických súvislostiach zorganizovanej ukrajinskej krízy, pomocou ktorej sa podarilo v prospech USA v prvom rade rozvinúť krízu v rámci celej Európskej únie.

Ak profesorka Tocciová sa zaoberala otázkou nájdenia spôsobu (prostriedku), ako lepšie prinútiť občanov z Európy osvojiť si spôsob myslenia, ktorý ich lepšie pripraví na vojnu, tak politické lídri členských štátov NATO a EÚ cieľavedomo pracujú na tom, aby občania ostali na tej úrovni osvietenia, ktorá im neumožní – nedovolí osvojiť si celkom na verejnej platforme taký spôsob myslenia, ktorý ich bude hnať do masovému odporu proti vojenskému ťaženiu „demokratického“ Západu na východ proti Ruskej federácií. Názory profesorky Tocciovej a postoje politických lídrov zo Západu sa tak celkom jasne doplňujú, pretože aj absencia odporu ľudových más proti vojne môže byť chápaná ako základný stupeň lepšej prípravy na vojnu !!!

V takomto prípade predstavitelia národných vlád a mediálnych skupín robia všetky potrebné neverejné kroky (aktivity) k tomu, aby sa verejne nehovorilo a nemusela sa zdôvodňovať konfrontačná politika Západu s Ruskou federáciou a aby nebola založená na pravde o politických súvislostiach zorganizovanej ukrajinskej krízy a v rámci nej o všetkých prebiehajúcich rozhodujúcich krokoch a udalostiach. Namiesto skutočnej pravdy hlavné slovo dostala západná propaganda, ktorá pomáha debilizovať hlavy občanov, pretože mať uvedomelých občanov je pre všetkých politikov, ktorí dobrovoľne a s nadšením slúžia privilegovaným minoritným skupinám západných spoločnosti, je nebezpečné. A tak v spoločnosti máme všetci podelené denné povinnosti. Masy obyvateľstva sa starajú o svoje osobné potreby a zážitky, vojnoví štváči a ich prisluhovači tvrdo pracujú na svojich bezuzdných a koristníckych záujmoch. V takejto „pohode“ za existencie vojny v Európe sa ľudské svedomie nedobrovoľne ukrylo a hra sa na mŕtveho chrobáka.

Pokiaľ ide o predstaviteľov vládnej moci na Slovensku na čele s ústavnými činiteľmi, nikoho z nich nepokladám za osoby – politikov, ktorí osobne majú záujem presadzovať politiku organizovania vojenských stretov. Všetci z nich sú za mier a za mierové riešenie všetkých možných nahromadených problémov. Predseda vlády SR Róbert Fico nedávno v svojom statuse na sociálnej sieti odmietol tvrdenia, podľa ktorých Slovenská republika je súčasťou t. z. „Koalície ochotných podporujúcej vojenskú pomoc Ukrajine“. Vyhlásil, že Slovenská republika nebola, nie je a ani nebude členom Koalície ochotných, ktorá podporuje vojnu na Ukrajine. Som rád, že sa tak predseda vlády SR rozhodol. Škoda, že sa na základe toho, akú politiku vo vzťahu k Ruskej federácií presadzujú USA, NATO a EÚ, sa predseda vlády SR nerozhodol aj so svojou vládou definitívne ukončiť členstvo SR v NATO. Podľa predsedu vlády SR vzťahy Slovenskej republiky s Ukrajinou sú založené na bilaterálnej spolupráci, pričom Slovensko odmieta posielať dary so smrtiacou vojenskou pomocou, zapájať sa do vojnových pôžičiek alebo financovať vojenské aktivity Kyjeva.

Týchto niekoľko myšlienok, vyslovených predsedom vlády SR, môže byť dobrým príkladom toho, ako sa dá celkom bez mihnutia oka manipulovať s vedomím občanov – voličov. Týchto niekoľko myšlienok je prejavom dvojtvárnosti človeka, ktorý osobne nenávidí vojnu, ako my všetci, ale ktorý ako politik sa v rámci určitých okolnosti a určitého politického prostredia rozhodne pre politické lavírovanie v presadzovaní svojich hodnôt, myšlienok, názorov a v prijímaní dôležitých rozhodnutí.

To, že Slovensko nie je súčasťou „Koalície ochotných pre podporu vojny na Ukrajine“, z hľadiska celého Západu vo vzťahu k Ukrajine a k Ruskej federácií, vôbec nie je podstatné. Podstatné je to, že pod vedením takých našich politikov ako Dzurinda, Schuster, sme sa dali zlákať do takých nadnárodných vojenských a politických štruktúr bezuzdného a koristníckeho Západu ako sú NATO a EÚ, ako je štátna administratíva USA. A v rámci štátnej administratívy USA, NATO a EÚ sa prijímajú rozhodnutia, ktoré vôbec nepodliehajú verejnému zdôvodňovaniu politiky a ani politickému boju v rámci národných členských štátov. Namiesto povinnosti verejného zdôvodnenia politik, ktoré sa v súvislosti s Ukrajinou a Ruskou federáciou prijímajú napríklad od roku 2013, sa občanom Západu ponúka iba pestrá zmes západnej propagandy.

Môžeme byť hrdí na našu vládnu moc, ktorá podľa Róberta Fica rozvíja bilaterálnu spoluprácu s Ukrajinou ? Ja si myslím, že nie, pretože kyjevský režim je diktatúrou, ktorá vznikla pre potreby „demokratického“ Západu na čele s USA a ktorej úlohou bolo a je prinútiť bojovať ukrajinský národ proti Ruskej federácií a teda viesť zástupnú vojnu za západných kapitalistov, najlepšie až do času zničenia Ruskej federácie. Zástupná vojna je organizovaná pod vedením Američanov za priamej asistencie NATO a EÚ, ktorá dostala od privilegovaných vojnových štváčov povinnosť financovať a vyzbrojovať túto vojnu. Pán Róbert Fico nepochopil, že vznik t. z. „Koalície ochotných…“ je len „vnútornou hrou“ v rámci organizovania zástupnej vojny proti Ruskej federácií, ktorá je o tom, či už dozrel čas vyslať na Ukrajinu aj časť vlastného vojska, ktoré v skutočnosti patrí do štruktúr NATO. Treba pripomenúť, že vôbec sa nehovorí o tom, že vojenských základní a vojakov zo strany USA a NATO je na území Ukrajiny dostatok už od roku 2014.

V skutočnosti to nie je tak, že vojnu na Ukrajine, ako sa vyjadril predseda vlády SR, podporuje iba „Koalícia ochotných…“ Zástupná vojna na Ukrajine je výsledkom dlhoročnej konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu ako celku, vrátane Slovenskej republiky. Ak by v týchto mesiacoch „Koalícia ochotných…“ nebola sformovaná, nič podstatného by sa nezmenilo vo finančnom a vojenskom zabezpečovaní zástupnej vojny. A najmä, byť proti sformovanej „Koalície ochotných…“ po vzore Američanov, vôbec neznamená usilovať sa o mierový ústup Západu pod vedením USA, NATO a EÚ z konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou a o podmienku pre nastolenie definitívneho mieru.

Tuším, prečo je predseda vlády SR rázne proti členstvu Slovenskej republiky v spolku „Koalície ochotných …“. Dôvod nesúvisí s tým, že uvedená koalícia, ako sa vyjadril, podporuje vojnu na Ukrajine. Vojnu na Ukrajine svojim členstvo v NATO a v EÚ a podporou politických rozhodnutí v týchto nadnárodných štruktúrach, priamo podporuje aj Slovenská republika. Dôvod neúčasti v „Koalícií ochotných…“ je celkom prozaický. Neúprosne sa blížia voľby do NR SR, ktoré budú na jeseň 2027. A byť v „Koalícií ochotných…“ a vyslať vojakov zo Slovenska na Ukrajinu, politickým stranám sociálnej demokracie zoberie nádej získať potrebnú dôveru občanov a tým aj možnosť opätovne získať vládnu moc.

„Demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ zorganizoval ďalšie vojenské ťaženie proti Ruskej federácií v nádeji, že sa mu podarí dosiahnuť to, čo sa nepodarilo nacistickému Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera. Tí, čo majú v rukách nielen bohatstvo, moc a privilegované postavenie, zároveň mali a majú v rukách konceptuálnu moc, ktorá sa v plne miere využíva v rámci západnej propagandy. Cieľom západnej propagandy je presvedčovať a uisťovať obyvateľstvo na Západe, že všetko, čo sa odohrávalo a odohráva v Európe, na Ukrajine či v Ruskej federácií, je výsledkom imperiálnej politiky Ruskej federácií pod vedením zlovestného Putina.

Samotný mediálny priestor je tomu prispôsobený a je to tak aj u nás na Slovensku. Z televíznej obrazovky sa ako občan SR vôbec nedozviem žiadne pravdivé súvislosti politických procesov odohrávajúcich sa na Ukrajine či priamo v Európe. Ani do dnešného dňa žiadna západná propaganda neprezradila, že už nacistickí pohlavári Tretej ríše si ešte v priebehu 2. svetovej vojny určili úlohu zjednotenia Európy na boj proti boľševizmu – Rusku. A táto ich predstava bola ich nasledovateľmi nazvaná ako projekt vybudovanie skutočne mierovej Európy. Vojenské ťaženie na východ proti Ruskej federácií bolo možné spustiť až po dostatočnom zjednotení Západu v rámci EÚ a NATO a najmä po nastolení novej štátnej moci v Kyjeve v rámci štátneho prevratu vo februári 2014. Toto zjednotenie Západu naši politickí predstavitelia vrelo podporovali a podporujú ešte aj v súčasnosti, napríklad prijatím Ukrajiny za členský štát Európskej únie či posilňovanie východného krídla NATO – jeho militarizáciu.

Nikto z našich politických predstaviteľov sa otvorene nezaoberal otázkou, k čomu organizované zjednotenie Európy povedie a aká dráma sa z tohto zjednotenia rozvinie následkom využitia Ukrajiny pod nacistickými prápormi za záujmy západného kapitálu a proti Ruskej federácií. Som za stabilnú a demokratickú Ukrajinu, ako to povedal aj Róbert Fico. Teda takú demokratickú Ukrajinu, ako je samotná Slovenská republika, v mojom poňatí ako polyarchia.

Takáto Ukrajina mohla ostať za prezidentovania Janukovyča, pretože vláda chcela a mohla ďalej pracovať na problémoch spojených so záujmom Ukrajiny o vstup do EÚ, čo bolo možné realizovať mierovými prostriedkami. Nestalo sa tak, pretože štátnym prevratom boli nastolené iné priority, spojené so záujmami Američanov v prvom rade. Takže čomu by mal porozumieť pán Róbert Fico a všetci ostatní na politickej scéne ? Žiadna stabilná a demokratická Ukrajina v podmienkach Koloniálnej správy Západu pod vedením USA a za existencie kyjevskej diktatúry nikdy nemôže existovať.

Aký je najväčší úspech západnej propagandy v transatlantickom priestore ? Že občanov členských štátov NATO a EÚ udržiava, aj za aktívnej pomoci národných politikov, v stave nečinnosti, nevedomosti, v stave politickej ľahostajnosti, aby sa do oblasti správy vecí verejných k spolurozhodovaniu občanov nikdy nedostali otázky s protivojnovou tématikou, s ochranou mieru, s bojom proti záujmom privilegovanej kapitalistickej triedy, ktoré súvisia s vojenským ťažením Západu na východ proti Ruskej federácií. Jednoduchšie napísané, v žiadnom členskom štáte NATO a EÚ nesmie vzniknúť silný jednotný front boja občanov proti konfrontačnej politike „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, ktorý bude schopný zabrániť Veľkej vojne s Ruskou federáciou.

Aj ostatný samit NATO v tureckej Ankare ukázal, že NATO pripravuje Veľkú vojnu s Ruskom. Na samite sa zúčastnil aj prezident SR pán Pellegrini. A po jeho návrate do vlasti sa nestalo nič, čo bolo potrebné, aby sa stalo. Prezident SR namiesto toho, aby vyjadril hlboké znepokojenie z toho, na čom sa predstavitelia samitu dohodli, bol zo samitu nadšený. V skutočnosti sa mal obrátiť na občanov SR a informovať ich, že súčasná politika na úrovni NATO vedie celý Západ do Veľkej vojny proti Ruskej federácií a že sa spoločne máme poradiť, ako opatrenia prijmeme v rámci SR, aby sme sa usilovali ďalšej militarizácií Európy zabrániť. Prezident SR sa k občanom neobrátil a nevyzval ich na účinnú spoluprácu s vládnou mocou, aby mohlo vzniknúť silné protivojnové hnutie.

Podľa článku Izraela Šamíra s názvom „Zabrániť Veľkej vojne“, uverejneného dňa 29.7.2026 na serveri zvedavec.org, krátko po samite NATO v Ankare, sa práve v Ankare, ako v reakcií na uvedený samit NATO, zišlo 200 ministrov, poslancov, veľvyslancov, politikov, aktivistov, novinárov, generálov vo výslužbe, akademických pracovníkov, diplomatov, vojakov a odborníkov, aby zabránili vojne, ktorú organizuje NATO. Ide o akúsi „Alianciu pre prevenciu veľkej vojny“, ktorá dospela k záveru, že hrozby, ktoré by mohli vyvolať Veľkú vojnu, pochádzajú zo Spojených štátov, Európskej únie a Izraela. Americko – izraelské útoky na Irán, posilňovanie vojenskej moci na Ukrajine a nasadzovanie pomocných síl proti Rusku, genocída páchaná Izraelom v Gaze a útoky na Libanon – to všetko sú regionálne konflikty, ktoré so sebou nesú riziko vypuknutia Veľkej vojny.

Z článku vyplýva, že účastníci „Aliancie pre prevenciu veľkej vojny“ nemali problém označiť, že NATO je nástrojom americkej hegemónie a ohrozuje svetový mier. Krajiny, na ktoré sa NATO zameriava, aj v čele s Ruskom, nepredstavujú pre Európu žiadnu hrozbu. Účastníci dospelí k záveru, že militarizácií Európy je treba zabrániť a je nevyhnutné zvrátiť trend smerujúci ku konfrontácií medzi NATO a Ruskom. Účastníci stretnutia v Ankare pochopili, že je potrebné konať, pokiaľ nebude neskoro. Účastníci pochopili to, čo mnoho obyčajných občanov ani nechce chápať, pretože ani predstavitelia vládnej moci a ani mediálne skupiny im neposkytnú žiadne pravdivé súvislosti politických procesov, ktoré boli spojené so zorganizovaním ukrajinskej krízy, ktorá umožnila dosiahnuť cieľ štátneho prevratu, nastoliť vládu banderovcov, ktorá dostala za úlohu zrušiť vzťahy s Ruskou federáciou a rozvrátiť vzťahy medzi Európou a Ruskou federáciou.

Čo je teda potrebné zabezpečiť na úrovni každého členského štátu NATO a EÚ ? Aby sa našlo dostatok odhodlaných jednotlivcov z rôznych oblasti ekonomického, politického, spoločenského a kultúrneho života spoločnosti, aby sa našli rôzne iniciatívne skupiny, občianske združenia a členovia neziskoviek, ktorí sa rozhodnú vyvíjať primeraný tlak na každú národnú vládnu moc, aby jej politickí predstavitelia zmenili konfrontačný kurz boja proti Ruskej federácií na mierový ústup zo súčasných vojensko-politických pozícií. NATO a EÚ pod vedením Američanov pracujú na vojenskom posilňované svojej moci, ktoré vedie k Veľkej vojne s Ruskou federáciou. Západ pracuje, aj za účasti Slovenskej republiky, na otázkach posilňovania militarizácie celej Európy a pritom náš predseda vlády stále pripomína „pivnú reč“, že vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie.

Táto „pivná reč“ má dvojaký zmysel. Negatívny zmysel spočíva v tom, že sa zakrýva príprava na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou, pretože práve toto sa presadzuje pod vedením USA v NATO a v EÚ. Negatívny zmysel môže súvisieť aj s tým, že okolitému svetu sa celkom jasne odkazuje, že vojenským riešením na Ukrajine nesmie padnúť kyjevská diktatúra a nesmie sa zastaviť vyčíňanie vojnových štváčov zo Západu. Veľmi dôležitý je pozitívny zmysel stanoviska predsedu vlády SR. Ten treba využiť v prospech všetkého obyvateľstva SR. Ak zástupná vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie, potom treba pracovať na mierovom riešení ukončenia vojenského konfliktu. Predseda vlády SR veľmi dobre vie, že sa mu nepodarí presvedčiť jeho partnerov v štruktúrach NATO a EÚ k mierovému ústupu, pretože aj on, ako zástanca uvedených nadnárodných štruktúr, má svoj nezanedbateľný podiel na tom, čo sa deje na Ukrajine a v Európe.

Predseda vlády SR by sa mal čo najskôr rozhodnúť k tomu, ako bude presadzovať pozitívny zmysel svojho „pivného stanoviska“, že vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie. Predpokladám, že v jeho okolí sa nenájde nikto, kto by mu poradil, ako má naplniť pozitívny zmysel jeho presvedčenia – realizovať v podmienkach SR také aktivity, ktoré môžu ovplyvniť rozhodovania na nadnárodnej úrovni. Predseda vlády SR by mal prijať morálne rozhodnutie zahájiť aktivity podporujúce mierové riešenie vojenského konfliktu a to na spôsob veľmi úzkej spolupráce so stranou občianstva, s našim národným spoločenstvom, nie v bruselských komnatách !

Vláda SR v záujme vytvorenie jednotného frontu boja proti militarizácií celej Európy a jej prípravy na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou má mať za povinnosť nadviazať veľmi úzku a účinnú spoluprácu v prvom rade so ZMOS a jeho Regionálnymi združeniami, aby otázky boja proti zástupnej vojne na Ukrajine a proti ďalším prípravám na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou sa dostali na verejné zhromaždenia občanov, v príprave a realizácií ktorých pozitívnu úlohu majú zohrať rôzne občianske aktivity, iniciatívy a platformy. Samotné verejné zhromaždenia by sa mohli ukončiť zorganizovaním Celonárodného zrazu občanov – delegátov z miest a obcí SR. Občania Slovenskej republiky sa môžu stať príkladom v boji proti vojnovým štváčom zo Západu, môžu podnietiť ďalšie národy k mohutnému vystúpeniu proti snahám zapojiť Európu do Veľkej vojny s Ruskou federáciou.

Môže také niečo pozitívneho v prospech ukončenia vojny na Ukrajine a zachovania mieru v Európe a vo svete urobiť náš predseda vlády SR ? Som pesimista, pretože politickí predstavitelia nášho národa si zvykli chodiť iba na stretnutia do Bruselu a pretože väčšina našich politikov trpí zvláštnou „psychickou chorobou“ – viazanosťou na Američanov a na politických predstaviteľov bývalej západnej 15 -ky a tým aj na podporu pocitov, že sú nimi uznávaní a akceptovaní. Samotná finta tejto „psychickej choroby“ spočíva v tom, že naši politickí predstavitelia sa majú správať a konať tak, ako sa má správať žiak k svojmu učiteľovi a teda v podvedomí uznávať určitú svoju podriadenosť. Vzťah politických predstaviteľov klasického západného kapitalizmu a politických predstaviteľov „novodobých západniarov“ je potom upravený na pravidle povinne dodržiavať proklamovanú jednotu, o ktorej sa v médiách povinne hovorí takmer každý deň.

V bežnej ľudskej reči takáto povinnosť spoločného spolunažívania s pravými západniarmi jednoducho znamená mať povinnosť oficiálne stať sa členmi spoločnosti (kapitalistickej), v ktorej je na území mnohých západných národov v princípe dostatok bezohľadných, chamtivých a vojny chtivých ľudí, ktorí v službách rôznych národných a nadnárodných inštitúcií organizujú svoje politické aktivity spôsobom, aby národné štáty zbavili všetkých potrebných základných inštinktov a schopnosti riadiť si samostatne svoje životy a mohli tak uplatňovať moc v prospech zlých a nenásytných privilegovaných skupín na Západe.

Naši politickí predstavitelia aj zásluhou svojej „psychickej choroby“ doviedli naše národné spoločenstvo do takých nadnárodných štruktúr ako je NATO a EÚ. Nikto sa nezaoberal problémom, že západný kapitalizmus prešiel dlhým obdobím svojich zločinov a že ťažko odoláme jeho vplyvom podriadiť si nás. Z môjho pohľadu je dôležité, aby Západ pod vedením USA úplne prestal podporovať Ukrajinu a aby kyjevská diktatúra kapitulovala. Mohutné občianske hnutie na Západe má význam za situácie, že nekompromisne vyvolá potrebu úplne sa zbaviť politikov, ktorí vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií podporujú a ešte z neho aj profitujú.

Toľko k môjmu úvodu k mojej stati, ktorú som napísal ešte v roku 2015 a ktorú si dovoľujem v ďalších dvoch častiach uverejniť.

Dušan Hirjak

Koniec časti I.

Pokračovanie v časti II.