Nechcem v tejto chvíli Vašu pozornosť nasmerovať na celkovo macošský prístup politikov a médií k lepidlu Slovákov, k nášmu jazyku. Už mnoho rokov sledujem názvoslovný paškvil, ktorý mi trhá uši a uráža národné povedomie.

Všetci vidíme, že nevoleným predstaviteľom Európskej únie ide v maximálnej miere o vytvorenie akejsi pseudofederácie v ktorej by Nemecko a Francúzsko hrali prvé nástroje orchestra. Ešte sa nerozhodli kto husle a kto hornu, ale orchester poslušných už stavajú. S tých ostatných štátov urobia kulisákov, navyše platiacich.

Prvý krok vykonali. Znehodnotili pilier na ktorom Európa vznikla – kresťanstvo. Pamätáme si situácie keď „inoverci“ v čase vianočných sviatkov ničili symboly tohto sviatku. Polície európskych štátov zasahovali iba sporadicky ak vôbec, dokonca často zatýkali ochrancov Vianoc.

Deštrukcia pokračovala vytváraním neprístupných zón vytvorených prisťahovalcami. Vlády západných štátov boli a sú na strane agresívnej armády vyzbrojenej vlastným božstvom. Pokračuje to pretváraním kresťanských stánkov nevyčísliteľnej historickej hodnoty na herne, diskotéky a podobné zariadenia konzumu.

Druhý krok je zrušenie národných mien zo súčasným centrálnym rozhodovaním v spojitosti s výrazným obmedzením vlastných zdrojov príjmu založenom na vlastnom štátnom priemysle a poľnohospodárstve. Dotácie a pôžičky sa stali účinnou pákou na vynútenie poslušnosti jednotlivých vlád, čím sa EU míľovými krokmi blíži k federálnemu cieľu. Slovensko by bez dotácii neprežilo ani rok.

Tretí krok zmaru je spochybnenie základného kameňa spoločnosti. Pod nejednoznačne definovanými heslami sloboda, rovnosť, demokracia, zatratila politika EU klasickú, stáročiami uznávanú a životom overenú rodinu. Bez matky a otca žijúcimi v spoločnej domácnosti nie je možné vychovať plnohodnotné potomstvo. Úbohá náhrada v podobe delenej starostlivosti produkuje charakterovo poškodených jedincov čo sa často zistí až v kritickej záťažovej životnej situácii. Nie náhodou pribúda počet psychicky nevyvážených jedincov, narastá arogancia mládeže, školská šikana, neúcta k starším a v konečnom dôsledku aj k vlastným rodičom. Iné modely výchovy sú ešte horšie. Za to nemôže doba, ale nesprávna filozofia výchovy. Už aj na slovenských školách začínajú zamestnávať ochranky a montovať kamery. Nikto sa nepýta prečo. Prečo od čias Márie Terézie to nebolo potrebné, až teraz?

Štvrtý krok sú organizácie riadené z európskeho centra podporované práve kvôli deštrukcii domácich autonómnych vlád. Moc únie už pokročila tak ďaleko, že ovplyvňuje voľby do zastupiteľských orgánov jednotlivých štátov.

To vidia aj naši politici, ale situáciu neriešia. Funkcia má prednosť pred zodpovednosťou. Malo by platiť – čím vyššia funkcia, tým väčšia zodpovednosť, ale neplatí. To oni, nami platení úradníci sú zodpovední za marazmus v ktorom žijeme. Namiesto zvýrazňovania národnej jedinečnosti založenej na poznaní pravdivej minulosti, namiesto budovania vedomostnej základne získanej v štátnom školstve, namiesto všestrannej, skutočnej reálnej podpory domácej podnikateľskej triedy (nie zbohatlíckej šľachty), namiesto oživovania vlastných štátnych podnikov, vlastného bankovníctva, namiesto podpory občianskej súdržnosti poslušne ustupujú zo všetkého, čo by hrdosť na vlastnú štátnosť posilnilo. Ako výkričník reality môžem uviesť situáciu Matice slovenskej. Popoluška mala v rodine významnejšie postavenie.

Posledný krok na ktorý upozorním je potieranie štátnosti vo verbálnej sfére. Nádor prerástol ako rakovina do každého média, do každej oblasti komunikácie a zažral sa aj do bežnej komunikácie. Ten tumor sa volá „Tátokrajina“. Tátokrajina takmer nahradila oficiálne aj zjednodušené pomenovanie štátu. Tútokrajinu reprezentuje prezident Pellegrini, riadi predseda vlády Fico. Aj predseda parlamentu Raši používa nehodnú substitúciu označenia štátu, ktorému skladal sľub. Je samozrejmé, že tak ako šéf, tak celá kancelária.

Je pochopiteľné, že euro federalisti zhrknutí v politickej strane PS a ďalší odporcovia slovenského sebavedomie sa vyžívajú vo všetkom čo spochybňuje našu minulosť. Ani sa nepomýlia, aby štát, ktorý ich živí nazvali Slovensko, Slovenská republika.

V mojom predchádzajúcom blogu ma čitateľ poučil, že Slovensko malo aj iné názvy, že predsa Slovensko je krajina, že je normálne s týmto názvom pracovať a zbytočné sa ohradzovať. Nemá pravdu. Aj Maďarsko je krajina, aj Rakúsko je krajina, aj Česko je krajina, ale predstavitelia svoj štát nazývajú jeho vlastným, jedinečným, unikátnym, nezameniteľným, charakteristickým, historickým menom. Vedia, že krajina sú lesy, polia, lúky, pasienky, hora, jazerá, rieky, hoci kde, aj na Čukotke, ale ani jeden prvok prírody nemá štatút štátnosti.

Vlastná štátnosť si zaslúži väčšiu úctu a pozornosť tým skôr, že už z jej stratou máme dve historické skúsenosti. Tým skôr, že pri jej strate vždy zohrali významnú úlohu naši vlastní zradcovia. Jej opätovné získanie trvalo stáročia. Päť miliónový národ si štátnosť nemôže vybojovať ani vyvzdorovať. Získa ju iba ak sa otvorí „historické okno“ šťasteny. Pre tú súčasnú sa otvorilo po takmer päťdesiatich rokoch a doteraz sme sa vo vlastnej štátnosti neudomácnili. To je dôvod, pre ktorý znevažovanie názvu Slovenská republika kýmkoľvek považujem za trestuhodné.