Narodil som sa pod šťastnou hviezdou. Obaja moji rodičia boli v ŠTB a boli úspešní. Aj preto som sa dobre učil a vysokú školu absolvovať v Moskve. Éra budovania socializmu končila. Moja rodina patrila do úzkeho kolektívu informovaných. Transformácia socializmus – kapitalizmus prebehla zamatovo. Informovaní logicky, obsadili rozhodujúce pozície. Moji rodičia, spolu s novou vládou začali vytvárať novú, skutočne slovenskú vrstvu šľachty. Banky nám dávali pôžičky, z privatizovaného štátneho majetku sme vyberali a kupovali zaujímavé kúsky. Mali sme záujem o také, ktoré sme mohli posunúť zahraničným záujemcom. Do politického marazmu sme sa nepúšťali. Veď načo? Lídri to robili veľmi úspešne za nás.
Stačilo si iba vybrať jedného perspektívneho z oboch táborov, skorumpovať ho finančne, alebo informačne. Radšej informačne, lebo to je spoľahlivejšie a lacnejšie. Informácie o záujmových osobách sme už mali dávno uložené vo zväzkoch. Pre istotu sme niektoré strany zo zväzkov vytrhli a uložili do vlastných archívov. Čo je doma to sa ráta.
Čiernu robotu vyvolení, moci, financií, majetku či iných výhod bažní sa v každom štáte nájde dosť, Československo nevynímajúc. Brána úspechu sa doširoka otvorila, keď sme sa oprostili od českého vplyvu, ale s českým manuálom na privatizáciu štátneho majetku. Aj ten sme vylepšili podľa hesla “rýchlejšie, odvážnejšie, úspešnejšie”.
Musí priznať, sme úspešní. Začali sme takmer s občianskeho štandardu a dnes už máme k dispozícii médiá aj mimoriadne prospešné, úzko špecializované, veľmi aktívne mimovládne organizácie. Naše ďalšie heslo „menej štátu, viacej slobody“ plnia politici, média aj mimovládky. Už nie je takmer čo predávať. Slovensku sme veľmi pomohli. Štát sa nemusí o nič starať. Už nemá takmer žiaden majetok takže všetku pozornosť môže venovať dôchodcom, slabým a odkázaným osobám. Ani o právo sa nemusí strachovať. Európska únia má recept na všetko. Svojimi pravidlami (bičom) a presne určenými dotáciami (medom) zvládne zabezpečiť všetko potrebné.
Dokonca aj názov štátu sme spresnili, aby si ho obyvateľstvo a každá menšina mohli vážiť. Miesto nacionalistického názvu Slovenská republika zásadne používame nový, progresívny, oveľa transparentnejší názov – Tátokrajina. S Toutokrajinou žijeme v úzkej symbióze. Naši politici obstarajú z Európskej únie financie presne určené pre naše podniky, my ich spravodlivo rozdelíme medzi zainteresované a spriatelené osoby, niečo minieme na projekty, niečo si odložíme na prívetivé účty, aby sme mali dosť prostriedkov na voľné chvíle, zaslúžený oddych, pre štúdium našich detí v zahraničí a niečo zvýšilo aj na starobu. Prostriedky potrebujeme aj na chod systému, lebo osoby, ktoré sú vo zväzkoch ostarli o 30 rokov. Buď vypadli z politiky, alebo nás navždy opustili.
Systém zdokonaľujeme. Národná rada je naše výskumné centrum. Tu sa prijímajú zákony pre našich priateľov, tu sa naopak neprijímajú zákony, ktoré by mohli oslabiť našu moc. Vždy keď sa blížia voľby, starostlivo skúmame nálady obyvateľstva. Sami si vyberáme osobnosti na oboch stranách polarizovanej spoločnosti. Nezáleží kto vyhrá. My máme víťaza vždy. Úroveň manipulácie verejnej mienky je naozaj vysoká. Z absolútnej nuly dokážeme vyrobiť hviezdu prvej veľkosti a dosadiť ju hoc aj na kreslo prezidenta.
O úspešnom budovaní novej šľachty sa môže každý presvedčiť. Na rozdiel od tej starej, Uhorskej si naše mená snažíme udržať v skromnej anonymite. Nepotrpíme si na popularite. Ani sídla nevystavujeme na obdiv. Radšej ich skryjeme za vysoké múry. Bojujeme tým proti závisti. So starou šľachtou nás spája najmä beztrestnosť. Bátorička musela zavraždiť 1 000 dievok, kým jej sekli po prstoch, aj to iba naoko. Náš protežant spôsobil smrť 20 000 občanov a žije si pokojne.
Som za vodou a nie som sám. Už sú nás tisíce a kým budú štátne zákazky, mimovládky a nezmenený volebný systém bude nám svetažiť. Nech žije sloboda.
.JPG)
