Európa sa opäť dostala pred otázku, pred ktorou najradšej zatvára oči. Nie preto, že by na ňu nepoznala odpoveď. Ale preto, že odpoveď je dnes politicky nepohodlná.
V posledných dňoch sa otvorila vážna diskusia o tom, či má byť ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj zbavený niektorých európskych a poľských vyznamenaní. Dôvodom nie je samotná obrana Ukrajiny proti Rusku. Dôvodom je spôsob, akým dnešné ukrajinské vedenie narába s historickou pamäťou, osobnosťami a organizáciami, ktoré sú v poľskej, židovskej, slovenskej, českej a širšej východoeurópskej pamäti spojené s krvou civilistov.
Zelenskyj bol zaradený medzi prvých laureátov nového Európskeho rádu za zásluhy, ktorý Európsky parlament udeľuje osobnostiam s významným prínosom pre európsku integráciu a hodnoty. Európsky parlament 19. mája 2026 informoval, že prví laureáti boli ocenení práve za prínos k európskej integrácii a hodnotám.
Lenže krátko nato sa objavil problém, ktorý nemožno odbiť nálepkou „proruská propaganda“. Skupina 37 europoslancov podľa Kyiv Independent požiadala Európsky parlament, aby Zelenskému toto vyznamenanie odňal pre glorifikáciu UPA a sporné kroky v oblasti historickej politiky.
Nejde o drobnosť. Ukrajinská povstalecká armáda, známa ako UPA, je na Ukrajine časťou spoločnosti vnímaná ako symbol protisovietskeho odporu. V Poľsku je však spojená najmä s volynskými masakrami z rokov 1943 až 1945, pri ktorých bolo podľa poľskej strany zabitých približne 100 000 Poliakov. Reuters uviedol, že práve pomenovanie ukrajinskej vojenskej jednotky po UPA vyvolalo v Poľsku nové rozhorčenie a dokonca debatu o možnom odňatí poľského Rádu bieleho orla Zelenskému.
Ukrajinský minister zahraničia Andrij Sybiha následne vyzval Poľsko na dialóg a zdôraznil, že názov jednotky nemal byť namierený proti Poľsku, ale mal vyjadriť úctu k tým, ktorí bojovali proti „imperiálnej Moskve“. Zároveň priznal, že ide o bolestivú historickú otázku, ktorá si vyžaduje dialóg, historikov, archívne dokumenty a pokojnejšie emócie.
A práve tu sa začína skutočný problém.
Európa nemôže donekonečna predstierať, že dejiny majú iba tú časť, ktorá sa jej dnes politicky hodí. Ak sa určitá organizácia v jednom národe vníma ako symbol odporu, no v inom národe ako symbol masakrov civilného obyvateľstva, potom nemožno povedať: „Zabudnite, dnes máme iného nepriateľa.“ Takto sa mier nebuduje. Takto sa len zakopáva stará bolesť pod novú vlajku.
Podobné otázky vyvolalo aj štátne zaobchádzanie s Andrijom Melnykom, jednou z kontroverzných postáv ukrajinského nacionalizmu. Le Monde upozornil, že Zelenského rehabilitácia niektorých kontroverzných ukrajinských nacionalistických osobností vyvolala hnev v Izraeli a Poľsku. Izraelské ministerstvo zahraničia kritizovalo oficiálny štátny pohreb Melnyka ako ignorovanie historickej pravdy a pamiatky obetí nacistov a ich kolaborantov.
Toto už nie je len vnútorná ukrajinská otázka. Ak sa takýto spor prenesie do Európskeho parlamentu a do európskych vyznamenaní, stáva sa otázkou celej Európy.
A Európa si musí položiť jednoduchú otázku: platia jej hodnoty vždy, alebo iba vtedy, keď sa to hodí?
Ak Európska únia hovorí o ľudskej dôstojnosti, pamäti holokaustu, odmietaní nacizmu, ochrane civilistov a úcte k obetiam totalitných režimov, potom tieto hodnoty nemôžu prestať platiť len preto, že dnešná geopolitická situácia je zložitá. Hodnoty, ktoré platia iba podľa potreby, prestávajú byť hodnotami. Stávajú sa nástrojom.
A práve proti tomu by sa mala postaviť každá mierová iniciatíva, každá poctivá občianska autorita a každý človek, ktorému ešte záleží na pravde.
Nie je potrebné ponížiť Ukrajinu.
Nie je potrebné slúžiť Rusku.
Nie je potrebné rozdeľovať Európu.
Je však potrebné povedať, že obrana dnešnej Ukrajiny nemôže byť postavená na zabudnutí včerajších obetí.
Toto je hranica, ktorú by Európa nemala prekročiť.
Každý národ má právo na svoju slobodu. Každý národ má právo na vlastnú dôstojnosť. Každý národ má právo brániť sa proti cudzej nadvláde. Ale žiaden národ nemá právo budovať svoju dnešnú štátnu identitu na oslavovaní tých mien, ktoré iným národom pripomínajú vyvraždené rodiny, vypálené dediny, hroby bez mien a rany, ktoré sa nikdy celkom nezahojili.
Dnes sa často hovorí, že všetko, čo oslabuje jednotu Západu, pomáha Rusku. Lenže to je nebezpečne zjednodušená veta. Pravda nie je slabosť. Pamäť nie je služba nepriateľovi. A úcta k obetiam nie je propaganda.
Naopak, práve potláčanie pravdy vytvára pôdu pre propagandu. Ak Európa odmietne hovoriť o bolestivých otázkach len preto, že sa jej to nehodí do aktuálneho vojnového rámca, daruje túto tému tým, ktorí ju neskôr použijú oveľa tvrdšie, oveľa cynickejšie a oveľa ničivejšie.
Preto by rozumná európska odpoveď nemala byť hysterická. Nemala by byť ani pomstychtivá. Nemala by Zelenského automaticky odsúdiť ako nepriateľa Európy. Ale nemala by ho ani automaticky chrániť pred legitímnou otázkou len preto, že je prezidentom krajiny vo vojne.
Ak existujú vážne pochybnosti, či verejné rozhodnutia držiteľa európskeho vyznamenania sú v súlade s hodnotami, pre ktoré bolo udelené, potom je úplne legitímne, aby Európsky parlament otvoril vecné preskúmanie. Nie politický lynč. Nie tribunál. Nie mediálne divadlo. Ale pokojné, verejné a historicky poctivé preskúmanie.
Európa by mala urobiť štyri veci.
Po prvé, zverejniť presný právny a morálny rámec, podľa ktorého možno Európsky rád za zásluhy odňať. Ak má vyznamenanie hodnotu, musí mať aj pravidlá.
Po druhé, vytvoriť nezávislú historickú komisiu, v ktorej budú zastúpení poľskí, ukrajinskí, židovskí, slovenskí, českí, bieloruskí a ďalší odborníci. Nie preto, aby sa hľadala kolektívna vina. Ale preto, aby sa pomenovala pravda.
Po tretie, vyzvať Ukrajinu, aby jasne rozlíšila medzi legitímnou tradíciou boja za nezávislosť a oslavou osôb či organizácií, ktoré sú spojené s masovým násilím voči civilistom.
Po štvrté, prestať používať dejiny ako vojnový nástroj. Mŕtvi nemajú byť muníciou dnešných konfliktov. Mŕtvi majú byť hranicou, za ktorou sa živí konečne stíšia.
Z pohľadu COPEA Slovakia je práve toto jadro problému. Mier nevzniká tak, že jedna strana umlčí bolesť druhej. Mier vzniká až vtedy, keď pravda dostane pokojný priestor a nikto ju nemusí kričať.
Dnešná Európa sa často tvári, že stojí na strane svetla. Ale svetlo sa nepozná podľa toho, ako silno svieti na chyby protivníka. Svetlo sa pozná podľa toho, či je ochotné zasvietiť aj na vlastné rozpory.
Ak Európa odsudzuje nacizmus, musí ho odmietať vždy.
Ak Európa chráni pamäť holokaustu, musí ju chrániť vždy.
Ak Európa hovorí o obetiach civilného obyvateľstva, musí ich vidieť vždy.
Ak Európa udeľuje vyznamenania za hodnoty, musí vedieť aj preveriť, či tieto hodnoty neboli prekryté politickou potrebou okamihu.
To nie je útok na Ukrajinu. To je služba Ukrajine, Poľsku, Slovensku, Európe aj budúcemu mieru.
Lebo skutočný priateľ nepovie národu iba to, čo chce počuť. Skutočný priateľ mu pomôže nepostaviť svoju budúcnosť na takých symboloch, ktoré zraňujú jeho susedov.
Ukrajina bude jedného dňa potrebovať nielen zbrane, peniaze a politické sľuby. Bude potrebovať susedov, ktorí s ňou dokážu žiť aj po vojne. A susedské spolužitie nemožno postaviť na tom, že jedni budú oslavovať mená, pri ktorých sa druhým otvárajú hroby.
Preto by Európa mala hovoriť pokojne, ale jasne.
Obrana Ukrajiny áno.
Zabudnutie obetí nie.
Pomoc napadnutému štátu áno.
Glorifikácia historicky zaťažených symbolov nie.
Dialóg áno.
Mlčanie zo strachu pred nálepkou nie.
Ak má byť Európa ešte domovom pravdy, potom nesmie dovoliť, aby sa pamäť obetí stala vedľajšou škodou geopolitiky.
A ak má byť mier raz viac než len prestávkou medzi vojnami, musí sa začať tam, kde sa najťažšie hovorí: pri hroboch tých, ktorých dejiny nechceli počuť.
.JPG)
