Chrániť Súdnu radu nestačí. Justícia potrebuje aj otvorenie cechov

Ministerstvo spravodlivosti chce ústavne upraviť odvolávanie členov Súdnej rady SR. Ochrana pred politickou svojvôľou je potrebná, no nesmie sa zmeniť na zabetónovanie uzavretého justičného cechu. Ak už právnické fakulty dostali občiansky materiál k justično-bezpečnostnej reforme, ktorý navrhuje etické rady ako protiváhu cechovej svojvôli, je namieste otázka, prečo sa o tomto riešení verejne nediskutuje.

Nezávislosť justície nesmie znamenať nedotknuteľnosť justičného cechu.

Minister spravodlivosti Boris Susko v posledných dňoch predstavil návrh zmeny Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa dotýka dvoch mimoriadne citlivých tém. Prvou je možnosť ľudového hlasovania o predčasnom ukončení volebného obdobia Národnej rady SR. Druhou je úprava dôvodov na odvolanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky vrátane jej predsedu a podpredsedu.

Ministerstvo návrh vysvetľuje tak, že občania majú získať možnosť rozhodovať o konci parlamentu a že pri Súdnej rade sa má skončiť svojvoľné odvolávanie jej členov. Podľa rezortu sa majú presnejšie vymedziť fakultatívne aj obligatórne dôvody odvolania členov Súdnej rady, čo má posilniť právnu istotu a ochranu nezávislosti tohto ústavného orgánu.

Na prvé počutie to môže znieť rozumne. Nikto vážny predsa nechce, aby členovia Súdnej rady boli po každých voľbách vydaní napospas politickej pomste. Justícia nemá byť hračkou momentálnej väčšiny.

Lenže pri tak vážnej téme nestačí počúvať iba prvú polovicu vety.

Áno, justíciu treba chrániť pred politickou svojvôľou. Ale rovnako ju treba chrániť aj pred svojvôľou vlastného uzavretého prostredia.

Lebo nezávislosť bez zodpovednosti nie je právny štát. Je to iba iný druh moci.

Súdna rada nie je obyčajný orgán

Súdna rada Slovenskej republiky nie je nejaká technická komisia pri ministerstve. Ide o ústavný orgán sudcovskej legitimity, ktorý má významný vplyv na fungovanie justície, sudcovské prostredie a dôveru verejnosti v súdnictvo. Sama Súdna rada sa na svojej stránke označuje ako ústavný orgán sudcovskej legitimity a uvádza, že jej členmi sú sudcovia volení sudcami, ako aj členovia ustanovovaní ďalšími ústavnými orgánmi.

Práve preto je debata o jej odvolateľnosti taká citlivá.

Ak je člen Súdnej rady odvolateľný kedykoľvek a bez jasných pravidiel, vzniká riziko politického nátlaku.

Ak je však člen Súdnej rady chránený tak silno, že jeho zodpovednosť sa stane iba formálnou, vzniká opačné riziko: zabetónovanie uzavretého cechu.

A Slovensko už má s uzavretými cechmi bolestnú skúsenosť.

Nie iba v justícii, ale v štáte všeobecne.

Uzavreté prostredie si časom vytvára vlastný jazyk, vlastné pravidlá, vlastné väzby, vlastnú lojalitu a vlastný pud sebazáchovy. Navonok môže hovoriť o nezávislosti, ale dovnútra môže fungovať ako systém vzájomného krytia, tichého prijímania kompromisov a odmietania skutočnej kontroly.

A občan potom nevidí právny štát.

Vidí klub, do ktorého nepatrí.

Problém nie je len odvolávanie. Problém je spätná väzba

Ministerstvo dnes hovorí najmä o tom, že členovia Súdnej rady nemajú byť odvolávaní svojvoľne. To je legitímna téma.

Ale zásadná otázka znie inak:

Ak znížime riziko politickej svojvôle, akým mechanizmom zároveň znížime riziko cechovej svojvôle?

Lebo ak novela iba posilní ochranu členov Súdnej rady, ale nevytvorí rovnako silnú verejnú, odbornú a etickú spätnú väzbu, potom sa nevytvára rovnováha. Vytvára sa iba pevnejší múr.

A práve toto je najväčší problém celej diskusie.

Slovenská justícia nepotrebuje byť ani politickou korisťou, ani nedotknuteľným hradom. Potrebuje byť otvoreným, zodpovedným a kontrolovateľným systémom, v ktorom sa nezávislosť spája s mravnosťou, odbornou kvalitou a verejnou dôverou.

Ak sa chráni iba nezávislosť, ale nie zodpovednosť, justícia sa uzavrie.

Ak sa presadzuje iba politická kontrola, ale nie nezávislosť, justícia sa podriadi moci.

Správna cesta musí byť tretia: nezávislosť plus etická protiváha.

Právnické fakulty už dostali občiansky návrh riešenia

Tu je potrebné povedať aj niečo, čo sa vo verejnej debate zatiaľ takmer vôbec neobjavuje.

Právnické fakulty na Slovensku dostali občiansky materiál k justično-bezpečnostnej reforme. Tento materiál neponúka iba kritiku. Ponúka architektúru riešenia.

Jeho súčasťou sú aj etické rady ako systémová protiváha uzavretým právnickým a justičným cechom.

Zmyslom takýchto etických rád nie je politicky ovládnuť súdy, prokuratúru, advokáciu alebo Súdnu radu. Ich zmyslom je vytvoriť priestor, v ktorom sa odborná moc nemôže úplne uzavrieť sama do seba.

Teda mechanizmus, ktorý nedovolí, aby sa z nezávislosti stala nedotknuteľnosť.

Aby sa z odbornej autority nestal cech.

Aby sa z procesnej autonómie nestal systém bez reálnej spätnej väzby.

Aby občan nezostal stáť pred justíciou ako slabší človek pred jazykom, pravidlami a väzbami, ktorým nerozumie a ktoré nevie kontrolovať.

Etická rada v takomto ponímaní nie je revolučný tribunál. Nie je politický orgán. Nie je nástroj pomsty.

Je to ochranný ventil právneho štátu.

Miesto, kde sa stretáva právo, mravnosť, verejný záujem, odborná reflexia a skúsenosť občana.

Otázka pre ministra spravodlivosti

Preto je namieste pokojná, ale veľmi presná otázka:

Je minister spravodlivosti Boris Susko oboznámený s týmto občianskym materiálom k justično-bezpečnostnej reforme?

Ak nie je, bolo by správne, aby sa s ním ministerstvo oboznámilo.

Ak je, potom sa treba pýtať ešte vážnejšie:

Prečo ministerstvo nejde cestou systémového otvorenia justičných cechov cez etické rady a širšiu odbornú protiváhu, ale predkladá úpravu, ktorá môže byť verejnosťou vnímaná ako ďalšie posilnenie ochrany uzavretého justičného prostredia?

Lebo problém slovenskej justície dnes nie je iba v tom, či Súdnu radu môže niekto odvolať príliš ľahko.

Problém je aj v tom, že občan dlhodobo neverí, že justičný systém je schopný očistiť a kontrolovať sám seba.

A táto nedôvera nespadla z neba.

V najnovšej národnej správe Eurobarometra sa uvádza, že až 59 % obyvateľov Slovenska vyjadrilo nespokojnosť s fungovaním demokracie v krajine. Hoci tento údaj nie je priamo meraním dôvery v justíciu, ukazuje širší problém dôvery v demokratické a verejné inštitúcie.

Ak ľudia neveria systému, nestačí im povedať, že orgán bude viac chránený.

Ľudia potrebujú vidieť, že orgán bude aj viac zodpovedný.

Nezávislosť nemôže byť jednosmerná ulica

Justícia často správne hovorí, že potrebuje nezávislosť. To je pravda.

Ale občan má právo položiť otázku:

Nezávislosť od koho?

Od politikov? Áno.

Od oligarchov? Áno.

Od médií? Áno.

Od nátlaku verejnej hystérie? Áno.

Ale určite nie od pravdy.

Nie od mravnosti.

Nie od zodpovednosti.

Nie od verejného záujmu.

Nie od občana, v mene ktorého sa spravodlivosť vykonáva.

Ak sa nezávislosť začne chápať ako právo uzavretého systému neodpovedať nikomu okrem seba, potom nejde o nezávislosť. Ide o izoláciu.

A izolovaná justícia sa časom prestane pozerať na človeka. Začne sa pozerať najmä na vlastné vnútorné pravidlá, vlastnú bezpečnosť a vlastný pokoj.

Taký štát však nemôže byť dlhodobo stabilný.

Etické rady ako most medzi právom a dôverou

Práve preto sú etické rady dôležité.

Nie ako orgán, ktorý nahradí súdy.

Nie ako orgán, ktorý bude rušiť rozsudky.

Nie ako politická brzda sudcov.

Ale ako širšia vrstva zodpovednosti, reflexie a dôvery.

Ich úlohou by malo byť sledovať systémové zlyhania, pomenúvať opakujúce sa etické deformácie, upozorňovať na cechové uzatváranie, vytvárať odporúčania, predkladať verejné správy, prepájať právnickú odbornosť s občianskou skúsenosťou a vytvárať tlak na kultúru práva, nie na konkrétne politické rozhodnutia.

Právo totiž nie je iba text paragrafu.

Právo je aj spôsob, akým sa moc správa k slabšiemu.

Ak štát dokáže vytvoriť etické rady tak, aby boli odborné, pluralitné, verejne kontrolovateľné a oddelené od straníckej moci, potom môže vzniknúť niečo, čo Slovensku dlhodobo chýba:

živá spätná väzba právneho systému.

Nie pomsta.

Nie čistky.

Nie prevrat.

Ale spätná väzba.

A bez spätnej väzby sa každý systém raz začne kaziť.

Súdna rada nesmie byť ani obeťou, ani hradom

Dnes sa diskusia vedie tak, akoby existovali iba dve možnosti.

Buď Súdnu radu chrániť pred politikmi.

Alebo ju nechať napospas politickej moci.

Lenže to je falošná dilema.

Skutočná otázka znie:

Ako nastaviť systém tak, aby Súdna rada nebola politickou korisťou, ale ani nedotknuteľným hradom?

Odpoveď nemôže byť iba v odvolávaní.

Odpoveď musí byť v architektúre zodpovednosti.

V etických radách.

V pravidelných verejných správach.

V otvorenom vyhodnocovaní systémových zlyhaní.

V jasných kritériách odbornosti a mravnosti.

V možnosti verejnej a odbornej spätnej väzby.

V kontrole, ktorá nie je politickou pomstou, ale službou právnemu štátu.

Takto sa buduje dôvera.

Nie tým, že sa jeden orgán ešte pevnejšie zabetónuje.

Ak existuje riešenie, treba o ňom hovoriť

Slovensko má za sebou príliš veľa reforiem, ktoré boli robené zhora, narýchlo, bez skutočnej diskusie a bez toho, aby sa občan cítil ako účastník zmeny.

Preto je dôležité povedať:

Ak už existuje občiansky materiál k justično-bezpečnostnej reforme, ktorý bol zaslaný právnickým fakultám a obsahuje návrh etických rád ako protiváhu uzavretým cechom, potom by bolo štátotvorné, aby sa o ňom diskutovalo.

Nie preto, že musí byť prijatý celý.

Nie preto, že je dokonalý.

Nie preto, že má nahradiť ministerstvo, fakulty alebo odborné komisie.

Ale preto, že prináša otázku, ktorú nemožno obísť:

Ako zabezpečiť, aby právny štát nechránil iba svoje inštitúcie, ale predovšetkým človeka?

Ak ministerstvo túto otázku obíde, môže prijať aj formálne presnú novelu. No spoločenský problém tým nevyrieši.

Lebo kríza justície dnes nie je iba právna.

Je mravná.

A na mravnú krízu nestačí procesná úprava.

Záver

Minister spravodlivosti môže mať pravdu v tom, že členovia Súdnej rady nemajú byť odvolávaní svojvoľne. Ale ak chce hovoriť o ochrane justície, musí hovoriť aj o ochrane občana pred uzavretou justíciou.

Slovensko nepotrebuje justíciu, ktorá sa bojí politikov.

Ale nepotrebuje ani justíciu, ktorej sa bojí občan.

Potrebuje justíciu, ktorá je nezávislá, ale nie nedotknuteľná.

Odborná, ale nie cechová.

Silná, ale nie uzavretá.

A práve preto je čas hovoriť o etických radách, o otvorení právnických cechov a o takej justično-bezpečnostnej reforme, ktorá nebude iba opravou paragrafov, ale obnovou dôvery.

Lebo právny štát nevzniká tam, kde sa moc iba chráni. Vzniká tam, kde sa každá moc učí niesť zodpovednosť pred pravdou, občanom a spravodlivosťou.