Keď štát posilňuje seba, musí posilniť aj občana

Štát môže posilňovať svoje právomoci iba vtedy, ak zároveň posilňuje právnu istotu občana. Slovensko dnes nepotrebuje viac strachu, hmly a regulácií, ale viac zrozumiteľnosti, spravodlivosti a dôvery. Každá reforma by mala prejsť jednoduchým testom: posilňuje iba štát, alebo aj človeka?

Slovensko nepotrebuje štát, ktorý sa občana bojí. Potrebuje štát, ktorému občan rozumie.

V posledných dňoch sa vo verejnom priestore objavilo viacero tém, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia. Hovorí sa o extrémizme, o hraniciach slobody prejavu, o drahej práci, o samosprávach, o zdravotníctve, o odvodoch, o poisťovniach, o zákonoch, o reguláciách a o tom, čo všetko ešte treba „modernizovať“.

Každá z týchto tém má vlastný príbeh. No pod nimi je jedna spoločná otázka, ktorá je omnoho hlbšia než denná politika:

Rastie na Slovensku štát spolu s občanom, alebo rastie štát na úkor občana?

Lebo ak štát posilňuje svoje právomoci, kontrolné mechanizmy, sankčné nástroje, databázy, regulácie a úradné postupy, potom musí rovnako posilniť aj právnu istotu občana. Inak nevzniká moderný štát. Vzniká len komplikovanejší štát.

A komplikovaný štát ešte nie je múdry štát.

Občan nesmie žiť v právnej hmle

V demokratickej spoločnosti má štát právo chrániť verejný poriadok. Má právo brániť násiliu, nenávisti, skutočnému extrémizmu, zneužívaniu slobody na útoky proti ľudskej dôstojnosti. To je prirodzené a potrebné.

Lenže rovnako prirodzené a potrebné je aj to, aby občan presne vedel, kde sa končí tvrdý názor a kde sa začína protiprávne konanie.

Ak štát povie občanovi: „Dávaj si pozor, čo hovoríš,“ ale zároveň mu nevysvetlí jasne, presne a zrozumiteľne, kde je hranica zákona, potom občan nežije v právnom štáte, ale v právnej hmle.

A právna hmla je nebezpečná. V hmle sa človek nespráva slobodne. V hmle sa človek bojí. V hmle sa učí mlčať aj vtedy, keď by mal hovoriť.

Sloboda prejavu neznamená právo urážať, vyhrážať sa alebo šíriť nenávisť. Ale sloboda prejavu zároveň nesmie byť tak neurčitá, aby sa bežný človek bál pomenovať problém, vyjadriť nesúhlas alebo povedať vetu, ktorá sa niekomu mocensky nehodí.

Štát, ktorý vie občana sledovať, zdaňovať, regulovať a poučovať, musí vedieť občanovi aj jasne povedať, kde sú jeho práva, kde sú hranice moci a kde začína ochrana človeka.

To je základ dôvery.

Drahá práca ako tichá daň za poctivosť

Druhým veľkým problémom je ekonomický tlak na pracujúceho človeka. Slovensko dlhodobo patrí medzi krajiny, kde je práca zaťažená veľmi vysoko. Zamestnávateľ platí veľa, zamestnanec často dostane málo a štát medzi nimi odoberie veľkú časť hodnoty ešte skôr, než sa človek nadýchne.

Potom sa čudujeme, že ľudia sú unavení. Že mladí odchádzajú. Že malí podnikatelia zápasia s prežitím. Že rodiny počítajú každé euro. Že dôvera v systém klesá.

Lenže dôvera neklesá preto, že ľudia nerozumejú štátu. Dôvera klesá preto, že štát často nerozumie človeku.

Ak človek pracuje, platí odvody, platí dane, platí energie, platí potraviny, platí hypotéku alebo nájom, platí poplatky, platí lieky, platí služby a na konci mesiaca mu zostane pocit, že štát od neho stále chce viac, ale dáva mu čoraz menej istoty, potom sa v ňom nehromadí len ekonomická únava.

Hromadí sa v ňom tichá nedôvera.

A tá je pre štát nebezpečnejšia než jeden ostrý komentár na internete.

Zložité zákony nevytvárajú spravodlivosť

Tretia línia je verejná správa a samospráva. Znova počúvame o potrebe zosúladiť pravidlá, zjednodušiť systém, odstrániť nejasnosti, upraviť kompetencie.

To všetko môže byť potrebné. Ale Slovensko má jednu dlhodobú chorobu: namiesto toho, aby vytváralo jednoduché, logické a občanovi zrozumiteľné pravidlá, často vytvára ďalšie vrstvy pravidiel nad starými vrstvami pravidiel.

Výsledkom je štát, v ktorom sa občan stráca, úradník sa kryje postupom, právnik hľadá výklad, samospráva hľadá peniaze a zodpovednosť sa rozplýva medzi paragrafmi.

Lenže štát sa nedá opraviť tým, že sa občanovi pridá ďalší formulár.

Štát sa opravuje vtedy, keď sa každé pravidlo začne posudzovať jednoduchou otázkou:

Pomáha toto pravidlo človeku žiť dôstojnejšie, slobodnejšie a bezpečnejšie, alebo iba rozširuje priestor moci nad človekom?

Ak odpoveď nie je jasná, zákon by nemal byť prijatý.

Zdravotníctvo ako obraz dôvery

Podobne je to v zdravotníctve. Keď sa verejnosť dozvie, že zdravotné poisťovne dosiahli zisk, prirodzene sa pýta: ako je možné, že systém má zisk, ale pacient má čakačku, lekár má preťaženie, sestra má vyhorenie a nemocnica má dlh?

Samotný zisk ešte nemusí byť dôkazom nespravodlivosti. Ale v zdravotníctve musí byť každé euro vnímané citlivejšie než inde. Lebo nejde o bežný trh. Ide o chorého človeka, o strach rodiny, o život, o dôstojnosť, o poslednú nádej.

Ak občan vidí, že systém vie počítať peniaze, ale nevie dostatočne rýchlo pomôcť človeku, potom sa v ňom znova rodí otázka:

Pre koho je systém vlastne nastavený?

Pre pacienta? Pre úrad? Pre poisťovňu? Pre tabuľku? Pre rozpočet? Alebo pre človeka?

A táto otázka sa netýka iba zdravotníctva. Týka sa celého štátu.

Najväčšia reforma je návrat zrozumiteľnosti

Slovensko dnes nepotrebuje len ďalšie reformné balíky, ďalšie stratégie, ďalšie koncepcie a ďalšie tlačové konferencie. Slovensko potrebuje návrat zrozumiteľnosti.

Občan musí rozumieť, čo od neho štát chce.

Musí vedieť, čo je dovolené a čo je zakázané.

Musí vedieť, prečo platí toľko, koľko platí.

Musí vedieť, čo za to dostáva.

Musí vedieť, kto nesie zodpovednosť, keď systém zlyhá.

A musí vedieť, že štát nestojí nad ním ako pán, ale vedľa neho ako správca spoločného domu.

Lebo štát nie je chrám moci. Štát je nástroj služby.

Ak sa z nástroja služby stane nástroj tlaku, potom občan nezačne viac veriť. Začne sa viac brániť. Niekedy hlasno. Niekedy potichu. Niekedy odchodom do zahraničia. Niekedy vnútorným odpojením od spoločnosti.

A práve vnútorné odpojenie občana je najväčšie zlyhanie štátu.

Menej strachu, viac istoty

Dobrý štát nemusí byť slabý. Naopak, dobrý štát musí byť pevný. Ale pevnosť štátu sa nemeria tým, koľko má sankcií, úradov a kontrolných mechanizmov.

Pevnosť štátu sa meria tým, či sa v ňom slušný človek cíti chránený.

Nie podozrivý.

Nie sledovaný.

Nie vyčerpaný.

Nie stratený.

Chránený.

Ak chce Slovensko obnoviť dôveru občanov, musí prestať vyrábať dojem, že občan je problém, ktorý treba riadiť. Občan je zmysel štátu. Bez neho je štát len administratívna konštrukcia bez duše.

A preto by každá reforma, každá koncepcia, každý zákon a každé opatrenie mali prejsť jedným základným testom:

Posilňuje to iba štát, alebo to posilňuje aj človeka?

Ak iba štát, potom nejde o skutočnú reformu.

Ak aj človeka, potom sa možno konečne začína obnova dôvery.

Záver

Slovensko dnes nepotrebuje štát, ktorý bude občana učiť báť sa vlastných slov, vlastnej práce a vlastnej neistoty.

Potrebuje štát, ktorý občanovi vráti jasnosť, spravodlivosť a pocit, že jeho život nie je len položkou v systéme.

Lebo tam, kde občan prestane rozumieť štátu, štát časom prestane rozumieť sám sebe.

A práve vtedy sa začína najväčšia kríza.

Nie kríza zákonov.

Nie kríza úradov.

Nie kríza stratégií.

Ale kríza dôvery.

A dôvera sa neobnovuje mocou. Dôvera sa obnovuje pravdou, zrozumiteľnosťou a službou človeku.