Jozef Tiso doteraz bol najlepším slovenským politikom. V ňom sa spojil vysoký intelekt s mimoriadnym charakterom, čo medzi súčasnými politikmi až tak často sa nevyskytuje. No pod vplyvom propagandy mnoho ľudí si myslí, že bol obmedzeným, no ambicióznym vidieckym farárom, fascinovaný Hitlerom, ktorý poslal vojakov do vojny proti pokrokovému Sovietskemu zväzu, antisemitom, vrahom, ktorý poslal Židov na smrť, ktorého vina je vraj dokázaná tzv. Národným súdom atď.
Na jeho inteligenciu poukazuje aj to, že dobre ovládal latinčinu, maďarčinu a nemčinu. Mal široký okruh záujmov a široký rozhľad. Problémy analyzoval. Uvedomoval si, že ak Slovensko má za suseda veľmoc, ktorá používa ozbrojenú silu na presadenie svojich cieľov, nemôže všetky jej požiadavky odmietnuť, ak nemá dopadnúť ešte horšie. No otrocky ich neplnil, manévroval a niekedy ich odmietol aj od prítomného Hitlera. Víťazstvo Nemecka v 2. svetovej vojne si neželal. Prinajmenej od jesene 1942 v to ani neveril. Ako najlepšie ukončenie tejto vojny pokladal kompromis, ktorého súčasťou by bolo odstránenie národnosocialistického režimu v Nemecku. Bolo to oveľa rozumnejšie stanovisko, ako požiadavka Churchilla, Roosevelta a Stalina na bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka. Tá u Nemcov vyvolávala obavy z ich príliš veľkého postihu, a preto výrazne oslabila možnosti významných nemeckých odporcov Hitlera. Tým sa asi predĺžila vojna a zväčšil počet jej obetí. Aj to poukazuje na to, že bol nadpriemerným politikom nielen v rámci Slovenska. Účasť Slovenska v tejto vojne chcel ukončiť tak, že pri vhodnej vojenskej situácii by sa vzdal funkcie a nová vláda by prepustila sovietske vojsko bez boja cez Slovensko. Povstanie, ktoré spôsobilo obsadenie Slovenska Nemeckom, tento plán zmarilo.
Tisovou životnou náplňou bolo slúžiť ľuďom. Predovšetkým po duchovnej stránke, ako katolícky kňaz. Ale keď bolo potrebné, pomáhal ľuďom aj po hmotnej stránke. Preto keď ako kňaz pôsobil v Oščadnici, aktívne pomáhal tamojším ľuďom získať lacnejšiu obuv, ako u obchodníka. V Rajci zas inicioval založenie pobočky Slovenskej banky, aby ľudia sa mohli dostať k lacnejšiemu úveru. Tiež ako farár v Bánovciach nad Bebravou založil úverové družstvo, ktoré požičiavalo na nižší úrok ako banky. Tu založil i materskú školu, učiteľský ústav, skladištné družstvo na pomoc roľníkom, stolárske družstvo, presadil možnosť kúpy lesov nie vplyvnými ľuďmi ale drobnými občanmi z tejto oblasti, zasadil sa o postavenie novej budovy pre meštiansku školu, začal stavať kultúrny dom- katolícky dom. Netúžil angažovať sa v politickom živote a po politických funkciách. Pôsobil v ňom preto, lebo ho o to žiadali iní ľudia a v daných pomeroch to pokladal za svoju povinnosť a ako druh služby spoločnosti. Nie raz z neho chcel odísť, ale na prosby iných ľudí v ňom ostal. Pre svoje schopnosti do vysokých politických funkcií sa dostal bez podpory finančníkov, médií, tajných organizácií, straníckych frakcií, násilia, vojny či klamania voličov nesplnenými sľubmi. Nebyť jeho ochoty a obety, 2. sv. vojnou Slovensko by utrpelo oveľa väčšie škody.
Do politiky vstúpil v r. 1918 na žiadosť zastupiteľstva mesta Nitry a veliteľa prvej československej jednotky v Nitre. Mal prerokovať jej obsadenie čs. vojskom, aby sa predišlo incidentom, čo sa podarilo. Krátko nato sa stal členom výboru obnovenej Slovenskej ľudovej strany (neskôr HSĽS). Za ňu v r. 1920 kandidoval za poslanca. Vtedy nebol zvolený, ale mohol sa ním stať pri ďalšom skrutíniu. O to už neprejavil záujem a tak sa ním nestal. V októbri 1939 sa stal predsedom autonómnej vlády, ale už v novembri po Viedenskej arbitráži chcel z tejto funkcie odstúpiť, lebo k Maďarsku pripadli oblasti, obývané prevažne Slovákmi. Ostal v nej na naliehanie svojich druhov, lebo tým by zhoršil situáciu. Z politiky chcel odísť už v r. 1919, 1921 i 1924. Keď v marci 1939 československým prezidentom Háchom bol odvolaný z funkcie predsedu autonómnej vlády, myslel si, že tým odchádza z politiky vôbec. Len sa zasmial, zobral si aktovku a s radosťou odišiel do Bánoviec. No do politiky bol opäť vtiahnutý už za niekoľko dní na základe osobného pozvania Hitlera do Berlína. Záujem Slovenska vyžadoval, aby pozvanie prijal. Hitler mu ponúkol tu vyhlásiť slovenský štát. S diplomatickým taktom ponuku odmietol s tým, že túto právomoc má len zvolený Slovenský snem. Hoci Hitler nebol zvyknutý na odpor, s tým súhlasil. Aj po vzniku Slovenského štátu bol rozhodnutý podať demisiu ako predseda vlády, ak nemecké vojsko podľa pôvodného plánu by sa presúvalo cez Bratislavu, čo by sa pravdepodobne skončilo jej pripojením k Nemecku. Tak tomu zabránil. O niekoľko dní opäť u Hitlera odmietol súhlasiť s takou podobou zmluvy medzi Nemeckom a Slovenskom, ktorá by príliš obmedzila zvrchovanosť Slovenska v jeho západnej časti. Tým požiadavku Nemecka výrazne zmiernil. Funkciu prezidenta, ktorým sa stal v októbri 1939, tiež nechcel prijať, hlavne preto, lebo bol kňazom. Z tejto funkcie chcel odstúpiť v lete 1940, keď Hitler ho donútil urobiť zmeny v slovenskej vláde v neprospech Slovenska. No pretože to by sa mohlo skončiť zánikom slovenského štátu, na naliehanie blízkych ľudí v nej ostal. Z nej chcel opäť odstúpiť v nasledujúcom roku, keď v mene vlády sa pripravovalo nariadenie diskriminujúce Židov. Prezidentom ostal len za podmienky, že v tomto nariadení bude mať právo udeľovať výnimky, čo dosiahol. Hoci premiér Tuka chcel, aby túto právnu normu podpísal, čím by sa stala právnou normou vyššej úrovne, neurobil tak a výnimky udeľoval v značnom počte.
Nenariadil ani vojnu proti Sovietskemu zväzu. Tú začalo Nemecko v nedeľu ráno, keď bol v Bánovciach. Nemecký vyslanec H. Ludin mu to telefonicky oznámil, ale nežiadal ho, aby k nej zaujal postoj za Slovensko. Ludin to však oznámil osobne i Tukovi a spýtal sa ho, čo mieni urobiť Slovensko. Tuka odpovedal, že Slovensko vstúpi do tejto vojny na strane Nemecka. Tiso o Tukovom rozhodnutí sa dozvedel až v pondelok ráno. Tukovo konanie ho veľmi rozhorčilo, lebo nechcel, aby Slovensko sa zapojilo do tejto vojny. No obával sa, že ak Slovensko svoju účasť v nej by ukončilo, Nemecko by ho ihneď obsadilo. Preto sa len snažil čo najviac obmedziť účasť Slovenska v tejto vojne, čo sa mu aj podarilo.
Neublížil ani jednému Židovi. Preto aj porušil zákony, ktoré ináč dôsledne dodržiaval. Keď v druhej polovici r. 1941 v Bánovciach mienil postaviť ďalšie stavby, na ktoré bolo potrebné vykúpiť niekoľko pozemkov s domami, pričom vlastníkom jedného bol Žid, umožnil mu vymeniť jeho majetok za iný dom s pozemkom podľa jeho výberu. Bolo to v rozpore s vtedajšími zákonmi, ktoré zakazovali Židom disponovať s nehnuteľnosťami.
S ich vysťahovaním nemal nič spoločného, nedal vysťahovať ani jedného z nich. Tak neurobil ani 4. 11. 1938. Vtedy Policajné riaditeľstvo v Bratislave nariadilo okresným úradom vyviesť istých Židov na územie, ktoré malo pripadnúť Maďarsku. Konalo tak na základe tvrdenia istého J. Falátha, že vraj to nariadila autonómna vláda alebo jej predseda Tiso. Policajný riaditeľ J. Jusko jeho tvrdenie nepreveroval, hoci tak mohol urobiť jediným telefonátom. Možno preto ho pokladal za hodnoverné, lebo predtým v Česku bola do odstúpených pohraničných území bola vrátená časť utečencov z nich, možno preto, lebo poznal Falatha ako aktivistu HSĽS a HG, možno preto, lebo vtedy nemálo Slovákov bolo rozhorčených snahou mnohých Židov pripojiť k Maďarsku južné oblasti Slovenska. Takýto Tisov krok by však nemal logiku. Prečo by oznamoval dôležité úradné nariadenie nie osobne telefonicky alebo zamestnancom jeho úradu, ale prostredníctvom súkromnej osoby? Prečo jej k tomu nedal ani písomné splnomocnenie? Tiso dokonca bez prípravy a len ústne pre Falátha by zriadil novú inštitúciu „Centrála pre riešenie židovského problému na Slovensku“ na Policajnom riaditeľstve, ako tvrdil Faláth? Skutočnosť je taká, že to bola iniciatíva nemeckých činiteľov A. Eichmana i K. Goldbacha, ku ktorej sa pridal Faláth. Keď Tisa súdili, účasť na tejto akcii poprel. Ani tento krajne zaujatý súd jeho tvrdenie nespochybnil. Dokonca keď Tiso sa dozvedel, čo sa robí, 7. novembra nariadil akciu zrušiť, o čom jestvuje riadny písomný úradný záznam.
Tiež nenariadil vysťahovanie Židov v r. 1942, ani o to nemal záujem, ani účasť. Ani ju nemohol mať, lebo to nepatrilo do jeho právomocí a on svoje právomoci neprekračoval. Často sa uvádza, že vysťahovanie Židov schvaľoval na prejave v Holíči 15. 8. 1942. Keď na Tisovom procese bolo k tomu vypočutých niekoľko svedkov, nikto na to nepamätal. Jeden z nich, I. Karvaš dokonca uviedol, že nakoľko Tisa poznal, toto pokladal u neho za vylúčené. Sám Tiso to poprel. Nejestvuje o tom nijaký zvukový záznam, len článok v novinách. Mimochodom, v ňom sa nespomínalo vysťahovanie. To ani v auguste neprebiehalo. Nebol to jediný prípad, keď v dobovej tlači došlo k skresleniu jeho prejavov. Totiž novinári v tých časoch nemali zvukové nahrávače, časť z nich neovládala ani rýchlopis.
Židom nielen neublížil, ale pomáhal im toľko, koľko mohol. Mnohým z nich zachránil aj životy. To vedeli aj rozhľadenejší Židia, a preto sa tiež snažili, aby ostal vo funkcii prezidenta. Napr. dvaja rabíni navštívili Tisovho cirkevného nadriadeného, nitrianskeho arcibiskupa Kmeťka a prosili ho, aby slovenskí biskupi vplývali na Tisa v tom smere, aby sa nezriekol tejto funkcie, lebo vedia, že tak Židia budú chránení. Jeho pomoc neušla ani nemeckým činiteľom. Napr. viedenský inšpektor SD (Bezpečnostnej polície), v máji 1939 hlásil: „Napriek úspešnej sabotáži zo strany Tisa proti zákonodarstvu v židovskej otázke a proti arizácii hospodárstva nakoniec sa presadí nemecký vzor.“ Takého hlásenia mohli poškodiť Tisove snahy. Preto Ludin, priaznivo naklonený Slovensku, Tisa viac ráz priam prosil, aby verejne priaznivo vyjadroval o Nemecku. Aby nemeckých činiteľov uspokojil a čo najmenej zasahovali do slovenských záležitostí, mal prejavy v tomto duchu.
Pomáhal nielen Židom, ale aj komunistom, hoci bol proti komunistickej ideológii a praxi. Nie jednému z nich zachránil život, napr. diplomatickou intervenciou Štefanovi Sabošovi Vnukovi z Považského Podhradia, ktorý v Protektoráte vyvíjal ilegálnu činnosť ako komunista a preto bol odsúdený na trest smrti. Preto rozhľadenejší komunisti G. Husák a L. Novomeský, keď sa dopočuli, že poslanec Slovenského snemu P. Čarnogurský chce, aby katolícki biskupi vyzvali Tisa vzdať sa funkcie prezidenta, vyhľadali ho a úpenlivo prosili, aby tak nerobil, lebo tým mnohých ľudí by ohrozil na bezpečnosti a živote.
Pomáhal nielen Židom a komunistom, ale aj každému, komu mohol i celému Slovensku. Má hlavnú zásluhu na tom, že do povstania v r. 1944 na Slovensku vládol takmer mierový život. Po povstaní sa snažil zabrániť každému prechmatu zo strany Nemecka, o ktorom sa dozvedel. Ale o väčšine sa nedozvedel a nemeckí činitelia nie vždy jeho žiadosť rešpektovali. Ale aj vtedy zachránil mnoho životov a materiálnych hodnôt.
Osobitne bežným ľuďom pomáhal ako prezident aj na základe ich listov. Postupoval bez ohľadu na osobu. Keď dostal sťažnosť na rozhodnutie župného úradu, ktorý tak konal na podnet jeho brata Jána, tiež kňaza, dal županovi príkaz toto rozhodnutie zmeniť s tým, aby v budúcnosti takéto podnety neprijímal. Hnevalo ho, keď štátny úrad bol byrokratický k chudobným, sociálne slabým a chorým. Z funkcií odstraňoval ľudí, ktorí sa v nich obohacovali alebo nechali obohacovať na úkor iných alebo štátu. Takéto počínanie jednoducho neznášal.
Ako politik pomáhal obyčajným ľuďom aj mimo úradných miestností a úradného času. Po tom, ako sa stal poslancom parlamentu v r. 1925, začalo chodiť za ním na faru do Bánoviec veľa ľudí nielen z tejto oblasti, ale aj z iných častí Slovenska so svojimi problémami, žiadosťami a požiadavkami. Vždy a každému bol ochotný pomôcť. Nevyzvedal sa, akej politickej príslušnosti alebo náboženstva je žiadateľ, ako to robili poslanci iných politických strán. Každého trpezlivo pokojne a ticho vypočul, otázkami si vyžiadal ďalšie údaje na objasnenie prípadu, a potom ich usmernil, ako sa má pokračovať, kam ísť a podobne. Keď ho niekto poprosil o pomoc, ujal sa ho a pomohol mu ako vedel a ako bolo v jeho moci. Mnoho nesľuboval, ale ak niečo sľúbil, to aj vždy splnil. Pritom neprekračoval svoje právomoci, nezasahoval do súdnych sporov a daňových vecí. Keď sa dostal do vyšších politických funkcií a počet návštevníkov vzrástol, konal tak isto a naďalej návštevníkov vybavoval osobne, nepotreboval k tomu asistentov.
V Bánovciach sa k nemu títo ľudia mohli dostať ľahko preto, lebo aj ako politik, i vo funkcii prezidenta, nezanedbával v nich povinnosti farára, ktoré vykonával príkladne. Cestoval do nich v piatok alebo v sobotu, v nedeľu sa vracal. Aj ako prezident nie raz sám cestovával vlakom pre verejnosť medzi ostatnými cestujúcimi. Trať nikto nestrážil, na rozdiel od cestovania iného slovenského prezidenta. Mohol si to dovoliť pre obľúbenosť vo verejnosti, ktorá dosahovala okolo 80%. Preto sa v nich zdržiaval a stretával s ľuďmi bez osobného strážcu. Podobne konal aj ako prezident v Bratislave, kde takmer každý deň chodil a zhováral sa s ľuďmi buď bez ochranky alebo sledovaný z diaľky jedným osobným strážcom. Aj tu sa často stýkal s ľuďmi na trhu. Najviac s ľuďmi sa rozprával o rozličných ľudských problémoch. Tak najlepšie vedel, čo trápi obyčajných ľudí. Vedel sa s každým porozprávať, od tých najjednoduchších po tých najvzdelanejších. Ľudia ho zdravili aj po nemecky a maďarsky, pretože vtedy v Bratislave žilo mnoho Nemcov a Maďarov. V akej reči ho kto zdravil, v takej odpovedal. Ak ho ľudia zdravili náboženským pozdravom, odpovedal náboženským pozdravom, ak ho niekto pozdravil „dobrý deň“, odpovedal tak isto. Tak blízko k obyčajným ľuďom nebol nijaký slovenský či československý prezident, vrátane „tatíčka“ Masaryka, či „robotníckeho“ prezidenta Gottwalda.
Na rozdiel od oboch si nedal pestoval kult svojej osoby. Zákon o HSĽS síce koncom r. 1942 mu prisúdil postavenie vodcu, ale to vôbec neplatilo v štátnych štruktúrach, len v rozriedenej podobe v HSĽS, aby sa obmedzilo svojvoľné konanie Tuku. Bol proti používaniu tohto titulu i aby ho vyzdvihovali podobným oslovením, ako excelencia. Napriek svojmu nadaniu a funkciám nepokladal sa za génia, ktorý všetkému rozumie. V jednotlivých oblastiach dôveroval príslušným odborníkom a konal podľa ich rád. Bol skromný v správaní, v bývaní, v stravovaní i v oblečení. Napr. keď ako prezident prišiel do redakcie Slováka, hlavného tlačového orgánu HSĽS a šéfredaktor mal práve návštevu, počkal, kým ju nevybavil. Nevyhľadával pohodlie, ako minister v Prahe nebýval v luxusnom služobnom byte, ale v jednoduchej kláštornej izbe. Stravoval sa jednoducho, jeho bežným jedlom boli zemiaky s mliekom, bežné jedlo chudobnejších ľudí. Aj ako riaditeľ učiteľského ústavu, ktorý založil, jedával to, čo žiaci. Za túto funkciu nebral plat. Z iných funkcií tiež nebral plat alebo prevažnú väčšinu príjmov z nich rozdal, takže zomrel nemajetný. To sa zatiaľ nestalo a asi ani nestane ani jednému doterajšiemu politikovi 2. SR nielen na podobnej, ale aj na nižšej politickej úrovni. Úroveň jeho nástupcov vo funkcii prezidenta v 2. SR klesla natoľko, že ju vykonával aj daňový podvodník, ktorý zarábal na úžerníckych pôžičkách.
Bol človekom veľkej duševnej sily, udržal si rovnováhu aj vtedy, keď ostatní strácali hlavu. Bol sebadisciplinovaný a pokojný. No pri stretnutí s neprávosťou a ľudskou malosťou buchol päsťou o stôl alebo rázne zvýšil hlas. Bol prísny na seba a tú prísnosť uplatňoval aj vo vzťahu iným. Ale vedel byť aj zhovievavý a uznanlivý, najmä vtedy, keď vedel a videl, že je to potrebné a išlo o vec, o ktorej bol informovaný. Nebol závistlivý, ani schopný niekomu vedome ublížiť či pomstiť sa, na rozdiel napr. od Beneša, ktorý ako samozvaný prezident pri zmienke o Tisovi opakovane sa vyjadroval, že Tiso musí visieť. Nebol urážlivý, rád počúval vtipy o sebe. Bol včasný, úžasne presný, poriadkumilovný, trpezlivý a cieľavedomý. Nemal rád veľké riziko. Bol veľmi pracovitý, vždy sa niečím zamestnával. Buď pracoval, modlil sa alebo študoval odbornú literatúru. Neopíjal sa, a proti alkoholizmu bojoval. Jeho obľúbeným nápojom bolo mlieko. Nefajčil. Mládež a deti mal veľmi rád, študentom akadémie toleroval šibalstvá, pokiaľ nerobili zle. Dosiahol, že v Bánovciach deťom sa vyhradila farská ulica na sánkovanie, aby sa tak mohli nerušene a bezpečne hrať. Mnohokrát ich sám potlačil pri sánkovaní a rozprával sa s nimi. Bol veľmi spoločensky založený. Často sa usmieval a smial, bol zábavný, vtipný, mal zmysel pre humor. Rád navštevoval kino, ale na jeho návštevy obvykle nemal čas. Ak mal čas, s obľubou hrával preferans a veľmi rád chodieval do prírody. Tiež rád hrával kolky. Hru bral športovo: bol veselý, keď vyhrával a bol veselý i vtedy, keď prehrával. Jeho dobrota a skromnosť dojímala ľudí, ktorí ho poznali, aj po desaťročiach.
Za službu národu zaplatil svojím životom.
