1.SR a jej predstavitelia najviac sa odsudzujú pre diskrimináciu Židov. No pritom sa zamlčuje podstatná okolnosť, že k nej došlo na základe iniciatívy a silného tlaku Nemecka. Ak Nemecko by nebolo veľmocou, zasahujúcou do vnútorných vecí iných štátov aj kvôli Židom, v 1. SR by sa im nič nestalo. Ak 1. SR by nejestvovala, alebo by nemala ľudácku vládu, či Tiso by nebol prezidentom, potom osud Židov na území Slovenska by nebol lepší. Židom veľmi poškodilo augustové povstanie, ktoré bolo proti 1. SR, vláde i prezidentovi.
Tento vplyv Nemecka sa prejavil aj v iných štátoch a to už pred vznikom Slovenského štátu. V máji 1938 Maďarsko prijalo zákon, ohraničujúci podiel židov v niektorých povolaniach. V októbri Švajčiarsko, napriek uznávanej neutralite, z obavy pre útokom Nemecka odmietlo vstup Židom, ktorí utekali z Nemecka bez platných dokladov a tých, ktorí sa z Nemecka do neho ilegálne dostali, vracalo naspäť. V novembri Taliansko začalo zavádzať zákony obmedzujúce práva Židov podľa vzoru Nemecka.
Keď rozhodujúci zahraničný vplyv na Československo po Mníchovskej dohode získalo Nemecko, začalo ho rýchle presadzovať voči Židom. Jeho minister zahraničných vecí, J. Ribbentrop, už 13. 10. 1938 predložil ministrovi zahraničných vecí Československa F. Chvalkovskému medzi inými požiadavkami aj čo najskoršie riešenie židovskej otázky. Nasledujúci deň Hitler Chvalkovského upozornil, že Československo môže byť zničené, ak sa vzoprie proti nim. Preto Chvalkovský sľúbil ich splniť a čím skôr sa venovať otázke Židov. Podľa Hitlera tento sľub sa nesplnil, 21. 1. 1939 Chvalkovskému vytýkal veľký vplyv Židov a požadoval zaviesť proti nim zákony podľa vzoru Nemecka. O dva dni Ribbentrop tiež vytkol Chvalkovskému domáce pomery a najviac neriešenie židovskej otázky. Preto československá vláda už 27. 1. 1939 rozhodla o prepustení Židov zo štátnych služieb.
Už týždeň po vzniku Slovenského štátu jeho delegáciu, v ktorej bol i vtedajší podpredseda vlády V. Tuka, nemecký politik H. Göring upozornil, že bude musieť riešiť židovskú otázku. Nemecký minister J. Goebbels 5. 3. 1940 tiež upozornil slovenského politika A. Macha na nutnosť radikálneho riešenia židovskej otázky. Nátlak sa robil aj nepriamo, napr. 17. 5. 1940 Grenzbote, tlačový orgán Nemeckej strany na Slovensku, v rozsiahlom úvodníku uverejnil, že ďalšia slovensko- nemecká spolupráca môže pokračovať len vtedy, ak na Slovensku sa podniknú radikálne kroky voči Židom, ktorí sú nielen nepriatelia tejto spolupráce, ale aj Nemecka. Naznačoval, že samotná existencia slovenského štátu bude závisieť v značnej miere od rozhodného a rýchleho riešenia židovskej otázky ešte počas vojny. Grenzbote písalo podľa pokynov z Nemecka. Preto slovenská strana vydávala nariadenia obmedzujúce práva židov, no nechcela ich nimi príliš postihnúť. Napr. nariadila ich postupné prepustenie z verejnej služby, pričom mohli dostať výnimku. Tí, ktorí boli prepustení, dostali odškodné. Tieto kroky nemeckí činitelia nepokladali za dostatočné. Napr. vtedajší nemecký vyslanec na Slovensku H. Bernard 22. 7. 1940 v služobnom hlásení, v časti týkajúcej sa Židov, situáciu hodnotil takto: „Židovská otázka vôbec sa nepriblížila k svojmu vyriešeniu, takže dnes na Slovensku na takýchto najzarytejších nepriateľov Nemecka sa stále pozerá ako na hodnotných spoluobčanov…“ O niekoľko dní Hitler Tisa v Salzburgu donútil k zmenám vo vláde, ktoré som spomenul v predchádzajúcom blogu. Po tomto zásahu sa výrazne zvýšil vplyv Nemecka na Slovensko, čo sa prejavilo hlavne na osude Židov. Nový nemecký vyslanec M. Killinger upozornil nového ministra vnútra A. Macha, že odteraz židovská otázka sa musí riešiť radikálnejšie a musí dôjsť k úplnému vyradeniu Židov. K tomu malo pomôcť aj vyslanie nemeckého poradcu pre židovskú otázku Dietera Wislicenyho na Slovensko. Ten prišiel s plánom, že Židia najskôr sa zbavia príjmu a majetku, čím vytvorí hospodársky a sociálny problém, ktorého jediným riešením bude ich vysťahovanie. Wislicenyho plán bol súčasťou vtedajšieho nemeckého plánu vysťahovať európskych Židov na Madagaskar. Neskôr cieľovým územím mala byť oblasť východne od Nemecka.
V súlade s týmto plánom začali byť vydávané nariadenia v mene vlády, ktoré s nemeckou pomocou pripravil Tuka. Ten ich členom vlády predstavil ako hotovú vec. Preto vláda o ich prijatí nehlasovala. Tieto nariadenia vyvrcholili rozsiahlym nariadením č. 198/1941 o právnom postavení Židov z 9. 9. 1941. Potom, podľa uvedeného plánu, Tukovi z nemeckého vyslanectva bola položená otázka, či súhlasí s vysťahovaním Židov zo Slovenska. Tuka s ňou 2. decembra vyjadril súhlas. Na žiadosť Nemecka súčasťou ústnej dohody bolo zbavenie slovenského občianstva vysťahovaných Židov. Nemecko tiež žiadalo, aby pre každého z nich na uľahčenie ich života v nových pomeroch Slovensko prispelo 500 markami (podľa úradného kurzu asi 6 000 Ks). Podľa jeho stanoviska Židia sa mali usídliť v oblasti poľského Lublinu, kde mali dostať samosprávu, žiť podľa svojich zvykov a po skončení vojny sa mali rozhodnúť, či tam ostanú, odídu do iných krajín alebo vrátia sa na Slovensko. Tuku zástupcovia Nemecka uistili, že s vysťahovanými Židmi sa bude zaobchádzať tak humánne, ako to len bude možné. Hoci Tuka túto dohodu uzavrel v mene vlády, jej členov o nej neinformoval. Neskôr o nej informoval Macha, ktorý po niekoľkých nemeckých urgenciách na začatie vysťahovania začiatkom r. 1942 začal Židov sústreďovať do osobitných táborov. Ostatní členovia vlády sa o tejto dohode dozvedeli až na jej zasadnutí 3. marca. Všetci z nich sa postavili proti vysťahovaniu. Neodsúhlasili ho, no ani nezamietli, keďže Tuka im oznámil, že je to požiadavka Nemecka, na ktorej sa nedá nič meniť. Ak ju nevyrieši Slovensko, vyrieši ju Nemecko. Vysťahovanie sa začalo 25. marca. Podľa Wislicenyho v apríli Hitler nariadil vysťahovaných Židov zabíjať, o čom sa dozvedel až v auguste. Podľa Wislicenyho nadriadeného A. Eichmanna to bolo štátne tajomstvo, za narušenie ktorého čo i len v náznakoch bol trest smrti.
Slovenskí politici sa obávali, že odmietnutie požiadaviek Nemecka by viedlo k obsadeniu Slovenska. No snažili sa pomôcť aspoň časti Židov, predovšetkým výnimkami. Tie boli uzákonené aj v nariadení č. 198/1941. Aj snem 15. 5. 1942 schválil ústavný zákon o vysťahovaní Židov s možnosťou výnimiek. Tento zákon bol zdanlivo proti nim, no v skutočnosti bol v ich prospech, pretože dovtedy mohli byť vysťahovaní všetci. Keď k slovenským činiteľom sa začali dostávať neisté správy, že s vysťahovanými Židmi sa veľmi zle zaobchádza, vláda, vrátane Tuku i Macha a s podporou Tisa, rozhodla sa zastaviť vysťahovanie, pokiaľ skutočnosť na mieste nepreverí osobitná komisia zo Slovenska. Pretože Nemecko na jej vyslanie nedalo súhlas, vysťahovanie napriek jeho opakovaným žiadostiam sa zastavilo na dva roky. Obnovilo sa až vtedy, keď Nemecko začalo obsadzovať Slovensko. Už 1. 9. 1944 niektorí nemeckí činitelia, vrátane vtedajšieho veliteľa nemeckého vojska nasadeného proti povstaniu, G. Bergera, v Bratislave sa rozhodli, že na Slovensku: „Židovská otázka musí byť radikálne vyriešená. Židia musia byť zaistení a prevezení do zberného tábora.“ Slovenskí činitelia tomu nemohli zabrániť, no aspoň sa snažili, aby Židia ostali na Slovensku, čo by zmiernilo ich osud. To predstavitelia Nemecka na Slovensku sľúbili. Spočiatku aj tak bolo, ale neskôr na príkaz ich nadriadených Židia začali byť vyvážaní zo Slovenska. Preto vláda 2. októbra sa uzniesla požiadať Nemecko, aby Židia ostali na Slovensku. Túto požiadavku nemeckému vyslanectvu odovzdal jej vtedajší predseda Štefan Tiso. To veľmi rozčúlilo nemeckého ministra H. Himmlera, ktorý 5. októbra v Bratislave Š. Tisovi vytkol túto nótu. Tvrdil, že Židia sú tajní spolupôvodcovia povstania a preto musia odísť zo Slovenska. Ani prosba prednesená Himmlerovi prezidentom Tisom o výnimky pre časť z nich nemala úspech.
V tejto súvislosti je vhodné porovnanie s poškodeniami iných skupín či celého Slovenska v 20.-21. st. No o nich sa zmieňuje oveľa menej alebo sa vôbec nezmieňuje. Pritom k nim došlo bez zahraničného nátlaku, nie je známa ani zahraničná iniciatíva. Napr. po vzniku Československa sa uskutočnila pozemková reforma, pričom majitelia za vyvlastnený majetok dostali len asi tretinu jeho hodnoty. Počas komunistickej vlády podnikatelia, živnostníci, roľníci i iné skupiny boli vyvlastnení bez náhrady. Pri menovej reforme v r. 1953 sa okradli tí, čo mali úspory atď. Ľudia strácali zamestnanie pre ich pôvod, príbuzných, vieru či politické názory. Z týchto dôvodov nemohli ani študovať ani ich deti. Po skončení tejto vlády k obrovskému poškodeniu spoločnosti v rámci hospodárskej reformy a „privatizácie“. Mnohí boli priamo okradnutí Investičnými privatizačnými fondmi. Tiež v sprivatizovaných, rozkradnutých a potom skrachovaných podnikoch mnohí ľudia prišli o zamestnanie.
Odporcovia 1. SR, odsudzujúci vysťahovanie Židov, tiež vysťahovávali isté spoločenské skupiny. Pre údajných bojovníkov za slobodu a demokraciu to bolo tak dôležité, že tak konali hneď po príchode k moci. Tí, ktorí sa mali vysťahovať, najskôr sa dávali do osobitných táborov. V Petržalke bol zriadený už 8. 4. 1945. Predsedníctvo ÚV KSS a poslanci KSS v SNR 13. apríla sa uzniesli: „V deportácii Nemcov a Maďarov sa má zachovať energický postup a organizácie strany majú túto akciu v plnej miere podporovať.“ Rozšírené P ÚV KSS 16. júna sa rozhodlo, že v etnických čistkách treba pokračovať ešte energickejšie. Na porovnanie: vedenie HSĽS sa neuznieslo na vysťahovaní Židov a organizácie HSĽS sa na ňom nepodieľali. Podobne aj SNR na rozdiel od Slovenského snemu sa rozhodla nie zmierniť etnické čistky, ale naopak. Na jej zasadnutí 25. mája poslanec za Demokratickú stranu, M. Zibrin, navrhol vysťahovanie Maďarov zo Slovenska a poslanec za KSS, O. Jeleň, sa pridal s návrhom na vysťahovanie Nemcov. SNR potom sa jednohlasne uzniesla, aby P SNR spolu s československou vládou vyriešili otázku ich presídlenia.
Tí, ktorí boli určení na vysťahovanie, boli sústredení v táboroch s rôznymi názvami, ktoré podliehali Povereníctvu vnútra, riadeného spočiatku odbojárom G. Husákom. Za jeho pôsobenia počet zaistencov dosiahol vyše 20 000 osôb. Z nich väčšinu tvorili Nemci, najmä ženy, deti a starí ľudia. Túto funkciu po ňom zastával odbojár J. Viktory, člen povstaleckej SNR a po ňom odbojár M. Ferjenčík, povstalecký povereník pre národnú obranu. Pomery v týchto táboroch boli hrozné, oveľa horšie ako Židov v pracovných táboroch v 1. SR. Napr. v tábore v Petržalke vraj strážcovia zavraždili vyše 100 zaistencov. Podľa správy delegáta Červeného kríža J. W. Mocka z novembra 1945, ktorý navštívil tento tábor, jeho zaistenci dostávali stravu v hodnote asi 500 kalórií, pričom minimálna denná potreba je 1 500 kalórií.
Najväčší z týchto táborov sa nachádzal pri Novákoch. Podľa Mockovej správy: „… počet osôb, ktoré by mohol tábor pojať, sa odhaduje na 3 000… v tábore sa nachádza 5 161 osôb… Strechy existujúcich barakov sú však v zlom stave… do barakov preniká dážď… steny majú na prst široké pukliny, v barakoch je neustály prievan… baraky sú úplne zamorené všami… zaistenci dostávajú denne: ráno čierna káva bez cukru, napoludnie: 2 až 2,5 decilitra polievky, večer: polievka alebo repková kaša. Celkovo všetci zaistenci pôsobia dojmom, že trpia podvýživou. Deti s vpadnutými očami tichým a smutným hlasom žobrú o kúsok chleba. Zúfalé matky sa domáhajú pomoci hlasnými vzlykmi… Približne štvrtina zaistencov nemá ani topánky, ani papuče a aj dnes (t. j. 16. nov.) sú prinútení chodiť bosí. U ďalších je obuv úplne dotrhaná… O bielizni pre deti sa nedá ani hovoriť…. Ostatní mužovia a ženy v tábore musia každé ráno o 7. hod. odísť do lesa pracovať s drevom. Do tejto kategórie sú zahrnuté aj deti staršie ako 12 rokov… Neberie sa ohľad na biedny stav ich zaoblečenia a obuvi… ženú do práce aj ženy staršie než 70 rokov.“ Podľa niektorých prameňov len v tomto tábore zahynulo okolo 1 000 ľudí.
Vysťahovanie Nemcov a iné zločiny sa dlhé obdobie oficiálne hodnotili ako správne a spravodlivé. Ani jeden z ich páchateľov nebol za ne potrestaný. Naopak, tí robili kariéru a oceňovali sa vyznamenaniami. Dvojaký prístup pretrváva dodnes. Tieto udalosti sa nepripomínajú, nepripomínajú ich pamätné tabule, neorganizujú sa spomienkové stretnutia za účasti popredných politikov. Nijaký z koncentračných táborov, v ktorých boli predovšetkým Nemci, sa nezrekonštruoval a nepremenil na múzeum, ktoré by navštevovali školáci, o postihnutých ľuďoch sa nenakrúcajú sa umelecké filmy, nehrajú sa divadelné hry o páchateľoch týchto zločinov. Tí sa stále oceňujú v názvoch verejných priestranstiev, napr. po Vladimírovi Clementisovi, Mikulášovi Ferjenčíkovi, Ludvíkovi Svobodovi atď.
.JPG)
.jpg)
