Slovenská politika dnes pôsobí navonok zvláštne rozpoltene. Jeden minister zdôrazňuje potrebu pragmatickej spolupráce s Európskou úniou, druhý kritizuje jej regulačné zásahy, tretí hovorí o bezpečnostnej úlohe NATO a ďalší premýšľa v kategóriách regionálnych ekonomických projektov v strednej Európe.

Pre bežného pozorovateľa to môže vyzerať ako nesúlad alebo dokonca konflikt vo vnútri vlády. V skutočnosti sa však za tým skrýva hlbší problém: slovenská politika dodnes nevytvorila jednotnú geopolitickú školu myslenia.

Ak sa totiž pozrieme na jednotlivých politikov bližšie, zistíme, že premýšľajú o svete v úplne odlišných rámcoch. Niektorí vidia svet ako systém vedený Západom, iní ako arénu národných záujmov, ďalší ako technokratický projekt európskej integrácie a niektorí začínajú uvažovať v kategóriách regionálnych pólov moci.

Tieto štyri prístupy dnes existujú vedľa seba – a práve preto slovenská vláda často hovorí štyrmi rôznymi jazykmi.

Štyri geopolitické školy slovenskej politiky

Ak odhliadneme od straníckych nálepiek, slovenských politikov možno rozdeliť podľa toho, ako chápu svetový poriadok a miesto Slovenska v ňom.

Atlantický integracionizmus

Prvý typ myslenia vidí svet ako systém vedený Západom – najmä Spojenými štátmi, NATO a Európskou úniou.

Cieľom politiky je v tomto modeli čo najhlbšia integrácia Slovenska do západných štruktúr.

Charakteristiky tohto prístupu sú:

• silný dôraz na NATO

• podpora centralizácie Európskej únie

• orientácia na USA ako strategického partnera

• geopolitika chápaná ako konflikt blokov

Tento typ myslenia dominoval slovenskej politike po vstupe do EÚ a NATO v roku 2004. Bol prirodzeným výsledkom obdobia, keď Slovensko dobiehalo Západ a snažilo sa zakotviť v euroatlantických štruktúrach.

V súčasnej vláde sa tento prístup objavuje skôr na technokratickej úrovni. V minulosti k nemu patril napríklad bývalý podpredseda vlády pre Plán obnovy Peter Kmec, ktorý zdôrazňoval význam európskej koordinácie a integrácie v rámci existujúceho modelu Európskej únie.

Tento prístup je stabilizačný, no zároveň má jednu slabinu: predpokladá, že svet zostane usporiadaný tak, ako bol po studenej vojne. A práve tento predpoklad sa dnes čoraz viac rozpadá.

Suverenistický pragmatizmus

Druhý typ myslenia je dnes v slovenskej vláde pravdepodobne najrozšírenejší.

Jeho základná logika je jednoduchá: Slovensko musí zostať súčasťou Európskej únie aj NATO, no zároveň musí aktívne presadzovať svoje národné záujmy.

Tento prístup reprezentuje najmä premiér Robert Fico.

Ficova politika je typickým príkladom geopolitického realizmu. Neponúka nový model Európy, ale snaží sa maximalizovať manévrovací priestor Slovenska v existujúcom systéme.

Charakteristické prvky tohto prístupu sú:

• dôraz na energetickú bezpečnosť

• kritika niektorých regulačných politík EÚ

• pragmatická diplomacia voči veľmociam

• snaha o rovnováhu medzi geopolitickými centrami

Podobný prístup možno vidieť aj u niektorých ďalších ministrov vlády. Minister obrany Robert Kaliňák zdôrazňuje bezpečnostný realizmus a potrebu stabilného ukotvenia Slovenska v obranných štruktúrach. Ministerka hospodárstva Denisa Saková sa sústreďuje najmä na ekonomickú stabilitu a pragmatické hospodárske rozhodnutia.

Suverenistický pragmatizmus je realistický a flexibilný, no zároveň neponúka širší systémový model budúcnosti Európy.

Technokratický európsky federalizmus

Tretí typ myslenia je typický najmä pre bruselský politický a úradnícky aparát.

Politika sa tu chápe ako riadenie komplexného systému regulácií, fondov a koordinovaných politík.

Charakteristiky tohto prístupu sú:

• dôraz na európske programy a fondy

• technokratické riadenie politík

• harmonizácia regulácií medzi štátmi

• silná dôvera v európske inštitúcie

Na Slovensku tento prístup reprezentujú najmä časti štátneho aparátu a odborníci, ktorí pracujú s európskymi fondmi alebo programami.

Je to prístup, ktorý funguje dobre v stabilnom systéme, no má problém reagovať na rýchlo sa meniace geopolitické prostredie.

Polycentrický pragmatizmus

Najzaujímavejší – a zároveň najmenej rozvinutý – typ myslenia možno označiť ako polycentrický pragmatizmus.

Tento prístup nevníma svet ani ako centralizovaný systém, ani ako konflikt blokov. Vidí ho skôr ako sieť regionálnych pólov moci.

V tomto modeli Európa nefunguje ako pyramída s jedným centrom v Bruseli. Funguje skôr ako sieť viacerých regionálnych centier – napríklad stredoeurópskeho, severského alebo stredomorského.

Charakteristiky polycentrického myslenia sú:

• dôraz na regionálne bloky ako V4 alebo Trojmorie

• infraštruktúrna a energetická geopolitika

• odpor voči nadmernej centralizácii

• multipolárny pohľad na svet

Najbližšie k tomuto typu myslenia je v súčasnej vláde minister životného prostredia Tomáš Taraba, ktorý často premýšľa v kategóriách regionálnych energetických a infraštruktúrnych projektov.

Takýto typ geopolitiky je menej ideologický a viac systémový – zameraný na zdroje, logistiku a ekonomickú geografiu.

Prečo vláda často nepôsobí jednotne

Ak sa na vládu pozrieme cez tieto štyri školy myslenia, začína byť jasné, prečo jej komunikácia niekedy pôsobí nekoherentne.

Problém totiž nie je len politický. Je koncepčný.

Atlantisti hovoria jazykom integrácie.
Suverenisti hovoria jazykom národného záujmu.
Technokrati hovoria jazykom regulácií a programov.
Polycentrickí pragmatici hovoria jazykom regionálnych systémov.

Bez spoločného geopolitického rámca tieto jazyky vytvárajú dojem chaosu.

Svet sa mení

Kým slovenská politika ešte stále hľadá svoj koncept, samotný svet sa už výrazne mení.

Éra unipolárneho poriadku po studenej vojne sa postupne končí. Namiesto nej vzniká multipolárny systém, v ktorom existuje viacero regionálnych centier moci.

Spojené štáty zostávajú globálnou veľmocou, no popri nich rastie význam Číny, Indie, Turecka či regionálnych blokov ako ASEAN alebo BRICS.

Práve v takomto svete začína byť čoraz dôležitejšia schopnosť regiónov spolupracovať a vytvárať vlastné ekonomické a geopolitické póly.

Potreba novej geopolitickej gramotnosti

Ak chce Slovensko v takomto svete obstáť, potrebuje viac než len krátkodobý politický pragmatizmus.

Potrebuje geopolitickú gramotnosť.

To znamená schopnosť myslieť v kategóriách:

• regionálnych systémov

• energetickej bezpečnosti

• infraštruktúrnych koridorov

• ekonomickej geografie

Takéto myslenie by sa malo postupne objaviť aj v akademickom prostredí. Diskusia o polycentrickom modeli Európy by mohla byť súčasťou univerzitných programov najmä v oblastiach filozofie, etiky, psychológie či pedagogiky.

Až keď sa tieto koncepty dostanú do akademickej diskusie, môžu sa postupne preniesť aj do širšieho vzdelávacieho systému.

Polycentrizmus ako mierový koncept

Myšlienka polycentrickej Európy sa dnes objavuje v rôznych iniciatívach, ktoré sa snažia hľadať nové modely spolupráce medzi regiónmi.

V stredoeurópskom priestore sa o podobné koncepcie začínajú zaujímať aj niektoré akademické a občianske iniciatívy. Patrí medzi ne aj mierové občianske združenie COPEA, ktoré sa snaží kultivovať diskusiu o polycentrickom modeli Európy ako o jednej z možných ciest k stabilnejšej a menej konfliktnej budúcnosti kontinentu.

Ich cieľom nie je oslabenie Európskej únie, ale hľadanie rovnováhy medzi regionálnou suverenitou a európskou spoluprácou.

Slovensko na križovatke

Slovensko sa dnes nachádza v zaujímavej situácii.

Na jednej strane je pevne zakotvené v európskych a transatlantických štruktúrach. Na druhej strane sa nachádza v srdci regiónu, ktorý má potenciál stať sa jedným z dôležitých pólov európskej ekonomiky.

Otázka preto neznie, či má Slovensko zostať súčasťou Európy.

Otázka znie, akú Európu chce pomáhať formovať.

Centralizovanú pyramídu s jedným rozhodovacím centrom?
Alebo sieť regionálnych pólov, ktoré spolupracujú na základe rovnováhy?

Práve odpoveď na túto otázku môže rozhodnúť o tom, či Slovensko zostane pasívnym účastníkom európskej politiky – alebo sa stane aktívnym tvorcom jej budúcnosti.