Moderný štát sa často pýši demokratickými princípmi – slobodnými voľbami, parlamentom, ústavou… Znakom skutočnej demokracie je však aj sloboda myslenia a sloboda slova. A skutočnou slobodou je iba vtedy, ak chráni aj názory a slová, ktoré nie sú každému pohodlné.
V mnohých štátoch Európy boli v minulosti prijaté tzv. protiextrémistické a pamäťové zákony, ktoré popierajú slobodu slova a v praxi vytvárajú právne hranice, za ktoré sa nemôže dostať dokonca ani legitímny výskum. Výsledkom je prostredie, v ktorom sú niektoré témy zákonom chránené pred novým skúmaním a slobodnou diskusiou.
Ak Slovenská republika dnes väzní alebo trestne stíha ľudí nie za násilie, ale za interpretáciu dejín, porovnávanie faktov, alebo len názory na diskutované témy, porušuje vlastnú ústavu, ruší materiálny obsah základných práv a koná v rozpore s medzinárodnými dohovormi, ku ktorým sa sama zaviazala. Takýto štát, kde je argumentácia nahradená represívnou mocou, nespĺňa ani minimálne kritériá formálnej demokracie.
Ústava SR jasne hovorí: slobodu prejavu možno obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu – nie podľa ideológie a už vôbec nie podľa jednej povolenej verzie dejín či mocou presadzovanej dogmy.
Tzv. protiextrémistické zákony bez jednoznačných definícií v rukách „vyvolených“ však umožňujú presný opak. Netrestajú násilie, výzvy na útok ani konkrétne skutky. Trestajú slová, názor a interpretáciu. A to aj vtedy, keď sú podložené archívnymi zdrojmi a 100 % argumentmi.
Uplatňovaním takýchto paragrafov sa štát stavia do pozície arbitra pravdy a prestáva byť demokratickým štátom. Ak je nejaký názor chybný, treba ho vyvrátiť. Ak je klamlivý, treba ho rozložiť argumentmi. Ak je hlúpy, nech sa zosmiešni sám. Ak ale štát siaha po trestnom práve vždy, keď sa objaví iný ako presadzovaný názor, nejde o ochranu demokracie, ale o jej strach – strach z otázok, strach z diskusie, strach z toho, že oficiálny príbeh neobstojí bez paragrafov.
Ak dnes ľudia končia pred súdom nie preto, že niekomu ublížili, ale preto, že spochybnili výklad historickej udalosti, treba si položiť nepríjemnú otázku: v akom zriadení to vlastne žijeme? V demokracii, alebo v systéme, ktorý si musí chrániť „pravdu“ trestným zákonom?
Systém, ktorý kriminalizuje názor a interpretáciu dejín, nemá problém s extrémizmom. Má problém so slobodou. A systém, ktorý sa bojí slobody slova, nemôže čakať dôveru a sympatie svojich občanov.
Z úst niektorých štátnych činiteľov zaznieva názor, že riešením problémov protiextrémistickej legislatívy má byť znižovanie trestných sadzieb. Takýto prístup však obchádza samotný princíp demokracie. Podstatou problému nie je výška trestov, ale neurčitosť, nedostatočné právne vymedzenie skutkových podstát a ich nesúlad s ústavou. Namiesto úvah o miernejších trestoch by preto mala prebehnúť zásadná odborná a verejná diskusia o tom, či je výklad a aplikácia protiextrémistických zákonov v súlade s článkom 26 Ústavy SR, teda so slobodou prejavu a právom na informácie.
Nemenej dôležitá je diskusia o osobnej a reálne uplatňovanej zodpovednosti nositeľov verejnej moci, bez ktorej zostáva deklarovaná „ochrana demokracie“ iba formálnym sloganom. Právny štát nemôže fungovať na princípe beztrestnej moci, v ktorej tí, ktorí rozhodujú o slobode iných, nenesú žiadne následky za svojvoľný alebo ideologicky motivovaný výklad práva.
Dejiny opakovane potvrdili, že spoločnosti, ktoré prijali mocou presadzovanú dogmu až za cenu života nevinných obetí, nevyhnutne upadali – a čas napokon dal za pravdu tým, ktorí boli umlčaní, nie tým, ktorí ich odsúdili. Tresty síce dokážu dočasne potlačiť otázky, no nikdy nedokážu potlačiť pravdu.
.jpg)
