Tento rozhovor vznikol príležitosti vydania knihy “Abeceda tělesné lásky”, ktorú práve dr. Plzák uviedol medzi čitateľov. Túto mimoriadnu osobnosť predstavujeme tu: https://tulacky.net/dr-miroslav-plzak-krstnym-otcom-knihy-abeceda-telesne-lasky/
Keďže jej printové vydanie sa čoskoro vypredalo, vznikla jej slovenská verzia v podobe e-knihy.
Pán doktor, Vy ste sa stal veľmi známym a populárnym práve zmyslom pre humor, s akým vo Vašich knihách opisujete vzťahy medzi mužom a ženou. Neznižovalo to na druhej strane Váš kredit v očiach Vašich lekárskych kolegov?
Len ak u tých hlúpych. Moja celoživotná základná disciplína bola psychopatológia. Ja som teda psychiater a nadšený psychopatológ. Na túto dráhu som sa dal, keď sme s Dr. Součkom a Dr. Martonovou v roku 1964 založili Linku dôvery. Práve vďaka tomu som pochopil, že väčšinou volali tí, ktorým sa nejako rútilo manželstvo, alebo sa dostávalo do krízy. A práve na to neexistovala žiadna solídna teória okrem zopár esejistických kníh a článkov zo Spojených štátov. A v tom som videl možnosť serióznej práce a bádania…
Vy ste ale neváhali nasadiť na popularizáciu výsledkov tej práce vtip aj humor a to nie je medzi doktormi až taká rozšírená a využívaná schopnosť…
To mám po matke. Môj otec bol skôr prísny a presný, ale matkini bratia boli rodení zabávači. Na Silvestra a Mikuláša bola vždy sranda a aj mama bola srandistka. Takže mi dodnes nejde do hlavy, ako sa s tým mojim otcom dali dohromady.
Nebol ten váš zmysel pre humor a odľahčenie témy na škodu Vašej akademickej
kariére? Nikdy ste v nej veľmi nepostúpili…
To ani dosť dobre nebolo možné, lebo hoci to v 60-tych rokoch vyzeralo celkom nádejne a mal som už napísanú aj dizertačnú prácu, prišli po druhýkrát naši osloboditelia a bolo po kariére. Hovorili mi vtedy „človek 68-meho roku“ a to nebola vítaná nálepka.
Snáď sa neurazíte, keď poviem, že koluje námietka, že síce pekne radíte o manželstve, ale sám sa tými radami nedržíte. Vraj ste boli štyrikrát ženatý…
Ale preboha, čo to hovoríte?! Naopak, v tomto ohľade som priam vzorný. Ja som ženatý len druhýkrát a s prvou manželkou sme sa rozišli veľmi priateľsky. My sme si boli dosť podobní v tom, že sa nám páčili aj iní partneri. Ale ten rozchod bol tak priateľský, že naša jediná dcéra si to dlho ani nevšimla, pretože sme ďalej spolu žili viac ako tri roky…
Takže ste vlastne obviňovaný takýmito klebetami neprávom.
No iste, veď v mojom prvom a jedinom rozvode zohralo úlohu aj to, že prvá žena počas manželstva doštudovala na advokátku a tak som hľadal niekoho, kto by sa dokázal starať aj o domácnosť. Už moja pracovná záťaž bola enormná, takže odrazu nebolo toho kto by tú domácnosť držal pokope…
Otočme to teda, dajú sa využiť odborné znalosti o manželstve aj v osobnom živote?
No tak vyhnete sa niektorým zásadným chybám, ale v poslednej dobe sa zameriavam na „konštrukciu manželskej hádky“ a veľmi rýchlo zistíte, že aj keď o tom viete dosť veľa, tak vaša žena nie. Nie je expert a ani nad tým toľko nebáda.
Ale zaujímavé je, že podľa biochemikov hladina adrenalínu po hádke do dvoch hodín klesne do normálu. Takže to je ten pravý čas na uzmierovanie.
Takže nemáte ambíciu byť praktickým vzorom ideálneho manžela v ideálnom manželstve?
Ideálne manželstvo vlastne neexistuje. I u tých, ktorí sa vyhlasujú za vzorný pár si stačí pohovoriť s každým zvlášť a to sa dozviete vecí…
Vy ste sa však stal zakladateľom celkom novej vednej disciplíny – matrimoniológie.
Ja som začal používať ako prvý tento výraz, ktorý je odvodený z latinčiny a znie celkom ľubozvučne. Ale správnejšie je matrimoniopatológia. Skutočne môj originálny termín, je ale „manželské súžitie“, ktoré má štyri zložky – domácnosť, dieťa, finančné hospodárenie a voľný čas. Na týchto zložkách sa musia manželia dohodnúť a ak niektorá chýba, tak sa manželstvo zákonite rozpadá. Takže tmelom manželstva nie je láska, ale z takto uvedeného súžitia vzniká manželská láska.
Akosi mi tam stále chýba sex. Bez neho by to asi tiež nešlo, alebo áno?
Ten sex existuje mimo podstaty súžitia, ktoré je základom manželstva. Ale okrem toho tu máme ešte základné zdroje, čiže korene úspešného manželstva. Sú to tri S = súcit, starosť a súženie. Takže v prvom rade musíte s tým druhým súcitiť, keď sa mu niečo stane, alebo je nejako diskvalifikovaný. Z toho vyplýva aj druhá podmienka úspešného súžitia a to je súcit.
Keď Betina, manželka hudobného skladateľa Bedřicha Smetanu, oznamovala spoločnosti, že definitívne ohluchol, tak sa smiala. To asi nebude vzor manželského súcitu?
To manželstvo bolo vôbec katastrofálne, takže uvádzate správny negatívny príklad. Úspešné manželstvo stojí na tom, že si manželia poskytujú aj duševnú podporu tým, že súcitia s trápením partnera. No a do tretice je to súženie, keď nám neprítomnosť toho druhého citeľne chýba. Toto všetko nás spája s tým druhým partnerom. A iste aj ten sex. Ale ten je v manželstve ubohý… (smiech) Preto som zaviedol tiež pojem dekadencie manželskej lásky, ktorá je zákonitá.
Svetoznámy spisovateľ Milan Kundera písal o erotickej nemote, to je tá dekadencia?
Áno, s Kunderom sme to priateľsky rozoberali a on má dokonca zadefinované dve roviny manželského sexu. Jednou je tá erotická nemota, kedy manželia len mlčky menia polohy. Druhá je vyššia a spája sa s obscénnym erotickým dialógom, ktorý Kundera literárne nazýva „tichá pošta“.
Ja tvrdím, že keď sú manželia behom dňa dlhšie spolu, tak nutne nastáva takzvaný „súrodenecký efekt“. Zaujímavé je, že keď súrodenci o svojom príbuzenstve nevedia, tak súložia bez zábran. Ale keď sa poznajú ako príbuzní aj v tých najvšednejších okamihoch dňa, tak vzniká anti-erotická atmosféra. Najmä ak k tomu súžitiu patria aj hádky a také to nekonečné poštekávanie po sebe.
Takže tá dekadencia manželského sexu je buď spôsobená týmto súrodeneckým efektom, ale môže to byť aj tým, že to mladomanželia na začiatku s tým nadšením pre sex preženú. Oni sa vlastne umilujú k sklamaniu…
A nevyplýva z toho logicky, že ako matrimoniológ by ste ako protiliek proti dekadencii mali predpisovať neveru?
No, medzi nami, bez nevery by manželstvo nemalo žiadny spád.
Takže, nevera tmelí manželstvo?
Všetky dotazníky ukazujú, že ženy sa dopúšťajú menej nevery, čo je logický nezmysel. S kým by tí ostatní chlapi boli neverní?
A nie je to tak, že jedna žena dokáže, keď už sa rozhodne pre neveru, tak povediac zvládnuť viac mužov mimo manželstva?
Najväčším problémom exaktnej odpovede je to, že ženy aj pri zaručenej anonymite zásadne nepripúšťajú, že sú neverné. Ale samozrejme, že v skutočnosti je to asi tak na rovnako s mužmi. A preto ja rozlišujem bezpečnú, čiže kultivovanú, neveru a tú nebezpečnú. Pri tej druhej hrozí buď nakazenie pohlavnou chorobou alebo neželané tehotenstvo milenky. A tretím nebezpečím sú „budulínci“, ktorí sa zamilujú tak, že zabúdajú, že aj milenectvo vždy po čase zaniká. A z každej milenky nemôžete urobiť manželku…
Mimochodom, aj milenka sa po dlhšom čase začne správať ako manželka…
A teraz sme u toho! Totiž tá kultivovaná nevera prebieha tak raz za dva týždne, keď sa ženatý muž stretne s vydatou ženou a užívajú si orgie bez zábran. A po roku si nájdu zase iných partnerov na tieto erotické hry. Snáď to už aj môžeme povedať nahlas, že tento model je záchranou manželstva. Pretože manželstvo je povinnosť. Na dvore rímskeho kráľa Henricha Vtáčnika bolo dohodnuté s Pápežom, že manželstvo bude párové. Dôvodom bol majetok, ktorý by sa inak rozdrobil. Ale párový vzťah s právom prvorodeného, ale aj prvorodenej ženy, majetok zachovával v celku. Toto je kresťanská civilizácia, ktorá nás priviedla až k technickej revolúcii.
Máme to teda nariadené autoritami, ale je to neprirodzené. A ako to môžeme zachrániť? No tak, že keď už toľko hovoríme o tolerancii, tak je na čase tolerovať aj inštitúciu milenky. Tá sa musí stať samozrejmosťou. Ale ono to v skutočnosti už tak funguje, len sa o tom nehovorí. Moralisti nás strašia, že keby sme také niečo dopustili, tak je to koniec civilizácie. Ale už v starovekom Ríme nepoznali pojem pohlavnej vernosti. Keby nás Ovídius počúval, tak by sa divil, čo to vlastne riešime. Veď Messalina, manželka rímskeho cisára Claudia, tromfla vo svojich výkonoch aj rímske prostitútky. Tam mali zavedený inštitút konkubíny, čo nebolo nič dehonestujúce. A manželstvo zaviedli v 9. storočí preto, že tie konkubíny si robili nárok na majetok. Takže o potešenie z viacerých vzťahov so ženami sme prišli kvôli snahe uchrániť majetok…
(pokračovanie)
.JPG)
