Existujú mnohí ľudia, ktorí ako výsledok ich minulého bytia obdržali na svoju pozemskú cestu telo, nimi samotnými vnímané ako nepekné, stiesňujúce, bolestné, či dokonca cudzie. Na základe toho v sebe prežívajú krivdu a pocit márnosti nad časom svojho pozemského života.
Ľudia však nevedia čo činia, keď takto povrchne nazerajú na svoj osud. Nevedia, že často to boli práve oni sami, kto prosil o také životné podmienky a také fyzické telo, ktoré ho bude smerovať k duchovnému pokroku a k Svetlu, ako k prvotnému cieľu.
Treba si uvedomiť, že naše telo je vždy dar. Tento dar nám sprostredkováva cenné prežitia, potrebné k duchovnému postupu vpred. Telo nám nie je dané pre potešenie a obšťastnenie jeho vonkajšou krásou, alebo na prežívanie ľahkomyseľného a záhalčivého života.
Všetko, čo ľudia vo svojom rozumovo materialistickom pohľade vnímajú ako nespravodlivosť, keď napríklad svoje telo, alebo svoje schopnosti považujú za nedostatočné v porovnaní s druhými ľuďmi, je v skutočnosti naopak dar im poskytnutý, ktorý ich môže rýchlejšie a priamočiarejšie posúvať nahor k duchovnej zrelosti.
Avšak človek namiesto toho, aby niesol svoje nedostatky statočne, s pokorou, s určitou hrdosťou a v trpezlivom sebaovládaní, vzpiera sa voči tomu, čo mu bolo určené všemúdrosťou Pána. Bojuje proti tomu, pretože sa cíti byť poškodený a nespravodlivo ukrátený oproti druhým ľuďom, ktorí sa mu javia ako osudom šťastnejšie obdarovaní.
Ale v skutočnosti mnohokrát práve navonok zdraví a pozemsky krásni ľudia by mohli v tichosti závidieť, pretože je to určitá milosť a požehnanie, vložené v naplnení Vôle Stvoriteľa do osudovej cesty človeka. Je mu tým umožnené vrhnúť všetky sily na to, aby sa pýtal na vyšší zmysel toho, čo sa okolo nás deje.
Keby tak poctivo urobil, rýchlo by poznal, že nič nie je bez príčiny, a že sa mu dostalo milosti pokorne prežívať svoje nedostatky i všetko to, čím je ukrátený v porovnaní s druhými. Uvedomil by si, že takýmto spôsobom sa môže zrýchlene zbaviť veľkej časti vlastnej karmickej minulosti a v oslobodzujúcom lete sa vyšvihnúť nahor.
Človek na zemi sa nemá snažiť uniknúť nedostatkom vlastného tela prostredníctvom rôznych zásahov, aby napravil svoj vzhľad, alebo zdravie. Naopak, telo aké dostal, má prijať v poznaní dokonale spravodlivých zákonov Stvoriteľa. Preto má byť vždy základom pre akúkoľvek vonkajšiu premenu najskôr premena vnútorná.
Požehnaný je každý, kto nesie statočne svoje telesné ťažkosti a nepovažuje to za nespravodlivé. Takýmto spôsobom totiž pre seba formuje v zákonoch Pána také osudové vlákna, ktoré mu po odložení fyzického tela prinesú jasavé šťastie a vyzdvihnú ho k Svetlu.
Ľudia by sa preto mali už konečne spamätať a namiesto toho fyzického a materiálneho by sa mali oveľa viac sústreďovať na to duchovné. Z duchovného hľadiska totiž platí, že každý, i ten najposlednejší z ľudí disponuje tak veľkým množstvom darov, že jeho jeden pozemský život nestačí na ich zužitkovanie.
Žiaľ, až deväť desatín z nich zostane nepoznaných a nevyužitých. Je tomu tak preto, lebo najväčšia časť darov sa otvára jedine skrze prebudenú láskyplnosť. Či už k druhým ľuďom, k prírode, alebo k Stvoriteľovi. Láskyplná radostná čistota je kľúčom k mnohému, čo inak v sebe nie je možné objaviť a využiť.
Aké je to ale vzdialené tomu, čo vládne v dnešnom svete?
Dnes objavujú ľudia svoje vlohy a dary hlavne v snahe vyniknúť. V snahe vyzdvihnúť seba samého a zviditeľniť sa pre druhých. Kvôli tomuto je človek schopný urobiť veľa, ale žiaľ, neurobí takmer nič preto, aby druhým v láske pomáhal a nezištne ich svojimi schopnosťami obdarovával.
Avšak jedine kvôli tomuto bolo človeku darované mnoho darov na cestu jeho vývoja. Každý by mal preto v prvom rade usilovať o zjasnenie svojho vnútra, pretože len v tom je pravá cesta k plnohodnotnému prežitiu života.
Veľká vďaka má zaplavovať naše vnútro z vedomia toho, že vôbec sme, že existujeme, a že sa môžeme nazývať ľudskou duchovnou bytosťou, v čom je obsiahnutá tak veľká dôstojnosť, že to nebolo ľuďmi doposiaľ nikdy správne docenené.
.jpg "milan.s.")
.JPG)
