V blogu Čakanie na rozpady som vyjadril svoje obavy o smerovanie Slovenska. Ako na konci zmaďarizovaného Uhorska, keď sme sa nedokázali postaviť a zaručiť si pevné miesto v budúcej hierarchii štátotvorných národov, tak ani v súčasnosti nevidím, že by náš osud bol v našich rukách. Nemáme dokonca ani nijaký plán, nejakú víziu kam by sme sa mienili uberať. Čo nám táto primitívnosť prinesie tentokrát, to samozrejme neviem, ale čo-to sa dá odpozerať z histórie. Tak teda, aké dôsledky malo naše spojenie s Čechmi po r. 1918? V krátkosti.
Sudety – Sudetských Nemcov v Čechách bolo viacej ako nás Slovákov v severnom Uhorsku. Napriek tomu si nás Česi vyhliadli ako súčasť štátotvorného národa československého, na jedno použitie, s prepáčením ako toaletný papier. Po stáročiach pokojného spolunažívania sa toto samozrejme sudetským Nemcom vôbec nepáčilo a pri prvej príležitosti „zdupkali“ do Nemecka.
A ako dopadli Slováci? Nebudem teraz rozoberať, ako sa Česi ku Slovákom správali v 1. ČSR, len poviem, že to „nebolo bohviečo“. Pristavím sa ale trošku pri 2SV a tzv. „SNP“. Bez 1. ČSR by totiž nebolo ani „SNP“, teda čechoslovakistického puču proti (prvej) Slovenskej republike. Beneš, ktorý sa predtým dokonca vzdal prezidentstva v 1. ČSR, by nemohol z Londýna hecovať „Není čas na odkládaní ozbrojeného vystoupení slovenské větve československého národa proti Němcům ve jménu mém! Pro mně je malá válka na Slovensku věcí politické přestíže, jenž zajisté upevní mé pozice jednak mezi spojenci, kteří mi věří, a také v Protektorátu!“ Pokojné odovzdanie moci pod vedením generálov Čatloša a Malára a s vedomím prezidenta Tisa sa teda neuskutočnilo a Slovensko zažilo krvavú variantu pod vedením čechoslovakistov bratov Vesselovcov, Ludvíka Nábělka a Vavra Šrobára.
To bolo r. 1944 a má dôsledky dodnes. Kto z politikov neospevuje túto variantu, tento protislovenský puč, tak je na slovenskej politickej scéne odpísaný.
Linky:
.jpg)
.jpg)
