Kuba a hurikán Trump

    Havana umiera postojačky. V centre Havany historické obytné budovy sú vybývané až po zrútenie, takže sú opustené. Nevidno žiadne, či len minimálne náznaky zachraňovania budov.

   Havanský veľký detský park je bez detí aj v sobotu poobede, asi je väčšina atrakcií v rozklade.
   Vyhliadková jazda Havanou? To je zmar a rozklad na tisíc spôsobov. Ani úradné budovy nie sú chránené pomalému chátraniu. Jediné, čo tu dobre vyzerá sú hotely, pretože tie patria zahraničným spoločnostiam.

   Ešte stále v centre parkujú ikonické veterány, ale to je len štafáž pre turistov. Inak sa tu po celom ostrove premáva plno starých Lád a Žiguli, Yugo, Maljutky, občas aj škodovky. Na „diaľnici“ sú niektoré nadjazdy postavené, ale cesty k nim nevedú. Jazdí ňou minimum áut, skoro ako v Severnej Kórei. A je to divoká jazda cez výmole, ktoré nikto neopravuje. Nie sú tu vidieť ani žiadne kamióny. Obecný nedostatok benzínu robí každú dlhšiu jazdu pre miestnych dobrodružstvom. Liter benzínu stojí symbolických 0,21 eura, ale čaká sa na natankovanie aj celý deň. Pred pumpami tak stoja fronty áut a dlhšia cesta sa musí plánovať pre dostatočnú zásobu. Komplikujú to výpadky prúdu, kedy sa nedá čerpať. Veľa ľudí preto stopuje. Tým majú pomáhať strážnici v žltej uniforme, ktorí majú právo zastaviť auto a nasadiť tam na voľné miesta pasažierov, čo idú tou cestou, ako majiteľ auta. Na druhej strane tu nepripadá do úvahy, aby profesionálni šoféri platili policajtom „všimné“, ako na Zanzibare alebo v Albánsku.

Je to diktatúra?

   Kuba už roky nie je štátom jediného vodcu. V suveníroch a na plagátoch sa masívne prezentuje cez komandante Che, takmer neviditeľný je Fidel a už vôbec nie jeho brat Raul. Pravda, nový prezident obecne neznámeho mena chodí v uniforme, ako Fidel. Tým ale tá podobnosť končí. Kuba sa usiluje „normalizovať“ v zmysle neodlíšenia sa od iných karibských štátov. Takže tu vôbec nevidieť komunistické transparenty a burcujúce heslá, ktorých sme my mali za komunistov do poslednej chvíle plné ulice a fasády verejných budov.
   Vstupná kontrola do krajiny je formálna, ale tiež zbytočne zdĺhavá a zmätočná.

   Políciu nie je vidieť a ak sa zjaví policajt, tak nie je ozbrojený. Aký to kontrast oproti „demokratickému“ policajnému štátu, ako sú USA!

   Vojakov vôbec nie je vidieť. Aký to kontrast oproti „demokratickému“ militarizovanému štátu, ako je Izrael!
   Naopak je tu plno rôznych civilných pomocníkov a každý kto je v službe má bledomodrú košeľu a kravatu.

   Napriek radikálnej premene Kuby vyhlásil Trump, ešte ako bývalý prezident, Kubu za „štát podporujúci terorizmus“ (?!), čo je zjavný nezmysel, hlavne ak súbežne USA vyhlásili, že afgánsky Taliban nie je teroristická organizácia a to len preto, aby po dvadsiatich rokoch amerického teroru na afgánskom území mohli ich vojaci odtiaľ bez odplaty ujsť.

Bizarnosti minulosti ešte dnes

   Vďaka ohrdnutej „priazni“ USA majú stále potraviny na prídel, napríklad na mesiac a osobu 5 vajec, 3-4 kilá ryže, 1 kilo kuracieho mäsa. Ešte aj zubná pasta a mydlo sú na prídel, ale ak ich do miestneho obchodu nedodajú, na ďalší mesiac už ten prídel prepadne. Na prídely sa stoja fronty. Pre našinca je ten pohľad návratom v čase o viac ako polstoročie.

   Kuba je dnes už jedným z mála štátov na svete, kde neexistujú „chrámy konzumu“, super-markety. To by si pamätali ešte naše babičky.

   Dobytok aj kone, hoci súkromne užívané, sú stále majetkom štátu a preto sa môžu používať, ale ošípané sa bez povolenia nesmú zabíjať. Tak ako u nás v 50-tych rokoch…

   Pôda do 5 hektárov bola rozdelená roľníkom, môže sa dediť, ale sa nesmie predávať. Ešte stále orú s volmi, traktor vidieť výnimočne. Na vidieku sú bežné konské povozy.

   Nemajú ani jednu vodnú elektráreň.

   Panelákové domy sú tu v otrasnom stave, ale nie viac, či menej ako napríklad vo vnútrozemí Gruzie.

   Typicky americky brutálne dôsledná blokáda podnikania iných firiem a krajín ide tak ďaleko, že ak sa aj niekto pokúsi na Kube investovať, hrozí mu, že sa dostane na sankčný zoznam. Keby aj to ignoroval, platí, že z krajiny sa devízy vyvážať nesmú. Tak načo podnikať? Úmerne tomu tu neuvidíte žiadne komerčné reklamy.

   Kubánci nie sú o nič lenivší, než ostatní obyvatelia Karibiku, len nevidia zmysel prílišného snaženia…

Záchrana v turistike

   Napriek všetkým príkoriam deti tu nežobrú (ako v niektorých ázijských a afrických krajinách) a turistov si nevšímajú, čo je dobre. Kriminalita je neviditeľná, turista si môže byť istý bezpečím – čo nie je dnes výsada už nielen „zakázaných zón“ v USA, ale aj v niektorých západných krajinách vrátane Francúzska a Švédska.

   Na obvyklých turistických trasách môžete počítať so spoľahlivými, štandardnými službami. Iste, s občasným výpadkom prúdu, či nemožnosti dostať ten najjednoduchší koktail Cuba Libre, lebo barman nemá kolu, alebo že WC slabo splachuje.

   Zato hotel Grand v mestečku Trinidad v koloniálnom štýle je veľmi pekne udržiavaný s ústretovou obsluhou, dokonca nás privítali jedálnym lístkom v slovenskom preklade!!!

   To najdôležitejšie, čo našinec na Kube zažije, je veľká premena nášho vlastného pocitu  chudobných príbuzných sveta spred roku 1989, keď sme v zahraničí žmolili v ruke zopár v ponožke prepašovaných dolárov a na všetku tú západniarsku hojnosť pozerali, ako teľa na nové vráta. Dnes sme na Kube rozdávačmi drobnej radosti – berú perá, zapaľovače, lieky, šampóny a drobné bankovky. Vo všetkých obchodíkoch, baroch, reštauráciách a kaviarničkách automaticky berú eurá, doláre nie sú až tak vítané. Hoci je to úradne zakázané, vedia vám aj vydať v eurách.

   V hoteloch a rezortoch nie je v TV žiadna komunistická propaganda, majú tú tiež niekoľko US TV staníc s kvalitným výberom filmov.

   V TV sú aj ruské programy a v nich veľmi zaujímavé informácie, ktorých sa západná propaganda oprávnene bojí. Napríklad, že ukrajinská tajná služba zneužíva mobily vojnových zajatcov tým, že volajú ich ženám a nútia ich, aby sa stali informátorkami citlivých špionážnych záujmov Zelenského režimu, inak budú ich zajatých mužov mučiť?!!

                                              Hurikán menom Trump

   Kedysi nám blízka Kuba sa stala za posledné desaťročia mysterióznou krajinou. Na jej pokrútenom obraze sa nemalou mierou podieľa naša žltá tlač (SME, denník N, týždeň a aktuality.sk). Ale začal to už „humanista“ Havel, keď zrušil naše výsadné diplomatické zastúpenie na Kube, ako o tom píšem v najnovšej knihe „DemoláCIA našej demokracie“. Samostatná Slovenská republika diplomatické vzťahy obnovila a náš súčasný Veľvyslanec, Milan Zachar, obetavo pomáha znovuvybudovať vzájomne výhodné vzťahy. Napríklad aj nedávnou potravinovou pomocou zo Slovenska.

   Kubu, tak ako celý Karibik, sužujú každoročné hurikány. Lenže len Kuba trpí aj permanentným politickým hurikánom, ktorý vanie z USA už predlhých 75 rokov. Platonický pokus prezidenta Obamu ukončiť to, zlikvidoval Trump najhoršou spŕškou sankcií, ktoré nasledovali takmer týždeň za týždňom. A najväčším paradoxom je, že to nemalo nič spoločné s aktuálnou situáciou na Kube, ale pračudesným volebným systémom v USA. Z neho vyplýva, že niektoré štáty sú pre víťazstvo v prezidentských voľbách kľúčové. Tak ako Florida od doby, keď tu škandalóznym spôsobom len vďaka miestnym hlasom tesne vyhral vyliečený alkoholik Bush Jr. za zrejmej pomoci jeho brata Jeba, vtedajšieho guvernéra. Trump si absurdnými sankciami proti Kube už vopred zaistil podporu vplyvnej kubánskej menšiny na Floride a tým aj druhý prezidentský termín. Pri približnej vyváženosti priaznivcov demokratov a republikánov u väčšinového obyvateľstva, začínajú rozhodovať menšiny. A tak dva milióny Kubáncov na Floride, pričom aj v týchto dňoch pribúdajú ďalší utečenci, má svoju váhu. Na Kube som teraz stretol Američana Roberta, ktorý „pašuje“ amerických turistov na Kubu cez Kanadu. A je mu jasné, že s nástupom Trumpa do úradu to skončí.

   Je obdivuhodné, ako tento malý ostrov čelí už desaťročia brutálnemu nátlaku jednej bezškrupulóznej hamižnej superveľmoci a jeho obyvatelia si stále zachovávajú dobrú náladu, ústretovosť k cudzincom a optimizmus. Je tu totiž predsa len šanca na krajšie zajtrajšky. Páni Bieleho domu si totiž pridlho zvykli vyhrážať sa celému svetu. A Trump sa najnovšie vyhráža celej skupine BRICS, ktorá vznikla s cieľom ukončiť podvodnú hegemóniu petrodolára (preto v USA tak nenávidia Irán, lebo ako prvý odmietol predávať ropu za doláre), že ak svoj plán naplnia, on zlikviduje dovoz ich produktov do USA. V odvete sa najmä Čína, ale aj ostatné štáty BRICS, môžu rozhodnúť začať investovať do Kuby. A Trumpík si bude môcť akurát tak fúkať práškový cukor, veď vieme kam…