17. 10., utorok, ráno hmla, cez deň dážď, 14 °C
(51 deň SNP, 9 dní do potlačenia Povstania)
Prápor 14. granátnickej divízie SS „Galizien“ s obrnenými transportérmi obsadil Turčiansku Blatnicu. Za pomoci mínometnej paľby zatlačili povstalcov až do Blatnickej a Gaderskej doliny, ale protiútok záloh 1. partizánskej brigády Stalin spolu s vojenskou skupinou Jabloň zničil niekoľko transportérov, nákladných áut a spôsobil nacistom citeľné straty na živej sile. Tí museli ustúpiť späť k Turčianskej Blatnici. Z pomsty okupanti vysťahovali z hornej časti obce obyvateľov a ich domy zapaľovali, aby znemožnili nočné výpady povstalcov (Giač): „Svojich mŕtvych pochovávali s veľkou slávou za dunenia sálv poniže dediny, ale partizánov nedovolili pochovať. Dva týždne ležali na úbočí Plešovice… Konečne po dlhom prosení a poukazovaní na nebezpečenstvo z rozkladajúcich sa mŕtvol… dostal Jozef Feriančík, ktorý zastupoval do hôr ušlého starostu obce… povolenie zniesť a pochovať mŕtvoly partizánov… Podmienkou bolo, že nesmú byť pochovaní na cintoríne a nesmie ich pochovať farár. Znetvorené zčernalé mŕtvoly stiahli z úbočia Plešovice na odťatých svrčinových haluziach vybraní starší Blatničania (lebo mladí boli v horách). Pochovaní boli učiteľom Viktorom Ilavským v dolnej časti pozemku Alexeja Duchaja oproti cintorínu…“
V Gaderskej doline postúpili nacisti po úzku kotlinu nazvanú Salaš. Tvoril ju len potok, úzka cesta a až 80-metrové skaly z oboch strán. Tie boli podmínované, ale tie skalné steny nemal kto odpáliť, lebo míneri medzičasom ušli… Ale aj tak sa cez ne nacisti nedostali. Obranu úspešne držala Národná stráž z Martina. Počas dvojdňového boja prišli o osem mužov. Po hrebeňoch okupanti neprenikli, lebo tie výnimočne vzorne držali partizáni. Nemci nemohli použiť ani svoju najúčinnejšiu zbraň, mínomety. Dolina mala toľko zákrut, že míny končili neškodne v lese. Tanky tu boli tiež neúčinné. Nacisti od zúrivosti aspoň podpálili prvú horáreň v doline a blízke hospodárske stavby. Povstalci museli stiahnuť do zázemia ranených a evakuovaných z Loveckého zámku. Najbližšia horáreň u Baláža bola dva kilometre v tyle povstaleckých jednotiek. Bola zdrojom mlieka, lebo horár mal v hore dobre ukryté štyri kravy. Nacisti utrpeli také straty, že až do konca Povstania od ďalších útokov v tejto doline upustili…
Partizánsky veliteľ Miloš Uher dostal kuriózny list od vysokopostaveného nemeckého veliteľa. Žiadal v ňom, aby partizáni dovolili odviezť z hôr drevo na zimu. Uher po richtárovi odkázal: „Zimou trpíme aj my v horách. Javorinu Nemci nikdy nedostanú!“
Na výčiny pseudopartizánov reagovali mnohé obce vytvorením vlastnej obecnej stráže. V Slavošovciach mala k dispozícii 16 vojenských a 5 poľovníckych pušiek a 3 revolvery. Vypomáhali miestnym žandárom a strážiť chodili aj do susedných obcí…
Kapitán Krampl vykonal inšpekciu povstaleckej obrany od maďarských hraníc s týmto výsledkom („Nezabudnite na Telgárt“): „Na Muránskom zámku som našiel skupinu partizánov a chcel som vedieť, aký majú úkol. Veliteľ, istý nadporučík Gierec, bol práve na poľovačke a tak otázka zostala nezodpovedaná. V Revúcej na dvore ONV bola poľná kuchyňa (v prevádzke) a okolo sa pohybovali vojaci aj ozbrojení civilisti a v družnej nálade oslavovali SNP. Zašiel som za okresným žandárskym veliteľom, nadporučíkom Žilinkom a pýtal sa ho, aké opatrenia boli v okrese urobené pre prípadný príchod Nemcov od Maďarska. Povedal mi, že tam boli zasadené nejaké strážne jednotky, ale podrobnejšie o tom nevedel nič…“ Pri spoločnej obhliadke v teréne síce nejaké jednotky našli, ale žiadnu obranu nebudovali. „Železničná trať z Jelšavy do Revúcej nebola vôbec prerušená, prípadne mosty a prepuste podmínované, na ceste nebolo tiež žiadnych prekážok a keby tak Nemci vtrhli k nám z tejto strany, mohli sa za deň dostať do Revúcej, ale aj do Brezna…“ Na túto ľahkomyseľnosť a lenivosť nakoniec doplatí celé Povstanie, keď práve z tohto smeru vpadnú koncom októbra nacistické jednotky do tyla statočne bojujúcich jednotiek, u ktorých pôsobil aj kapitán Krampl…
Do Osobitnej partizánskej brigády „Gottwald“ prijali aj niekoľko dezertérov z Wehrmachtu. Medzi najužitočnejších patril Rakúšan, Rudolf End, ktorý využíval svoju nemeckú uniformu, aby schádzal do nacistami obsadených obcí a od nemeckých vojakov získaval dôležité informácie. S jeho pomocou partizáni zajali 5 vyšších dôstojníkov zvláštneho oddielu I. armádneho zboru a hlavne cenné údaje a dokumenty. Tie rádiotelegraficky oznámili cez partizánske ústredie v Kyjeve veleniu IV. ukrajinského frontu.
V chotári obce Zohor v časti Piesky havaroval americký bombardér B-24 Liberator s desiatimi členmi posádky. Zahynuli pri tom pilot John C. Fassnacht a strelec Merton W. Haigh.
Ján Jakab z Chyžného, politický komisár partizánskej jednotky hornonitrianskej brigády, sa vyznamenal tým, že v jednom boji zničil tri nacistické tanky. Za to bol povýšený na partizánskeho poručíka. Utrpel však aj ťažké zranenie, z ktorého sa liečil v obci Kľak. Tu ho nacisti našli a vypočúvali. Keďže nič neprezradil, zviazaného ho poliali benzínom a zapálili…
Pilot Hlučka mal za úlohu len vyskúšať opravenú stíhačku, a tak do nej sadol iba v košeli. Keď vzlietol, dostal zo zeme hlásenie, že vo Svätom Kríži bombardujú tri „štuky“ Ju-87. Keď sa priblíži, zistí, že tri nemecké stroje sú už vo výške 3 000 metrov, teda nad ním, čo hneď aj využijú a vrhnú sa na osamelý povstalecký stroj. Hlučka musí nasadiť všetky svoje znalosti vysokej pilotáže, aby trojnásobnému útoku odolal a stihol ešte aj vystreliť po rýchlo sa mihnúcej siluete nepriateľského lietadla pred ním. Nemci to nakoniec vzdajú a Hlučka sa vracia so správou, že oprava lietadla prebehla výborne, len košeľu by mohol hneď žmýkať od potu…
Príslušníci partizánskej brigády Jána Žižku prepadli nacistický lazaret v Nitrianskej Blatnici (vtedy Šarfia) a odniesli si 100 pušiek. V Malých a Veľkých Bedzanoch a vo Veľkých Ripňanoch zabavili nacistom okrem zbraní, nábojov, šatstva a bielizne i kone a povozy.
Jeden z mnohých povstaleckých príbehov. Do chalupy, kde sa skrýval povstalecký pilot, prišli Nemci a nechali tam jedného z nich. Mal opuchnuté nohy, plakal od bolesti. Pilot v úlohe syna domácich sa ho ujal („Keď sa z pilota stane…“): „Ranený Rakúšan, Viedenčan, spomínal na ženu a deti, ukazoval nám ich podobenky, “ja už niks pojovat za Hitler, ja ist domu“. O niekoľko dní ho Tóno vyprevadil, až za Pálenčiareň, zobral mu pušku, “už ju nebudeš potrebovať“ a ukázal mu, kade sa ide do Viedne. A išiel, len sa stále obzeral dozadu, či ho nezastrelí.“