Ak mi to čas dovolí, zabrúsim do archívu hudobného rádia Infovojna. Musím priznať, že mi často udrú na strunu a zaspievam si s nimi. Dnes som si vypočul reláciu z 5. augusta v ktorej hlavné slovo mal hosť, Ing. Rudolf Huliak. Okrem ponosou na ťažkú situáciu v parlamente, keď koalícia je odkázaná na každý hlas, odpovedal na nepríjemne konkrétne otázky hostiteľov. Pozorujem, že môj poslanec politicky rastie. Odpovedá rýchlo, pohotovo a už vie aj obísť nepríjemné úskalia. Súcitím s ním a súcitím takmer s celou koalíciou. Veď volebný systém umožňuje zaujať drahé kreslá takmer komukoľvek a vieme dobre v akom marazme sa národne cítiaci poslanec musí brodiť.
Prekážky v podobe istej časti poslancov zo strany Hlas –SD a ich delegátov vo vláde, ktorých ako keby dosadilo PS, nie sú jedinými bariérami v úspešnej náprave hospodárskych zločinov predchádzajúcich vlád. Je zrejmé, že zmeny musia nastať. Sivý zákal sa postupne rozplýva aj mnohým zarytým obdivovateľom Európskej únie. Možno precitá aj predseda vlády a jadro stráca pre neho tak neodolateľnú chuť. Precitajú, ale sú nie len v menšine, ale bojujú aj proti silnému európskemu lobizmu, ktorý má nemálo slovenských Judášov vo svojich službách.
Cielene zanedbané školstvo, ktoré namiesto hrdosti na národ, sebavedomia získaného z dosiahnutých úspechov našich predkov, vychováva amorfných, sebeckých jedincov ktorým je jedno z akej ruky, hlavne že pohodlne dostanú všetko na čo si zmyslia. Neprekáža, že nepoznajú minulosť, a ak sa niečo dozvedeli tak iba to čo doterajšie vlády politikov viacnásobne zmienili na nepoznanie. Mnohí z nich už dospeli do veku, keď majú právo voliť a dokonca aj právo byť volení. Tu je výsledok aj dôvod dnešného stavu na ktorý sa pán Huliak sťažoval.
Diskusia prebiehala podľa môjho očakávania až do chvíle kvôli ktorej som sa odhodlal napísať tento blog. Padla otázka, parafrázujem – ak vieme, že elektro mobilita je výplod buď chorého mozgu, alebo skrytého úmyslu Európskej únie ešte pevnejšie priviazať štáty spoločenstva na kratšiu reťaz, prečo ideme stavať fabriku na batérie do elektro automobilov. Pán Huliak začal vysvetľovať ako kovaný politik, že ak by sme takúto fabriku nepostavili my, postavil by ju niekto iný a my by sme prišli o pracovné miesta. Až ma trhlo. Predsa vieme, že na odstavných plochách už dnes stojí množstvo nepredaných aut na elektrinu, vieme, že ich popularita sústavne klesá, vieme, že získanie, spracovanie a transport potrebných surovín cez polovicu sveta zanecháva obrovskú uhlíkovú stopu, vieme, že fabrika bude stáť na produkčne využiteľnej pôde, vieme, že jej majiteľom nebude Slovensko, vieme, že hneď ako majiteľ vyčerpá všetky štátne podpory a nájde lepšie podmienky zodvihne kotvy a nám ostanú pracovné sily bez práce, prázdne haly, zdevastované územie a napriek tomu ju postavíme a ešte sa radujeme?
Prekvapilo ma najmä to, že takúto hlúposť obhajuje poslanec ktorého som volil kvôli jeho vzťahu k prírode a prívržencovi prospechu národa z ktoré vzišiel a na ktorý je hrdý. Či nemáme dosť surovín ktoré nemusíme dovážať. Nemôžeme postaviť fabriky na spracovanie dreva?, na spracovanie ovčej vlny? Musíme ich vyvážať ako doma neupotrebiteľné, alebo náročne likvidovať? Ak chceme výrobky z ovčieho mlieka, musíme ho dovážať namiesto účinnej podpory našich ovčiarov? Teraz, proti odporu slncom ošľahnutých Šimečkovcov, horko-ťažko revitalizujeme zdevastované územie a získané pasienky budeme udržiavať dronmi? Tu je dostatok priestoru pre pracovné sily aj s nižšími nárokmi na vzdelanie, pričom získané produkty môžu mať vysokú pridanú hodnotu. Uzatvorený cyklus doma spracovaného dreva a prosperujúceho chovu oviec by mal byť cieľ, pán inžinier a nie fabrika s hanebným pozadím a neistou budúcnosťou.