Ani kampaň pred voľbami prezidenta SR neodhalila, aká je kardinálna politická otázka Západu v súčasnosti.

Moje základné tézy:

1.Kardinálna politická otázka Západu v kampani pred voľbami prezidenta Slovenskej republiky nebola v celej svojej komplexnosti nastolená a to z rôznych dôvodov.

2. Nastolenie kardinálnej politickej otázky Západu v kampani pred voľbami prezidenta Slovenskej republiky bolo žiaduce, pretože by umožnilo občanom – voličom otvorene a pravdivo zistiť u kandidátov na prezidenta, aké majú osobnostné (morálne ) predpoklady, ako rozumejú problematike týkajúcej sa kardinálnej politickej otázky Západu a na základe toho, akú politiku budú presadzovať vo funkcií prezidenta SR v zmysle svojich ústavných povinnosti a sľubu vernosti záujmom Slovenskej republiky a jej občanov.

3. Dôvody, prečo nebola v kampani pred voľbami prezidenta SR nastolená kardinálna politická otázka Západu, môžu byť rôzne. Môže ísť o úplnú absenciu poznávacích schopnosti u jednotlivých kandidátov, u funkcionárov politických strán a u moderátorov a celého vedenia jednotlivých mediálnych skupín. Môže ísť o absenciu morálnych predpokladov kandidátov, spojených s potrebou mať schopnosť preukázať politickú múdrosť, politickú statočnosť, so schopnosťou využívať svedomie v politike. Ďalšie dôvody môžu súvisieť s tým, ako by mala byť legislatívne ošetrená kampaň pred voľbami, aby sa čo najviac dotkla personálneho vzťahu občan ( volič ) a kandidáti, nie vzťahu moderátor a kandidáti. Ďalším dôvodom je neochota a nezáujem nastoliť v kampani také politické témy, ktoré sú najdôležitejšie pre posúdenie politických schopnosti kandidátov na prezidenta SR. Kardinálna politická otázka Západu je jedna z nich. A nad všetkými možnými dôvodmi sa ako strecha vyníma uplatňovania transatlantického princípu v zahraničnej a vnútornej politike štátu, ktorý každou skupinou vládnej moci je posväcovaný na praktické politické náboženstvo. Ak verím v jediného Boha, mal by som veriť aj v jedinú pravdu západného sveta.

4. Kardinálna politická otázka v každom prípade súvisí s politikou Západu na čele s USA, ktorá nesmie podliehať žiadnemu kritickému mysleniu a žiadnym kritickým postojom, rovnako ani ľubovoľným návrhom na jej zásadné úpravy a zmeny. Na Slovensku, rovnako ako v celej Európe, sa zástupcovia občanov boja otvorene baviť o politike Západu na čele s USA, pričom na strane druhej si veľmi pochvaľujú, aký veľký význam má pre slovenský národ bezpečnosť, posilňovanie kolektívnej obrany organizovanej pod vedením USA a NATO.

…

Slovenská republika má za sebou prvé kolo voľby prezidenta SR, výsledkom ktorej je určenie, ktorí kandidáti na prezidenta SR postupujú do druhého rozhodujúceho kola – duelu. Najvyššia dôvera z radov občanov – voličov bola daná dvom kandidátom: Petrovi Pellegrinimu a Ivanovi Korčokovi. Podľa výsledkov hlasovania sa víťazom prvého kola stal Ivan Korčok, ktorého volilo 42,31 % voličov ( 958 399 hlasov ). Druhý postupujúci Peter Pellegrini získal 37,02 % hlasov voličov ( 834 718 hlasov).

Prvé kolo volieb rozhodlo iba o postupujúcich. Lenže výsledky prvého kola súrne ukazujú na potrebu nájsť kardinálnu politickú otázku Západu spojenú s voľbou prezidenta SR. Je teda potrebné jasne kardinálnu politickú otázku Západu pomenovať, pretože zásadným spôsobom súvisí s postavením prezidenta SR a jeho činmi. Na našej politickej scéne sa kardinálna politická otázka vedomé či nevedomé skrýva a preto nie je predmetom politického boja v celej svojej podstate. Konkrétnejšie, kardinálna politická otázka Západu sa nestala predmetom politík vládnej koalície a ani predmetom záujmov kandidátov, ktorí postúpili do druhého kola voľby prezidenta SR.

Takže teraz je ten správny moment pomenovať kardinálnu politickú otázku Západu. Kardinálna politická otázka Západu je vlastne kardinálny problém ako výsledok určitej politiky, ktorá sa zásluhou politických aktérov realizuje na veľkej civilizačnej ploche a ovplyvnila na dlhé roky život západnej civilizácie, Ukrajiny a Ruskej federácie. Kardinálna politická otázka Západu, respektíve kardinálny problém sa dá najjednoduchšie pomenovať ako konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou ( RF ). Táto politika je výrazom riešenia hlavného problému, ktorý majú Američania a ktorý súvisí s ich predstavou o riešení finančných ťažkosti spojených s obrovským štátnym dlhom a v konečnom dôsledku s posilnením americkej dominancie vo svete. Nižšie uvediem meno jedného Američana, ktorý ešte v roku 2014 jasne zdôraznil, že možnosť uhasiť dlhy USA bez radikálneho pádu životnej úrovne obyvateľstva je realizovateľná iba na cudzí účet a preto je nutné nájsť toho, s pomocou ktorého by Amerika mohla riešiť svoje finančné problémy.

Američan dokonca jasne zdôraznil, že je potrebné všetky politické udalosti organizovať tak, aby sa celý svet v rôznej miere zúčastnil na riešení finančných problémov Ameriky. A odtiaľ je už iba krok k tomu, aby bola nastolená otázka preorientovania ekonomiky Európy k veľmi tesnej spolupráci so Spojenými štátmi a by sa dve ekonomiky doslova zliali v jednu ekonomiku, samozrejme pod vedením USA. Otvorený pohľad na riešenie problémov Ameriky je z pohľadu Američana jasný: je treba vytvoriť v Európe takú situáciu, aby sa Európania sami zriekli energetickej spolupráce s Ruskom a s ďalšími dodávateľmi a spojili svoje záujmy s dodávkami energozdrojov z USA. A z riešením hlavného svetového problému, ako to nazval Američan, sa potom spája aj samotné rozhodnutie o osude Ukrajiny v tejto politike a o tom, ako bude Rusko silno trpieť.

Táto politika je, ak sa nechcem zaoberať historickými súvislosťami, v tomto storočí tvrdo organizovaná pod vedením USA s využitím takých politických a vojenských nástrojov ako je vojenská organizácia NATO, ako je EÚ so svojimi nacistickými koreňmi, ako sú národné vlády členských štátov EÚ podriadené bruselskému diktátu. Konfrontačná politika prešla určitými štádiami svojho vývoja. Boj proti antikomunizmu vyvrcholil rozpadom socialistického tábora, zrušením vojenskej organizácie Varšavská zmluva, rozpadom ČSSR, Juhoslávie a jej bombardovaním, rozširovaním členskej základne NATO zo 16 členov na 32 členov, rozširovaním EÚ o ďalšie členské štáty a získaním práva na nadnárodnú tvorbu vôle nad životmi a životnými podmienkami obyvateľstva východnej Európy.

Konfrontačná politika dosiahla svojho vrcholu v roku 2014, keď sa Majdanom podaril pod vedením USA štátny prevrat a nová nelegitímna štátna moc v Kyjeve sa postarala, aby sa Ukrajina stala nástrojom konfrontačnej politiky s RF. Nové členské štáty NATO a EÚ výrazne dopomohli k tomu, aby bolo možné použiť Ukrajinu ako nástroj ( zával ), ktorým sa musia rozbiť politické a ekonomické vzťahy medzi RF a Európou, aby bolo možné militarizovať východné krídlo NATO a samotnú Ukrajinu pripraviť na zástupnú vojnu Západu s Ruskou federáciou. Konfrontačná politika tak dospela do štádia, o ktorom môžeme tvrdiť, že už ide o vojenské ťaženie „demokratického“ Západu na východ proti Ruskej federácií, pretože v tomto prípade už ide o priamu vojenskú podporu, ktorá na území Ukrajiny je realizovaná v podobe zbraní a zbraňových systémov, v podobe účasti vojenského personálu a techniky NATO, v podobe účasti žoldnierov zo sveta, priameho financovania vojenskej a ostatnej činnosti kyjevskej diktatúry. Konfrontačná politika je organizovaná v zmysle plánov, ktoré majú k dispozícií tak USA ako aj NATO a EÚ a ktoré sú založené na jasnom určení, že Ruská federácia je iba korisť, ktorú je potrebné skôr či neskôr dostať na lopatky.

Ako sa skončí zástupná vojna „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, o tom ešte nie je rozhodnuté. Západní vládcovia si nastolenie mieru na Ukrajine spájajú s predstavou, že Ukrajina musí nad RF zvíťaziť a preto musí byť všestranne podporovaná. Otázka nasadenia vojsk NATO na Ukrajine je zatiaľ otvorená, aj keď je jasné, že to už dávno nie je celkom pravda. Na Západe sa o skutočnom mieri nehovorí a k jeho nastoleniu sa neprijímajú žiadne rozhodnutia. EÚ na čele so svojou totalitnou Európskou komisiou prijíma rozhodnutia k podpore zástupnej vojny na Ukrajine. Pritom je potrebné sa v skutočnosti zamerať na niečo iné. Predstavitelia USA, Veľkej Británie, NATO a členských štátov EÚ ešte vôbec nedospeli k pochopeniu, že dlhodobou úlohou, a veľmi naliehavou, je prispieť k mierovému ústupu „demokratického“ Západu z jeho doterajších hegemónistických pozícií ! Takýto potrebný dobrovoľný ústup sa vôbec nedeje a ani neplánuje udiať. Z tohto dôvodu je potrebné občanov „demokratického“ Západu prebudiť k tomu, aby požadovali ukončenie a zrušenie konfrontačnej politiky svojich štátov s RF, pretože do budúcnosti je to jedna zo základných podmienok mierového spolunažívania národov.

Kto alebo čo bráni mierovému ústupu „demokratického“ Západu z jeho doterajších hegemónistických pozícií ? V prvom rade sú to Američania, ktorí kvôli svojej hegemónistickej pozícií zohrali hlavnú úlohu v príprave a zrealizovaní ukrajinskej krízy v roku 2014. A podľa amerických predstáv je organizovaná činnosť vojenského bloku NATO. Unipolárnej pozícií USA sekunduje EÚ a jej členské štáty na čele s vládnymi predstaviteľmi a národnými zákonodarcami. V skutočnosti Západ na čele s USA môže žiť a tvoriť aj bez potreby byť hegemónom sveta. Vtip je v tom, že doterajšie poňatie upevňovať svoje hegemónistické pozície je založené na požiadavke, aby celý svet pracoval v prospech ctihodného Západu a bol tomuto Západu rôznymi spôsobmi podriadený. Z tohto dôvodu členské štáty NATO a EÚ, ktoré sa v podstatnej miere dobrovoľne vzdali svoje štátnej suverenity a zamenili ju za novodobé a „sladké“ otroctvo, nemôžu vôbec pochopiť, prečo RF bráni svoju suverenitu, svoju civilizáciu a z princípu chce žiť v slobodnom a mierovom svete s ostatnými národmi, vrátane aj západnej časti sveta.

Aj v zástupnej vojne „demokratického“ Západu proti RF ide práve o to najdôležitejšie: Ruská federácia sa skôr či neskôr musí podriadiť Západu na čele s USA, iná cesta do budúcnosti sveta nesmie existovať !!! Ľudstvu sa preto predkladá Západom sformulovaná mantra, že mierová existencia Západu je ohrozovaná RF a preto nemôže byť samozrejmosťou. Ruská federácia v skutočnosti neohrozuje mierovú existenciu Západu na čele s USA, ale ohrozuje a narúša jeho hegemónistické pozície, jeho svetovládne pozície, jeho západné poňatie globalizácie, ktoré je v svojej podstate rasistické. Ruský filozof A. Dugin má pravdu, keď tvrdí, že idea unipolárnej globalizácie je rasistická, pretože je založená na predstave, že dejiny a hodnoty západnej a zvlášť americkej spoločnosti sa rovnajú univerzálnym zákonom. Globalizácia podľa filozofa nie je nič iného než uplatňovanie západoeurópskeho či skôr anglosaského etnocentrizmu, čo je ten najčistejší prejav rasistickej ideológie.

Predstavitelia „demokratického“ Západu sa nechcú rozhodnúť k mierovému ústupu zo svojich doterajších svetovládnych pozícií, čo najlepšie vyjadril šéf Vojenského výboru NATO Rob Bauer. Citujem: „Musíme pochopiť, že naša mierová existencia nie je samozrejmosťou. A preto sa musíme pripraviť na konflikt s Ruskom. Musíme byť pripravení na všetko. Musíme vytvoriť systém, ktorý nám umožní vycvičiť viac ľudí pre prípad vojny, bez ohľadu na to, či k nej dôjde alebo nie“.

Potrebujeme rovnoprávne postavenie všetkých národov vo svete s národmi západného spoločenstva a mierový ústup „demokratického“ Západu zo svojich hegemónistických pozícií, založených na vykorisťovaní, vojenskom dobývaní, intrigách a ekonomických špekuláciách, môže rovnoprávne postavenie národov vo svete umožniť. Ak sa takýto mierový ústup „demokratického“ Západu zrealizuje, tak iba potom budeme môcť hovoriť o skutočnom význame a potrebe medzinárodného práva a jeho rešpektovania, pretože doteraz sa o medzinárodnom práve hovorí a koná iba podľa predstáv a záujmov západného spoločenstva. Zatiaľ platí, že Západ sa pod vedením USA tak dovnútra ako aj k ostatnému vonkajšiemu svetu správa podľa svojich pravidiel.

Samotné členstvo národných štátov v takom vojenskom zväzku ako je NATO či v takom integračnom zoskupení s charakteristikami nadštátnej moci ako je EÚ, predstavuje dobrý štrukturovaný základ pre presadzovanie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti RF. V tejto súvislosti treba urobiť zásadnú poznámku: existencia NATO a EÚ nemusí celkom nevyhnutne viesť k organizovaniu konfrontačnej politiky. Zodpovední politickí a vojenskí predstavitelia v uvedených štruktúrach si mohli dať za povinnosť ustrážiť si rozhodovacie procesy na takej úrovni a iba do takej miery, aby tie negatívne neovplyvnili rozvoj normálnych vzťahov medzi národmi Západu a RF či inými národmi vo svete. Ak tak politickí a vojenskí predstavitelia nikdy za žiadnych okolnosti neurobili, znamená to, že sa nikdy nezaoberali otázkou prijať morálnu zodpovednosť za svoje činy a preto vždy svoje kroky orientovali iba v smere vyhovieť predstaviteľom západného kapitálu. Bez prijatia morálneho rozhodnutia potreba rešpektovania zákona miery nebola potom rešpektovaná.

Dôvody toho, ako pracujú politickí a vojenskí predstavitelia v uvedených štruktúrach teraz nebudem rozoberať. Možno stačí uviesť, že už americký prezident Barak Obama vyhlásil Rusko za nepriateľa USA. Tento akt zo strany amerického prezidenta USA súvisí s plánmi Západu na zničenie či rozpad ruskej civilizácie. A na základe uvedených skutočnosti bola pripravená a zrealizovaná ukrajinská kríza, ktorá priniesla v rámci štátneho prevratu novú štátnu moc. Nastolenie kyjevskej diktatúry umožnilo okamžite postaviť Ukrajinu do nepriateľskej pozície proti RF a rusko jazyčné obyvateľstvo na Ukrajine postaviť do bezvýchodiskovej situácie vyhlásením ATO. Súčasne sa vo veľkom začal realizovať plán NATO dostať sa na územie Ukrajiny a militarizovať celé územie Ukrajiny v smere na RF.

Vnútroštátna vojna na Ukrajine spojená s následnou humanitárnou krízou sa stala dôležitým faktorom k : a) stupňovaniu napätia vo vzťahu k RF a k b) prípravy celej Ukrajiny na vedenie zástupnej vojny proti RF. Západ pod vedením USA a za aktívnej spolupráce kyjevskej diktatúry urobil všetky potrebné kroky k tomu, aby minské dohody neboli realizované a aby sa vojenský konflikt založený v roku 2014 ako vnútroštátny, mohol ďalej rozšíriť. K tomuto zámeru poslúžilo osem rokov aktívnej práce „demokratického“ Západu a kyjevskej diktatúry pripraviť sa na rozhodujúcu ofenzívu proti Donbasu a Krymu, ktorý bol pôvodne naplánovaný, že bude slúžiť ako vojenská základňa USA.

Kyjevský režim pod vedením Západu na čele s USA, NATO a EÚ vytvoril všetke potrebné podmienky k vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny ! Výsledkom nacistického besnenia za osem rokov bolo to, že okrem Krymu sa od Ukrajiny rozhodlo dištancovať obyvateľstvo prevážne rusko jazyčné z Donbasu, ale aj obyvateľstvo z Chersonskej oblasti a Záporožskej oblasti. Západ svoje záujmy spojené s RF zakrýva propagandou poskytovať Ukrajine všestrannú pomoc v jej boji proti agresorovi – RF, ktorá vraj vedie nezákonnú a nevyprovokovanú vojnu. Iba pod vedením „demokratického“ Západu sa podarilo na Ukrajine zmeniť všeobecné životné podmienky ukrajinského národa tak, aby mierové spolunažívanie občanov ukrajinskej národnosti a ruskej národnosti bolo zrušené.

Zmena všeobecných životných podmienok, ktoré sú zvyčajne predmetom politického konania a politického boja, bola dosiahnutá zásluhou toho, že Ukrajina bola preorientovaná na nacistickú Ukrajinu. Toto preformatovanie súviselo s oživením politiky vojenského ťaženia Západu na východ proti RF. Hitlerovi a fašistickému Nemecku sa v minulom storočí nepodarilo dosiahnuť plánované výsledky, takže nové vojenské ťaženie bolo možné pripraviť a začať už za účasti samostatnej Ukrajiny, oddelenej od ZSSR. Za Hitlera Západ mohol zdôvodnenie svojho ťaženia proti ZSSR zdôvodňovať napríklad svojim antikomunizmom, v súčasnej dobe by to už nemohlo takto fungovať, preto Západ svoju konceptuálnu moc a svoju zločinnú politiku zastrel propagandou o potrebe brániť západnú civilizáciu pred imperiálnym Ruskom, ktoré svoje ťaženie na Západ začalo bezdôvodným napadnutím Ukrajiny.

Kyjevská diktatúra a ukrajinský národ z pohľadu „demokratického“ Západu vedú svätú vojnu za ochranu západného sveta a preto si zaslúžia všestrannú podporu k dosiahnutiu konečného víťazstva nad úhlavným nepriateľom Ukrajiny a Západu. Tejto propagande plne zodpovedá aj každodenné používanie takých pojmov ako „agresor“ a „anexia“. Uvedené pojmy sa pritom vôbec nesmú spájať so žiadnou analýzou politických súvislosti a aktivít na strane Američanov, NATO a EÚ a jej členských štátov. V skutočnosti „demokratický“ Západ nemôže mať záujem o likvidáciu nacizmu na Ukrajine, pretože ten bol od vojny dlhé roky udržiavaný a pripravovaný na použitie v „zmrazenej forme“, rovnako ako Západ nemá záujem zrušiť svoju účasť na militarizácií Ukrajiny ako aj celého východného krídla NATO.

Absolútnou prioritou „demokratického“ Západu je poskytovanie vojenskej podpory pre všetky vojenské sily na ukrajinskej strane, ktoré bojujú proti vojskám RF. „Demokratický“ Západ mohol vstupu vojsk RF na územie Ukrajiny, a teda ním proklamovanej agresií a anexií zo strany RF, celkom ľahko zabrániť, ak by nemal v pláne Ukrajinu využiť proti RF ako zával či baranidlo. O takejto možnosti sa z úrovne masmediálnej propagandy a z úst politikov členských štátov NATO a EÚ či USA vôbec nič nedozvieme. Ak by Majdan v roku 2014 a s ním spojený štátny prevrat bol iba výlučným produktom ukrajinských politikov a občanov, rovnako ak by bolo založenie vnútroštátnej vojny zo strany kyjevskej diktatúry proti vlastným obyvateľom iba vnútornou záležitosťou Ukrajiny, potom predstavitelia Západu sa mohli aj s predstaviteľmi RF dohodnúť, ako spoločnými silami prinútia kyjevský režim k ukončeniu vojenských operácií a k zastaveniu krviprelievania na Donbasu.

Následná humanitárna kríza bola riešená len z úrovne RF. Západ nemal záujem o ochranu rusko jazyčného obyvateľstva Donbasu pred kyjevskou mocou, pretože potreboval zásadným spôsobom militarizovať územie Ukrajiny a udržiavať nepriateľstvo Ukrajiny k RF práve cez kyjevskú moc. „Demokratický“ Západ mal možnosť na ochranu obyvateľstva východu Ukrajiny použiť koncept ochrany obyvateľstva R2P, ktorý OSN prijala ešte v roku 2005 a ktorý umožňoval vytvoriť medzinárodné spoločenstvo aj za účasti RF, ktoré by malo za úlohu prinútiť kyjevskú diktatúru ukončiť vojnu a nastoliť mierové podmienky života. Týmto smerom sa život na Ukrajine neuberal., pretože kyjevská diktatúra bola podriadená Koloniálnej správe Západu a plnila úlohu regenta. A to sa nakoniec odzrkadlilo aj pri inom modele riešenia vnútroštátnej vojny – minských dohodách, ktoré zo strany kyjevskej diktatúry neboli akceptované.

Aký záver je možné prijať k vyššie uvedeným súvislostiam ? „Demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ nemal záujme byť mierotvorcom na Ukrajine, pretože osem rokov vojny na Ukrajine plne zodpovedalo jeho zámeru využívať Ukrajinu proti RF. Za osem rokov sa pod vedením Západu podarilo vojenské sily Ukrajiny pripraviť pre realizovanie ďalších vojenských plánov namierených proti Donbasu a RF. Môžeme si myslieť, že vedenie RF si nedokázalo zanalyzovať všetko to, čo sa za osem rokov odohrávalo na Ukrajine ? A čo bolo výsledkom tohto poznania zo strany RF ? Spojeným štátom americkým a NATO Ruská federácia predložila návrhy Zmluvy a Dohody o bezpečnostných zárukách pre RF. Bol najvyšší čas upraviť vzťahy medzi Západom a RF tak, aby boli zárukou ďalších mierových rokov. Lenže to si mohli myslieť a predpokladať len predstavitelia RF.

Predstavitelia USA a NATO sa odmietli o návrhoch RF spoločne baviť a iniciatíva RF tak vyšla nazmar. Odmietnutie „demokratického“ Západu rokovať s RF o úprave vzájomných vzťahov tak, aby RF dostala záruky, že konfrontačná politika bude mať svoje jasné hranice, znamenalo len jedno: mierový ústup Západu z jeho hegemónistických ambícií sa konať nebude ! Odmietnutie rokovaní o návrhoch obsiahnutých v Zmluve a Dohode predstaviteľmi USA a NATO bolo zo strany RF posledným pokusom riešiť problém konfrontačnej politiky Západu s RF nevojenskými prostriedkami. Do popredia momentálne vstúpila otázka, ako ochrániť DĽR, LĽR, Chersonskú oblasť a Záporožskú oblasť, rovnako ako celý Krym, pred vojenskými operáciami kyjevskej diktatúry, podporovanej Západom.

Je už známe, že vedenie RF prijalo rozhodnutie o zahájení špeciálnej vojenskej operácie s cieľom denacifikovať a demilitarizovať Ukrajinu. Tieto ciele boli a sú založené na reálnom poznaní procesov a javov, ktoré sa odohrávali na Ukrajine už od Majdanu v roku 2014. Vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou splnila svoje poslanie, ktoré jej predurčil Západ. Stala sa hlavným nástrojom štvania proti RF a podnecovania k jej agresivite proti Ukrajine. Stala sa súčasťou vojenského ťaženia „demokratického“ Západu na východ proti RF. Vnútroštátnu vojnu za obdobie ôsmich rokov je možné pokladať za prvú etapu vojny, ktorá vstupom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny vstúpila do svojej druhej etapy vojenského ťaženia proti RF. V rámci druhej etapy dochádza k určitému kvalitatívnemu skoku oproti prvej etape. Vojna na Ukrajine sa na strane ukrajinských ozbrojených síl mení na zástupnú vojnu Západu proti RF, ktorá si už vyžaduje priamu vojenskú a finančnú pomoc celého „demokratického“ Západu pod vedením USA, NATO a EÚ.

Čo ma v tejto súvislosti najviac šokuje ? Že ukrajinský národ sa bez odporu podriadil politike viesť proti RF zástupnú vojnu. Rozumiem tejto pasivite a odovzdanosti, pretože toto bolo možné dosiahnuť len za situácie a podmienky, že kyjevská diktatúra bude mať výrazné nacistické črty. Dá sa to napísať aj jednoduchšie: kyjevská diktatúra je personálne ošetrená takými extrémnymi nacionalistami a pod vedením takých vojnových štváčov a zlom nasiaknutých ľudí, že nebolo možné zastaviť nastavený proces vojenského ťaženia na východ proti RF. Treba jasne zdôrazniť, že ukrajinský národ do vojny nezatiahla RF, pretože RF nemala žiadny záujem na tom, aby bolo militarizované celé východné krídlo NATO vrátane Ukrajiny. Bol a je to výlučný záujme USA, NATO a EÚ. Existuje nesmierne veľa dokumentov o tom, že na Ukrajine bol v záujme vtiahnutia Ukrajiny a Ruska do vojenského konfliktu nastolený režim – diktatúra s výrazným nacistickým vplyvom a silami.

Ciele špeciálnej vojenskej operácie označené ako denacifikácia a demilitarizácia sú zamerané k tomu, aby na Ukrajine bol vyčistený politický a vojenský priestor práve od tých síl, ktoré v súčasnosti hrajú rozhodujúcu úlohu. Dosiahnuť ciele špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine však nebude znamenať zrušenie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s RF. Pre udržanie mierovej existencie Európy, respektíve celého západného sveta bude dôležité to, čo som už zdôraznil. „Demokratický“ Západ na čele s USA pod vplyvom rozhodného postoja RF brániť vojenskými prostriedkami svoju štátnosť a suverenitu sa má čo najskôr rozhodnúť k mierovému ústupu z jeho doterajších hegemónistických pozícií a plánov. Tento ústup, to nebude o slabosti Západu, ale o nutnosti konečne uznať, že právo na dôstojný život na našej planéte patrí aj iným civilizáciám, nielen západnej.

Môžu občania členských štátov NATO a EÚ dúfať, že politickí predstavitelia „demokratického“ Západu prijmú rozhodnutie k mierovému ústupu, vzdajú sa svojich plánov na zachovanie a posilnenie unipolárnej pozície USA, vzdajú sa svojich plánov na zachovanie Ukrajiny ako baranidla proti RF a vzdajú sa svojich plánov na podmanenie si ruskej civilizácie ? V tomto smere som pesimista a to preto, že neexistujú žiadne indície – náznaky k tomu, aby Západ robil rozumnú politiku a v záujme svojho obyvateľstva. Západný kapitalizmus sa zásluhou svojich volených predstaviteľov vedome vrátil do obdobia pred druhou svetovou vojnou a svojou špekulatívnou politikou priamo či nepriamo hnal Hitlera do vojny proti ZSSR. Západný kapitalizmus sa nezastavil pred hrozbami vojenských stretov, neriešil zabezpečenie a posilnenie mierového spolunažívania národov v Európe, pretože dôležitejšie ako životy obyvateľstva bolo potrebné presadiť vojnu ako nástroja na ukončenie Veľkej hospodárskej krízy.

Pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa o zachovanie mieru usiloval iba ZSSR, V súčasnosti je situácia podobná. Posledný pokus o nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mierových podmienok do budúcnosti urobila RF tým spôsobom, že Amerike a NATO predložila návrhy Zmluvy a Dohody o bezpečnostných zárukách pre RF. To bol vhodný okamih , keď bolo potrebné začať mierové rokovania s tými subjektami, ktoré predstavujú jadro Koloniálnej správy Západu nad Ukrajinou. Odmietnutie iniciatív zo strany RF bolo tak jasným dôkazom, že kyjevskou diktatúrou a vojenským personálom NATO pripravené plány na dobytie Donbasu a Krymu sa bude realizovať. Predstavitelia RF poučení skúsenosťami z čias nástupu hitlerovského Nemecka proti ZSSR, sa rozhodli konať spustením špeciálnej vojenskej operácie. Prvá etapa vojenského ťaženia Západu na východ bola ukončená a začala etapa druhá.

Pravda o podstate vojenského konfliktu na Ukrajine je aj taká, že členstvom v NATO a v EÚ sme boli chtiac či nechtiac podriadení pod ich konceptuálnu moc vytvoriť všetky potrebné podmienky pre vojenské ťaženie na východ proti RF. Aby mohla nastať tá pravá vojenská časť ťaženia na RF, bolo potrebné prijať na Západe politické rozhodnutia k úplnému rozorvaniu vzťahov medzi Európou a RF. Túto úloha mala splniť Ukrajina a preto bol pripravený a zorganizovaný Majdan v roku 2014, ktorý prispel k štátnemu prevratu a k zásadnej zmene politiky vo vzťahu k RF. Dovolím si uviesť citát z rozhovoru, ktorý sa konal v redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ v Dolnom Sasku ( Nemecko ) s výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite profesorom, doktorom filozofie Paulom Christie ešte niekedy v júni 2014.

Citujem: „Hlavnou úlohou udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania naplno zriekli spolupráce s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA. Hlavným cieľom je pevne pripútať ekonomiku Európy k ekonomike USA a čo sa pritom bude diať na Ukrajine, nikoho nezaujíma. Ukrajina je len prostriedok, z pomocou ktorého je možné riešiť všetky problémy bez toho, aby sme vtiahli svet do ďalšej svetovej vojny. Ukrajine je určená úloha závalu, ktorý pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska. A aký tam bude systém, forma vlády – to sú celkom vedľajšie otázky. Len národ Ukrajiny môže určiť, nakoľko tragický bude jeho osud pri zavádzaní nového poriadku do Európy“. A tu je ešte jeden citát:

„Amerika potrebuje na Ukrajine taký poriadok, ktorý by pretrhal ekonomickú spoluprácu Ruska a Európy. A americká politika spočíva v tom, aby sa udalosti rozvíjali práve tak. Dnes sa udalosti na Ukrajine iba rozbiehajú a nemá cenu čakať ukľudnenie – nepokojná Ukrajina sa musí stať neprekonateľnou bariérou medzi Ruskom a Európou. Pochopte jedno. Pre spretŕhanie ekonomických väzieb Európy s Ruskom je potrebné Európanov tak silne vystrašiť ruským nebezpečenstvom, aby to oni sami chceli urobiť – je potrebné od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom. Je treba stále zdôrazňovať agresivitu a nepredvídateľnosti Ruska, provokujúceho eskaláciu konfliktu na Ukrajine.

Čo zvláštneho si môžeme všimnúť na tom, ako sa organizovala konfrontačná politika „demokratického“ Západu s RF ? Najprv si dovolím pripomenúť, že všetci vládni predstavitelia členských štátov NATO a EÚ svorne a jednotne tvrdia, že na Ukrajine ide o nezákonnú, neospravedlniteľnú a nevyprovokovanú inváziu zo strany RF a preto má celý západný svet pomáhať Ukrajine v jej spravodlivom boji za oslobodenie a mier. Všestranná podpora Ukrajine v jej boji proti ruskej agresií je chápaná ako spoločne dohodnutá solidárna pomoc, ktorá má Ukrajine pomôcť k víťazstvu nad RF. Západ teda poskytuje pomoc Ukrajine nezištne, z lásky k ukrajinskému ľudu, pretože už z princípu odsudzuje každú vojnu a straty na ľudských životoch.

Toto, čo som vyššie uviedol, je iba rozprávka, ktorá tvorí základ západnej propagandy. Kde treba hľadať pravdu ? Pod vedením USA, NATO a EÚ všetci predstavitelia národných vlád členských štátov sú zodpovední za to, že konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti RF bola rozpracovaná a rozšírená do extrémnych rozmerov a postojov. Týka sa to aj každej vládnej moci na Slovensku, ktorá vzišla z volieb do NR SR a to bez výnimky. V tomto zmysle žiadny rozdiel medzi neoliberálnou a sociálnou demokraciou neexistuje, pretože všetci pracujú s axiómou o nemožnosti spochybňovania členstva SR v štruktúrach NATO a EÚ, o absolútnej vernosti transatlantickému princípu a teda oddanosti unipolárnemu usporiadaniu sveta pod vedením USA.

Každej našej vládnej moci, ktorá zastupuje svoj mierumilovný národ, vôbec nevadili a nevadia zločiny, ktorých sa vo svete dopustili Američania a pod ich vedením aj samotné NATO. Nie náhodou západná propaganda v prípade Ukrajiny nepracuje s politickými a vojenskými súvislosťami procesov, ktoré sa odohrávali v už spomínanej vnútroštátnej vojne s následnou humanitárnou krízou, ktorú pokladám za prvú etapu vojenského stretu s RF a ktorá sa datuje do obdobia 2014 až februára 2022. V tomto období Západ nespal, ale život Ukrajiny zorganizoval po politickej a vojenskej stránke v rámci svojej Koloniálnej správy. Zástupná vojna Západu s RF bola starostlivo pripravovaná a pripravená. Čo nemuselo byť v pláne Západu a Kyjeva, tak to sa týkalo územia konfliktu. Ja osobne som si ešte v čase pred februárom 2022 všimol stanovisko predstaviteľa RF, že ak je už vojenský konflikt – stret s nepriateľom nevyhnutný, tak potom treba využiť moment prekvapenia a vstúpiť do vojenského konfliktu prvý.

Ak som si to všimol ja, tak si myslím, že politickí a vojenskí predstavitelia Západu si to všimli rovnako. Rusi sa z čias Hitlera poučili z čakania na nepriateľa a preto počítali s tým, že svoje rozhodnutie musia spojiť s otázkou momentu prekvapenia. V skutočnosti obidve možnosti sa už vôbec začiatkom roka 2022 netýkali možnosti odvrátenia priameho vojenského konfliktu, pretože kyjevská diktatúra aj za priamej asistencie Západu už mala plány na ďalšie pokračovanie vojny a jej rozšírenia do ďalšej fázy pripravené. Celá záhada nevyprovokovanej vojny, o ktorej básni západná propaganda, v skutočnosti vychádza z momentu prekvapenia, ktorý využila strana RF.

Vojenský stret s RF bol zo strany „demokratického“ Západu starostlivo pripravovaný a kyjevská diktatúra ako regent dostala úlohu nahnať ukrajinský národ, aby bojoval proti ruskej agresií. Pre Američanov a západný kapitál je zástupná vojna s RF veľkým politickým a ekonomickým obchodom. Vojna na Ukrajine má podľa predstáv Západu výrazne oslabiť RF a nakoniec viesť k zmene režimu z terajšie – pod vedením Vladimíra Putina – na režim výlučne prozápadný. Ukrajina je obetovaná v prospech záujmov západného kapitálu, zisky z vojny sa presúvajú do rúk kapitalistov a ich prisluhovačov, kyjevská diktatúra ako regent je úmyselne zadĺžovaná na ďalších niekoľko generácií a „ekonomickí vrahovia“ ako sluhovia západného kapitálu Ukrajinu úspešne drancujú a zbavujú aktív a bohatstva, ktoré ešte nachádzajú.

A za tejto situácie EÚ aj so svojimi orgánmi, zastúpenými členmi národných vlád členských štátov sľubujú rozvrátenej Ukrajine a jej ošklbanému národu šťastnú budúcnosť v lone Bruselu. Priam tragikomický vyznieva záujem vlády SR podporovať členstvo Ukrajiny v EÚ a poskytovať Ukrajine všestrannú podporu mimo vojenského zbrojného inventára samotnej Armády SR. Táto výnimka však vôbec neovplyvní doterajšiu politiku Západu vo vzťahu k Ukrajine a RF a teda neprispeje k ústupu od zámerov spojených s RF. Západ príliš veľa investoval do Ukrajiny a dostal do vienka príležitosť, ktorá sa vyskytne azda iba raz za jedno storočie. Táto príležitosť prišla s Majdanom v roku 2014 a bola rozpracovaná za osem rokov priam do detailov. Touto príležitosťou bolo pripravené nové vojenské ťaženie Západu na východ proti RF.

K čomu museli dospieť predstavitelia vládnej moci na Slovensku ? Že mierový ústup „demokratického“ Západu zo svojich hegemónistických pozícií sa zatiaľ ani zďaleka nezačal, pretože sa ani nepripravuje. V rámci druhej fázy vojenského ťaženia proti RF je, vzhľadom k situácií na fronte, nastolená otázka účasti jednotlivých západných štátov v zástupnej vojne proti RF na území Ukrajiny. Za tejto situácie si vláda SR zvolila jasnú pozíciu: treba urobiť všetko v prospech toho, aby Slovenská republika do vojenského konfliktu na Ukrajine nevstúpila, aby náš národ sa priamo neocitol vo vojne ! Túto časť jasnej pozície vládnej moci treba podporiť a bojovať za jej udržanie. „Vojnovým bojiskom“, kde sa má uvedená časť pozície vládnej moci presadiť, je práve voľba prezidenta SR.

My, občania SR – voliči, by sme mali v druhom kole voľby prezidenta SR voliť rozumom a do prezidentského úradu si zvoliť kandidáta, ktorý uvedenú časť pozície vládnej moci podporí a bude presadzovať. Zo strany vlády SR to bude prvý krok vzad – k ústupu od konfrontačnej politiky s RF. Existuje ešte druhá časť súčasnej pozície vlády SR. A aj táto pozícia je zatiaľ stále jasná a nemenná: Slovenská republika ostáva pevnou súčasťou NATO a EÚ ako životného priestoru a preto naše členstvo sa nemôže spochybňovať ani za súčasného vojnového stretu na Ukrajine. Všetko teda ostáva po starom a politika USA, NATO a EÚ sa zásadne nespochybňuje. Stretnutie predstaviteľov vlády SR so zástupcami štátnej administratívy USA, s vrchným veliteľom veliteľom spojeneckých síl v Európe a účasť na zasadnutiach Európskej rady tomu dosvedčujú. Obidvaja kandidáti na prezidenta SR sa v podstate stotožňujú s druhou časťou pozície vlády SR.

Táto druhá časť pozície vlády SR je plne v rukách západných štruktúr na čele s USA. Nech si samotný občan – volič uvedomí, kto reprezentuje práve túto druhú časť pozície – silné pokračovanie vojny aj za priamej účasti „koalície ochotných“. Čo pozitívneho si môže občan zobrať z ambivalentného postoja vlády SR ? Že obyvateľstvu SR dáva záruku, že sa v žiadnom prípade nezapojí do vojenského stretu s RF. V druhej fáze vojenského ťaženia na východ proti RF ide v svojej podstate o zástupnú vojnu Ukrajiny za Západ, ale v prípade nasadenia vojsk NATO cez jeho členské štáty by už vojenský konflikt prerástol do tretej fázy, v ktorej vojenský stret by už neostal len pri deklarovaných cieľoch v rámci špeciálnej vojenskej operácie RF.

„Demokratický“ Západ si má čo najskôr zobrať príklad z postoja súčasnej vlády SR a prijať opatrenia na zastavenie pokusov vstúpiť na Ukrajine do ďalšej fázy vojnového ťaženia proti RF, v ktorom už pôjde o to, kto z koho a v prospech koho a akej budúcnosti. V súčasnosti už nevidím iné riešenie než to, že kyjevská diktatúra bude nútená prijať bezpodmienečnú kapituláciu. Predstavitelia Západu by mali konečne zmúdrieť a do tohto očakávaného procesu by sa žiadne nové vojenské zoskupenia nemali miešať a zapájať. Vojnu je potrebné ukončiť čo najskôr a to už v tejto práve prebiehajúcej druhej fáze ! Bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry sa otvoria nové možnosti mierových rokovaní a usporiadania vzťahov medzi národmi Európy a RF, medzi USA a RF, medzi NATO a RF, otvoria sa nové možnosti pre mierový a demokratický vývoj na Ukrajine.

Ak nám, občanom členských štátov NATO a EÚ záleží na tom, aby sme žili v mierových podmienkach aj v budúcnosti, potom musíme vynaložiť veľmi veľa úsilia k tomu, aby sme presvedčili či prinútili predstaviteľov národných vlád,  nech začnú v štruktúrach NATO a EÚ prijímať rozhodnutia podľa pravdivého vysvetlenia politických, ekonomických a vojenských procesov, ktoré sa prinajmenej od Majdanu 2014 odohrávali a odohrávajú na Ukrajine či v Európe. V štruktúrach NATO a EÚ by mali konečne dospieť k pochopeniu, že skutočná kolektívna bezpečnosť v Európe či vo svete sa nedá dosiahnuť spôsobom, že NATO ako politicko-vojenský zväzok sa bude rozpínať po svete a môže byť garantom bezpečnosti tak členských štátov ako aj ďalších krajín.

O bezpečnosti, založenej na postavení politicko-vojenského zoskupenia NATO snívajú naši zákonodarcovia, rovnako ako predstavitelia vládnej moci. Tí, čo podporujú unipolárnu globalizáciu pod vedením USA, si nedokážu uvedomiť, že kolektívna bezpečnosť samotnej Európy a tým aj sveta má byť budovaná a upevňovaná len v zväzku s Ruskou federáciou a nie štvaním proti nej. Členské štáty NATO a EÚ by sa mali naspäť vrátiť k obnove uvedeného princípu a nie zavádzať občanov výkladom, že NATO a EÚ nám prinášajú bezpečnosť a životné istoty. Vojnový konflikt na Ukrajiny vo všetkých svojich možných faktoch svedčí o tom, že NATO a EÚ pri plnom vedomí a bez zaváhania rozrušili na maximum bezpečnosť života obyvateľstva v Európe, ohrozili jeho istoty a zničili v mene svojich podlých záujmov mierové fungovanie celej Ukrajiny !

Najčerstvejším príkladom toho, že USA, NATO a EÚ majú veľmi ďaleko od bezpečnosti a mieru v Európe, je práve to, že uvedené štruktúry pripravili a zrealizovali ukrajinskú krízu, v rámci ktorej boli urobené prinajmenej dva strategické ťahy. Prvý ťah viedol k úplnej zmene vnútornej politiky Ukrajiny, ktorú zrealizovala novo nastolená kyjevská diktatúra, ktorej celkový výsledok bol zorientovaný na vyvolanie konfliktu s RF a súbežne na zabezpečenie – rozšírenie militarizácie východného krídla Európy a militarizáciu Ukrajiny. Druhý ťah bol možný iba na základe prvého ťahu. Národy Európy dostali za úlohu zrušiť svoje politické a ekonomické vzťahy s RF, pretože za všetko, čo sa od roku 2014 dialo a deje na Ukrajine, Západ prisúdil RF.

Európa dostala za úlohu zrušiť svoje ekonomické vzťahy s RF a preorientovať sa na ekonomickú spoluprácu – a to výlučne – s Američanmi. Väčší príklad toho, že Európa je pod poručníctvom USA, ak na chvíľu vynecháme samotnú existenciu vojenskej Aliancie, ani neexistuje. A inštitúcie EÚ pod vedením Európskej komisie a Európskej rady, ktorú tvoria šéfovia národných vlád členských štátov, k tomuto zničeniu vzťahov s RF iniciatívne prispeli, pretože neustále organizujú sankcie proti RF, finančnú a vojenskú pomoc Ukrajine ako dôležitej podmienky pre vedenie zástupnej vojny zo strany kyjevskej diktatúry.

Vyššie uvedené dva strategické ťahy vyplývajú z plánov západného kapitálu na výrazné oslabenie a zničenie RF. K týmto plánom výrazne pomohlo rozširovanie členstva v NATO a v rámci EÚ na východ… Na Slovensku aj v týchto dňoch v rámci 20. výročia vstupu SR do NATO mnohí prisluhovači západného kapitálu sa opäť dali počuť, že NATO je zárukou mieru a bezpečnosti. Doterajšie zločiny páchané vo svete im vôbec nevadia a sú schvaľované ako potrebné kroky Západu. Mier a bezpečnosť v Európe nikdy nebudú zachované, pokiaľ sa Západ nerozhodne k mierovému ústupu od svojich hegemónistických plánov. Slovenská republika svojim členstvom v NATO a EÚ priamo podporuje západný kapitál v jeho plánoch na zničenie RF, hoci rétorika môže čas od času vyznievať miernejšie.

Je potešujúce, že nová vládna moc pod vedením Róberta Fica jasne pochopila, že sa nesmie dať vtiahnuť do priameho vojenského ťaženia proti RF, lebo to bude mať katastrofálne následky pre celý národ. Keď toto vládna moc pochopila, tak rovnako by mala pochopiť, že nikdy nebudeme v Európe žiť v pokoji, pokiaľ budeme štvaní proti RF, pokiaľ budeme svojou pasivitou podporovať a tvoriť konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s RF. Slovenská republika môže byť príkladom pre ostatných v mierovom ústupe Západu zo svojich hegemónistických pozícií, keď jej vládna moc si s Ruskou federáciou dohodne nové podmienky spolupráce v rámci novej Zmluvy o priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci. Samozrejme, znamenalo by to v prvom rade vynulovať všetky nezmyselné zákonodarné akty prijaté za obdobie od roku 2014 proti RF.

Netreba zakrývať, že členstvom v NATO nás má v hrsti najmä minoritná trieda kapitalistov z USA v prvom rade. Z tohto dôvodu sa ukazuje, že prichádza čas, keď bude potrebné s občanmi SR otvoriť celospoločenskú diskusiu v otázke využívania transatlantického princípu v politike z pohľadu rešpektovania národných záujmov. Slovenská republika nepotrebuje byť členom vojenskej Aliancie, ktorá je formovaná a vedená Američanmi, pretože v ich záujme je to, ako politický, ekonomický a vojenský ovládať čo najväčšiu časť sveta a ťažiť z bohatstva iných. Mierový ústup Západu z jeho hegemónistických pozícií môže výrazne ovplyvniť rozhodnutie mnohých členských štátov v Európe vystúpiť z NATO ovládaného Američanmi. Zatiaľ sa ukazuje, že rešpektovanie transatlantického princípu pod vedením USA Európanov zatiahlo do ďalšieho vojenského ťaženia na východ proti RF.

Západní lídri neustále živia obyvateľstvo Európy strachom z predpokladaného pochodu ruských ozbrojených síl na Európu. A spájajú to s Ukrajinou a propagandou, že Ukrajina Európanov chráni, pretože bráni RF v ďalšom postupe na Západ a preto potrebuje našu všestrannú podporu. Američanom, európskym lídrom a predstaviteľom národných vlád členských štátov si nikto z občanov či z moderátorov v médiách nepostavil otázku: Čo ste urobili v prospech toho, aby ste s predstaviteľmi Ruskej federácie riešili politiku vzájomne výhodnej spolupráce a pomoci a v záujme rozvíjania mierových vzťahov ? Táto otázka mala byť postavená aj kandidátom na prezidenta SR, ktorí postúpili do druhého kola. Prečo nebola ?

Na postavenú otázku žiadny západný politik v nadnárodných a národných štruktúrach by nevedel odpovedať. Všetci do jedného sa podriadili vôli Američanov ! Všetci do jedného omieľajú rozvrátenie vzťahov s RF výhovorkou, že RF je agresor. Ani ich nenapadne myšlienka, že ak by uvedená výhovorka bola neodmysliteľnou súčasťou dodržiavania určitých princípov v politike či medzinárodného práva, tak by samotné členské štáty EÚ museli ukončiť svoje vzťahy s Američanmi kvôli ich agresívnej politike v rôznych častiach sveta. Lenže naznačeným spôsobom sa na „demokratickom“ Západe členské štáty nechovajú a nebrania a nepodporujú tie štáty, ktoré sa stali predmetom agresie zo strany USA či NATO.

Vzhľadom k tomu, že kardinálna politická otázka Západu – konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou – sa nestala predmetom programového vyhlásenia žiadnej doterajšej vlády SR a vzhľadom k tomu, že sa nestala ani predmetom kampane pred voľbami prezidenta SR, je možné predpokladať, že nech bude v druhom kole zvolený hociktorý z dvoch kandidátov, nový prezident SR bude pokračovať v nastolených tradíciách doterajších prezidentov SR. Aká je to najaktuálnejšia tradícia, to si môžeme pripomenúť, keď uvediem názor súčasnej prezidentky SR Zuzany Čaputovej. Zuzana Čaputová pri príležitosti 75. výročia vzniku Severoatlantickej aliancie na sociálnej sieti uviedla, že Severoatlantická aliancia je najsilnejšou a najúspešnejšou obrannou alianciou na svete. Je jednou zo záruk našej slobody, garantuje našu bezpečnosť a napomáha ochrane a prosperite dnes už 32 spojeneckých krajín vrátane Slovenska. Zvlášť veľmi zaujímavý je jej názor, že v situácií Ruskej agresie na Ukrajine je NATO kľúčovým a nenahraditeľným pilierom mieru a bezpečnosti v Európe.

Obyčajného človeka, bežného občana SR, predpokladám, napadne myšlienka – dotaz, či je možné, aby pri zdravom rozume prezidentky SR bolo možné v niekoľkých hodnotiacich myšlienkach na jednej strane vyprodukovať toľko hviezdnej chvály na vojenský blok západného kapitalizmu a na strane druhej zavádzať občanov SR o tom, akým charakterom disponuje NATO. Áno, zavádzať občanov SR polopravdami, zakrývaním pravdy, napríklad tým, čo sa odohráva na Ukrajine od roku 2014, je možné aj pri plnom vedomí a zdravom rozume, ak si nositeľ rôznych hodnotiacich súdov vie úprimne deklarovať svoje „zvrátené postoje“, ktoré vydáva za nezvratné pravdy.

Treba však z mojej strany úprimne napísať, že to, čo tvrdila prezidentka SR je z iného pohľadu takmer úplná pravda. V akom zmysle z iného pohľadu ? Z pohľadu záujmov minoritnej triedy západných kapitalistov. Takže z uvedeného pohľadu prezidentka nám úplne pravdivo svedčila, že Severoatlantická aliancia je ich ( západných kapitalistov ) najsilnejšou a najúspešnejšou obrannou alianciou na svete, pretože vzorne háji ich triedne záujmy. NATO je rovnako zárukou ich skutočnej slobody ( ako triedy kapitalistov ), garantuje ich bezpečnosť a napomáha ich ochrane ( pred ostatnou časťou spoločnosti ) a ich prosperite, aby mohli disponovať svojim bohatstvom a mocou nad ostatnou časťou spoločnosti a aj mimo západnej civilizácie a teda všade inde vo svete. Takto sformovaný post prezidenta po ideologickej stránke je neoceniteľným prisluhovačom minoritnej triedy západných kapitalistov.

Prajem si, aby v druhom kole voľby prezidenta SR zvíťazil ten kandidát, ktorý dal svoje slovo, že nevtiahne Slovenskú republiku do vojny s Ruskou federáciou. Od tohto okamihu je potrebné sa ďalej púšťať do boja za odbúravanie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s RF. Treba teda bude pokračovať v tom, aby vládna moc na Slovensku nadviazala nové vzťahy s RF v mene priateľstva a vzájomne výhodnej spolupráce a pomoci. Keďže zo strany „demokratického“ Západu ide o vojenské ťaženie na východ proti RF, tak naša bezpečnosť vôbec nie je v rukách NATO, ale skôr v rukách RF, pretože tá bude chcieť za každú cenu vojenský poraziť nový európsky fašizmus, proti ktorému sa budeme musieť skôr či neskôr úplne jasne vyhraniť. Pre nového prezidenta SR nebude dôležité, či budú o ňom v našich zradných médiách hovoriť o tom, že nie je v západnom zahraničí akceptovaným prezidentom, ale skôr to, či bude mať odvahu kardinálnu politickú otázku Západu – konfrontačnú politiku Západu proti RF – postaviť na program dňa ako najaktuálnejšiu tému na riešenie, pretože celý Západ sa zbláznil a vedie Európu do vojny proti RF.

Nový prezident SR by si mal za jednú z prvých úloh ešte v období pred inauguráciou v kľude prečítať “Výzvu za mier”, ktorú v 2018 predložil Európanov Vladimír Putin, prezident RF. Touto výzvou sa u nás na Slovensku nikto nezaoberal, vôbec nepadla na úrodnú pôdu vláde SR, NR SR, žiadnym politickým stranám, žiadnym mediálnym skupinám, občianskym iniciatívam, samosprávnym orgánom a samozrejme, nič neznamenala ani pre nášho pána prezidenta Kisku, ktorý sa osobne vyznamenal tým, že sa zúčastnil prvého výročia Majdanu – štátneho prevratu na Ukrajine, pretože pre Západ to bola rozhodujúca udalosť pre  potrebné vnútropolitické zmeny.

A už prvá veta tejto výzvy sa týka nás všetkých: Európania, skutočne chceme 3. svetovú vojnu ? V. Putin nám pripomína, že naši politici chcú dokázať, ako sú užitoční pre EÚ, NATO a USA. Ich zásluhou z dňa na deň rastie riziko 3. svetovej vojny, pretože sú zaslepení svojou nekontrolovateľnou mocou a vidinou jej ďalšieho rastu. Naši politici počítajú s tým, že Rusko na poslednú chvíľu ustúpi tlaku NATO a k vojne nedôjde. Ale v čom má Rusko ustúpiť ? Má sa vzdať svojich území a odovzdať ich každému, kto o nich prejaví záujem ? V. Putin pripomenul, že pravým cieľom všetkých tých, ktorí sú z Európy či spoza oceána, je bohatstvo Ruska. Má Rusko rozdať svoje bohatstvo, aby sa vyhlo vojne ? Má Rusko nechať likvidovať svoje vlastné obyvateľstvo na Ukrajine ?

Už v svojej výzve V. Putin pripomenul, že vojna v plánoch jej strojcov nemá skončiť na Ukrajine. Hlavným cieľom je Rusko, lenže vojna zachváti celú Európu ! Prezident RF pomenoval celkom otvorene, o čo v možnej vojne pôjde. A preto postavil niekoľko otázok. Čo pre USA zaistí vyšší zisk a čo USA rýchlejšie vytrhne z dlhovej krízy ako vojnová výroba ? Čo účinnejšie zlikviduje konkurenciu USA v podobe EÚ a Ruska, než vzájomné vyvraždenie celých národov v Európe ? Čo USA pomôže viacej rozšíriť sféru svojho vplyvu, než povojnové pôžičky presne podľa odskúšaného scenára, použitého po 2. svetovej vojne ? Aj tieto otázky potvrdzujú moju tézu, že „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ sa rozhodol pre vojenské ťaženie na východ proti RF a to podľa pokusu z obdobia 2. svetovej vojny. Rozdiel je iba v tom, že vtedy sa to udialo cez fašistické Nemecko a teraz cez kyjevskú diktatúru.

V. Putin sa ďalej pýta, kto z vojnových štváčov nám prezradil, že to nebude len dobrodružná víťazná výprava na východ, ale že to skončí ako 3. svetová vojna za možného použitia atómových zbraní ? V. Putin Európanom pripomenul, že Rusko nie je ich nepriateľom, pretože skutočným nepriateľom sú nenasytní politici, ktorí chcú zničiť všetko, čo je všetkým drahé. Chystanej vojne s Ruskom, do ktorej nás tlačia politici a kúpené média, je možné zabrániť. A veľa bude závisieť od obyčajných ľudí, ktorí budú bojkotovať všetkých politikov, ktorí zvyšujú napätie, volajú po sankciách a zásahu proti Rusku. Treba bojkotovať na všetkých úrovniach a vo všetkých voľbách. Treba bojkotovať proti vstupu Ukrajiny do NATO. V. Putin teda veril v možnosti silného vplyvu občanov z členských štátov na politických lídrov ,aby sa zastavili v svojom vojnovom štvaní proti Rusku.

Každý múdry prezident ktoréhokoľvek národného štátu sa takejto dôležitej výzve prezidenta RF mal okamžite začať venovať a z pozície svojho úradu urobiť všetko možné a potrebné, aby sa o téme prípravy vojny s RF otvorila celospoločenská diskusia a to aj za výraznej podpory mediálnych skupín. Stalo sa niečo také na území Slovenskej republiky alebo v niektorom inom členskom štáte EÚ ? Vôbec nie a to z jasných dôvodov – všetci zodpovední ľudia, ktorí sa dajú voliť do rôznych pracovných pozícií alebo sa o dôveru občanov musia uchádzať, držia basu tým, ktorí konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu proti RF do detailov rozpracovali a podľa svojho scenára aj postupujú. Týka sa to všetkých tých, ktorí obsadili mocenské funkcie, vrátane prezidentského úradu. Vie si čitateľ predstaviť, že tie otázky, ktoré vo svojej Výzve za mier postavil V. Putin, prezident RF, by mali odvahu postaviť v kampani pred voľbou prezidenta SR aj moderátori z mediálnych skupín, pôsobiacich na Slovensku ? Myslím si, že nie. V médiach nemohli postaviť na zodpovedanie a vyjasnenie ani kardinálnu otázku politiky Západu – konfrontačnú politiku Západu s RF.

U súkromných mediálnych skupín chápem, že nemôžu to urobiť, podobne ako pri rôznych iných nepostavených otázkach preto, že celkovo patria svojim začlenením do pôsobnosti a vlastníctva tých, čo priamo patria k minoritnej triedy kapitalistov alebo sú s touto triedou určitým spôsobom spojení a plnia si úlohu prisluhovačov. Cez súkromné mediálne skupiny sa presadzujú predovšetkým záujmy tejto triedy. V čase každej kampane pred voľbami sú súkromné mediálne skupiny v konflikte záujmov a preto kampaň má byť legislatívne určitým spôsobom ošetrená. V kampani pred voľbami hlavnú úlohu má zohrávať verejnoprávne médium – rozhlas a televízia. Súkromné mediálne skupiny môžu za určitých podmienok iba dotvárať kampaň pred voľbami. Verejnoprávne médium má pracovať výlučne v prospech občanov – voličov a preto nemôžu existovať „začiernené otázky a odpovede“, ktoré sa nesmú odvysielať. Rovnako sa v praxi musí v kampani pred voľbami uplatniť hlavný princíp práce s voličmi: občan – volič a kandidáti, pričom moderátor má plniť úlohu facilitátora a dbať, aby sloboda prejavu a názoru bola uplatnená.

Keď dopisujem tento článok, práve prebieha druhé kolo voľby prezidenta SR. Nebudem hádať, kto z dvoch kandidátov zvíťazí. Bolo by vynikajúcou správou pre všetkých občanov SR, keby voľbu mohol vyhrať taký kandidát, ktorý kardinálnu politickú otázku Západu – konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou – pokladá v tejto dobe za najdôležitejšiu, pretože si vyžaduje, aby bola naliehavo riešená. Ak chceme dosiahnuť mier na Ukrajine a ak chceme zachovať mier v celej Európe, potom prezident SR musí byť tým hlavným ústavným činiteľom, ktorý sa pustí do boja s predstaviteľmi „demokratického“ Západu, aby zahájili mierový ústup zo svojich hegemónistických pozícií. Otázky, ktoré nám Európanom, vo svojej „Výzve za mier“ predložil V. Putin, v skutočnosti predstavujú odpovede, aby sme všetci pochopili, z čoho vyrástla konfrontačná politika Západu s RF na čele s USA, NATO a EÚ.

Je mi celkom jasné, že dnes si takého kandidáta, ktorý rozumie kardinálnej politickej otázke Západu a bude ju po svojom zvolení riešiť, nezvolíme. Dôvod je ten, že takého kandidáta sme si z prvého kola voľby prezidenta SR ako voliči nevybrali a kandidáti pre dnešné druhé kolo nemajú žiadnu vedomosť o kardinálnej politickej otázke Západu v jej komplexnosti. S novozvoleným prezidentom SR by sme však mohli začať sa uvedenom otázkou zaoberať aj so zatiaľ deklarovaným jedným jediným „zdravým semienkom“ – jasným stanoviskom jedného z kandidátov, že ak bude zvolený za prezidenta SR, tak nikdy nedovolí, aby Slovenská republika bola priamo zatiahnutá do vojnového konfliktu s Ruskou federáciou.

Zajtra už budeme poznať víťaza druhého kola voľby prezidenta SR a s jeho voľbou budú sa môcť aj občania – voliči identifikovať. Budeme poznať percento tých voličov, ktorí voľbou vyjadrili podporu vojnovým štváčom, rovnako budeme môcť poznať aj percento voličov, ktorý si želajú mier nielen pre Ukrajinu a Ruskú federáciu, ale aj pre bezpečnosť a istoty slovenského národa. Zajtra sa potvrdí alebo vyvráti to, čo si ešte v roku 2018 želal prezident Ruskej federácie: že my, občania môžeme bojkotovať vojnových štváčov a ich rôznych prisluhovačov aj takým spôsobom, ako sú voľby. Teraz sa už celkom zreteľne črtá pred našimi zrakmi a v našich hlavách, že pre zaistenie bezpečnosti vlastného národa nepotrebujeme mať žiadne záväzky k Američanom, k vojenskej Aliancií pod ich vedením či k Bruselu.

Základom našej bezpečnosti a mierového života je voľba takých svojich zástupcov a ústavných činiteľov, ktorí slovenský národ a jeho skutočné záujmy nikdy nezradia. A predovšetkým, potrebujeme takého prezidenta SR, na ktorého strane bude iniciatíva, aby o dôležitých záležitostiach spravovania štátu mohli rozhodovať občania aj na čele s hlavou štátu. Potrebujeme takého prezidenta SR, ktorého demokratická autorita sa bude celkom jednoznačne opierať o podporu a moc občanov SR. Potrebujeme takého prezidenta SR, ktorý ľahko nepodľahne intrigám a rozhodnutiam nadnárodných či globálnych štruktúr a nebude ich agendu za každú cenu presadzovať v národných podmienkach. Podriaďovaniu národného pod globálne sa vo veľkom venovala predchádzajúca vládna moc aj na čele s prezidentkou SR, čo sa najnázornejšie prejavilo v presadzovaní globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu.

Dušan Hirjak