Mnohé predvolebné debaty kandidujúcich strán a ich zástupcov pripomínajú politické poľovačky na pronárodných a proslovenských politikov. V tomto štýle sa mala zjavne niesť aj debata televízie JOJ k programom ku kultúre médiám s Dorotou Nvotovou (Demokrati) a Ondrejom Ďuricom (Republika), ktorú moderovala Lenka Ježová.
Podľa kladenia otázok sa debata alebo lynč odvíjali prevažne len od programu Republiky. Do hľadáčika di Ježová zobrala najmä absolútnu slobodu slova, podporu alternatívnych médií a ochranu štátneho jazyka.
K ochrane spisovného a štátneho jazyka
Moderátorka, aj Nvotová neboli ani konzistentné v postojoch, hoci „demokratka“ sa o tom dušovala, pretože hádzali veľké oči na možné postihovanie porušení spisovného štátneho jazyka úradmi a úradníkmi verejnej a štátnej správy. Oni nevedia nič o nesení zodpovednosti úradníkov pri výkone verejnej funkcie v iných oblastiach?
To, že Ježová, ani svetobežník Nvotová nepoznajú francúzsky jazykový (Toubonov) zákon, ktorý dokonca trestnoprávne postihuje používanie iných ako francúzskych slov im ešte môžeme gentlemansky odpustiť, hoci by pri tomto argumente asi odpadli. Ale že dámičky nepoznajú fakt, že
rezortu kultúry, do ktorého kompetencie spadá aj pôsobnosť štátneho jazyka a zo zákona má uloženú povinnosť predkladať na rokovanie vlády Správy o stave a používaní štátneho jazyka v praxi
je už na hodenie uteráka v diskusnom štúdiu.
Liberálky zrejme nemali ani tušenie, že na ministerstve kultúry pôsobí aj „Ústredná jazyková rada“, či „Terminologická komisia“.
Okrem toho už existujú Zásady vlády k zákonu o štátnom jazyku, tiež Koncepcia starostlivosti o štátny jazyk či dokonca Metodické usmernenie na dodržiavanie zákona o štátnom jazyku v oblasti reklamy, kde je teda najviac uvoľnená fantázia jej tvorcov.
Žasnem nad ich nevedomosťou a nepripravenosťou, hoci sa štylizovali do role mentorov a snažili sa lynčovať predstaviteľa Republiky O.Ďuricu.
Možno by si mohli prečítať nielen dvojročné Správy o stave používania štátneho jazyka v praxi, ale aj konkrétne uznesenia vlády s uloženými odporúčaniami na nápravu neblahého stavu, aby pochopili, že nič nad rámec zákona Republika nezavádza, len jeho striktné dodržiavanie. Áno, aj na oblasť médií a všeobecne kultúry platí, že chceme a vieme urobiť poriadok, aby veci zákonne a efektívne fungovali.
Napríklad v 5.správe z roku 2020 sa v bode B.3. v uznesení ukladá ministerke kultúry v spolupráci s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV
vypracovať metodický materiál pre zamestnancov štátnej správy zameraný na správne používanie slovenského spisovného jazyka v praxi!
Aj Nvotová sa expertne poriadne zhodila, keď to marketingovo dávala na hlúpu Doru (inšpirované rozprávkou a piesňou pre deti), krútiac hlavou, že či tu bude niekto naháňať a trestať úradníkov za nespisovné bohemizmy v oficiálnej komunikácii.
Asi ani netuší, že ministerstvo kultúry vykonáva dohľad nad dodržiavaním zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, a to vrátane prvostupňového rozhodovania v správnom konaní za porušenie ustanovení, takže opäť nič nové Republika nevymyslela, len chce dotiahnuť veci do efektívnych náprav v dikcii súčasnej platnej legislatívy.
Ako sa mohlo stať, že moderátorka, ktorá sa tvári, že si do bodky naštudovala program Republiky pre kultúru a médiá a naťahuje sa s Ondrejom Ďuricom za slovíčka, nevie, že rezort kultúry monitoruje už teraz v súlade so svojimi hlavnými úlohami aj úroveň používania štátneho jazyka vo verejnom styku, a to nielen v štátnej správe, ale dokonca aj v základnom, strednom a vysokom školstve, ba aj tom národnostnom či aj v mediálnej sfére?! Opäť, republika len programovo a principiálne doťahuje zákonné skrutky tak, aby sa porušenie pravidiel efektívne odstraňovalo a neostalo to len na formalistickej úrovni. Čo je zlé na uvádzaní zákonov do praxe, čo majú v sľube a medzi povinnosťami poslanci NR SR?!
Žasnem, že tímlíderka pre kultúru a médiá u „demokratov“ D. Nvotová – ktorá zjavne žila viac v zahraničí ako na Slovensku – sa tvári, že spadla z Mont Everestu, keď nič nevedela o štátnej jazykovej politike v zmysle platného zákona a zákonné povinnosti podsúvala tendenčne ako strašiaka o akomsi zavádzaní „jazykovej polície“.
Milá Dorota, mala by si vedieť, že zákon o štátnom jazyku stanovuje postavenie a rozsah používania štátneho jazyka v konkrétnych oblastiach verejného styku: v úradnom styku v štátnych a verejných inštitúciách, ako aj v orgánoch územnej samosprávy, v školstve, na kultúrnych podujatiach a verejných zhromaždeniach, v mediálnej sfére, v súdnom a správnom konaní, v ozbrojených silách, požiarnych zboroch, v službách, zdravotníctve atď. A gúľať nechápavo veľkými očami by mala na literu zákona, ktorý zároveň garantuje aj ochranu a starostlivosť o štátny jazyk.
K absolútnej slobode slova
Ani postoj Republiky k absolútnej slobode slova obe dámy v televíznom štúdiu nepochopili a nechápali. Premúdrelo sa tváriaca moderátorka JOJky, skôr ako položí otázku, by sa mohla doučiť o postoji Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) k ochrane bezpodmienečnej slobody slova a prejavu. Hnutie Republika sa totiž v mediálnej a informačnej politike, najmä vo vzťahu k slobode prejavu opiera o výklad článku 10 Európskeho dohovoru európskym súdom tak, že táto
ochrana prejavu každého sa vzťahuje nielen na informácie a myšlienky, ktoré sú vnímané priaznivo, sú považované za neofenzívne alebo k nim má verejnosť ľahostajný postoj, ale aj na tie, ktoré „urážajú, šokujú alebo znepokojujú značnú časť verejnosti“…
…pretože podľa verdiktu súdu práve toto „sú nároky pluralizmu, tolerancie a znášanlivosti, bez ktorých by existencia demokratickej spoločnosti nebola možná“. (Viď rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976 vo veci Handyside v. Spojené kráľovstvo, bod 49).
Ani politikovi, novinárovi neprospieva, keď rýchlejšie rozpráva ako rozmýšľa.
Túto časť plurality názorov dnešný (vraj – sic!) liberálny, čiže viac totalitársky mainstream nálepkuje ako „hoaxy“, či „dezinformácie“, ktoré chce neliberálne vytesniť z verejnej diskusie a dokonca trestať.
Absolútna sloboda slova? – Normálka!
Liberálno-progresívne zhrozenie prejavili dámy aj pri nechápavosti „absolútnej slobody slova“. Zvláštne, že práve liberáli majú problém so slobodou slova a prejavu a že tieto základné hodnoty musia obhajovať tí, ktorých liberáli častujú difamačnými nálepkami, vrátane tzv. fašistov…
Daniela Lipšica politicky nemusím, ale hodnotovo a právne by si z neho mohli kritici absolútnej slobody slova zobrať príklad. Podľa Lipšica „stíhať a trestať ľudí za nepravdivé názory by bol koniec slobody prejavu“. A to bol prosím pekne názor Lipšica ako špeciálneho prokurátora v reakcii na návrh zavedenia nového trestného činu „šírenia nepravdivej informácie“ z dielne rezortu spravodlivosti v rámci novely Trestného zákona.
„Nemyslím si, že by mal mať štát kompetenciu v Trestnom zákone rozhodnúť, ktoré názory sú pravdivé, ktoré sú nepravdivé a ktoré z tých nepravdivých bude trestne stíhať. To je koniec slobody prejavu,“ vyhlásil s tým, že trestné právo by nemalo slúžiť na to, aby štát autoritatívne vyhlasoval, kde sa nachádza pravda.
Tak čo, panie Ježová a Nvotová, padá vám sánka a trhá sa vám na tvári nielen kozmetický makeup?
Zástancovia absolútnej slobody prejavy tlieskali už v roku 2016, keď sa Lipšic pustil do ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej a povedal že jej protiextrémistické zákony sú katastrofa.
Aby sme pojmom dali aj správny význam uvádzam, že absolútna znamená neobmedzovaná najmä štátnou reguláciou, lebo na slobode slova je postavená demokracia.
Aj podľa ústavného právnika Jána Drgonca, stíhať niekoho len pre verbálne prejavy, ktoré urážajú inú rasu či etnickú skupinu, by „bolo neuveriteľne kruté a hlúpe“.
A čo tak na záver odporučiť strane „Demokratov“ aj voľnomyšlienkársky sa tváriacej Dorote Nvotovej ten najdemokratickejší argument z najdemokratickejšej krajiny sveta?
Prvý dodatok Ústavy USA totiž hovorí o.i. aj to, že „Kongres neschváli žiadny zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače“. Žiadny, tzn. len to, že Spojené štáty americké sú (žiaľ) v 21. storočí jedinou krajinou na svete, ktorá takto explicitne garantuje svojim občanom úplnú, čiže absolútnu slobodu slova.
Nuž ak úvod diskusie na TV JOJ k volebným programom ku kultúre a médiám smeroval k politickej kultúre, tak od politikov by verejnosť a voliči na prvom mieste mali okrem vlastenectva vyžadovať nadštandardnú úroveň znalostí, odborných kompetencií, zručností a namiesto štylizovaných emočných manipulácií výbavu ich IQ, aby sme tu nemali ďalších vantajm-nextajmov.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, šéfredaktor, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Angažoval sa najmä v mediálnej oblasti a politike štátneho jazyka. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). expertne sa zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Autor knihy Za národ (2005) a knihy na vydanie Tajný kód starých Slovenov. č 23 na kandidátke hnutia REPUBLIKA, garant jej programu pre kultúru a médiá, predseda Odborného tímu pre kultúru a médiá, člen Programovej rady
.JPG)
.jpg)
