Úvaha nad konfliktom na Ukrajine, cez optiku izraelsko-palestínskeho konfliktu, inšpirovaná komentármi v denníku Štandard (1)(2). S autorom Pavlom Minárikom plne súhlasím so záverom jeho komentára (2), z ktorého odcitujem “Ukrajina môže dospieť do pozície Palestíny – ukrivdenej, frustrovanej a militarizovanej spoločnosti, ktorá vedie dlhodobú partizánsku vojnu. ” Na konci dňa (konfliktu) môžeme čakať rozbitú Ukrajinu, so zmyslom existencie boja proti okupujúcemu Rusku, a bytostne odkázanej na ekonomickú pomoc Západu.
V uvažovaní by som si dovolil posunúť sa ďalej. Skúsme porovnať Izrael voči Rusku, ktoré vedie vojnu na Ukrajine. “Zlaté” časy Izraela boli po víťazných vojnách, po bleskovej šesť-dňovej a po náročnej Jom Kippurskej, kedy Izrael získal veľké územia – Gazu, Západný breh – biblické Júdsko a Samáriu, a Golanské výšiny. Paralelne, pre Rusko to bolo za éry Sovietskeho zväzu, ktorý spravoval okrem materskej Rusi obrovské územia pripojených sovieskych republík, plus vojensky dominovalo vo Varšavskej zmluve.
Koniec dobrých časov pre Izrael nastal, keď pristúpil k dohodám z Oslo a začal sa sťahovať z “okupovaných” území. Palestínskej samospráve odovzdal určené lokality Západného brehu a Gazy. Stiahol sa z južného Libanonu (rok 2000), a neskôr aj z pásma Gazy (rok 2005). Vyprázdnený priestor v Libanone vyplnilo teroristické hnutie Hizballáh. v Gaza zase “partnerské” hnutie Hamas.S oboma teroristickými organizáciami viedol Izrael vojny, plus trpel teroristickými výčinmi domácich palestínskych Arabov. Židovské osady zostali len na tzv. Západnom brehu, kde o.i. prebieha tichá, ilegálna výstavba – v rámci zaberanie dišputovaných území – palestínskou stranou.
Pre Rusko sa “dobré časy” akoby skončili rozpadom Sovietskeho zväzu. Rusko zostalo ekonomicky oslabené, pobaltské postsovietske republiky sa ukotvili v NATO. Od majdanského prevratu 2014 nastal pre Rusko nový problém s Ukrajinou pre jej nacionalistické, antiruské tendencie podporované Západom, a pre tichú vojnu ruskojazyčných obyvateľov Donbasu s ukrajinskou armádou až do otvorenej ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022.
Aká je tu paralela s Izraelom ? Izrael má svojich “veľkých” nepriateľov v Gaze, i na severe, v Libanone a v Sýrii. Bežne letecky zasahuje vybrané vojenské ciele (dodávky zbraní z Iránu) v Sýrii, v Libanone, ako aj sa udiera na Hamas, ak ten z nejakých dôvodov začne ostreľovať z Gazy Izrael. Ďalej Izrael veľmi opatrne udeľuje povolenia Židom na výstavbu nových obytných jednotiek na tzv. sporných územiach, ako aj veľmi opatrne dáva búrať množiace sa ilegálne palestínske nehnuteľnosti. Všetko toto robí Izrael obozretne, snažiac sa príliš nepohnevať veľkých hráčov ako USA, EÚ, OSN.
No Rusko sa stalo iným kalibrom. Vstupom do tzv. “špeciálnej operácie” odhodilo biele rukavičky. Svoju etnickú menšinu nenechá na Donbase trpieť ukrajinským ostreľovaním, a otvorene vedie vojnu so Zelenského banderovským režimom, ktorý je podporovaný celým kolektívnym Západom. Rusko sa svojím počínaním stalo akoby veľkým Izraelom – vojnovou silou si upevňuje svoje geopolitické pozície a svoj ruský svet. Donbas už viac nie dišputovaným územím ako Západný breh pre Izrael – spolu s ďalšími regiónmi, vrátane Krymu, sa stal súčasťou Ruskej federácie.
Súčasné vojenské konanie Ruska, nech to znie hocijako militantne, by mohlo byť vzorom pre “malý” Izrael na blízkom východne. Miesto ostreľovania sa s teroristami v Gaze rovno Gazu vojensky obsadiť, obnoviť tam bývalé osady a nastoliť slušný arabský režim. A miesto naťahovania sa s Arabmi a palestínskou autoritou na Západnom brehu anektovať biblické územia Júdska a Samárie.
(1) https://standard.sk/332562/ukrajina-moze-skoncit-ako-velka-palestina/
(2) https://standard.sk/334370/ukrajina-nikdy-nemohla-byt-druhym-izraelom-nema-na-to-ekonomiku-ani-spolocnost/