Aby som načrtol o čo ide, musím sa ponoriť do prvopočiatku súštátia. Keď sa naši dedovia a pradedovia vrátili z hladom vynúteného pobytu za morom kde pracovali poväčšine v námezdných a rizikových zamestnaniach, za nepredstaviteľne ťažko zarobené peniaze si zaopatrili rodinu. Vyplatili dlhy, kúpili pole, otvorili živnosť. Začali pracovať a zvelaďovať. Samozrejme hovorím o šťastlivcoch, čo sa vrátili živí a zdraví, lebo zmrzačení a chorí na tom boli horšie ako pred odchodom. O tých sa nestaral nikto v tom lepšom prípade im pomáhali príbuzní a susedia s dobrým srdcom.
Kto sa nestaral o prvých ani druhých bol štát. Ten začal mať záujem až vtedy, keď človek nadobudol nejaký majetok. Vtedy štát zistil, že občan existuje a musí platiť. Naordinoval mu poplatky, odvody, dane. Občan čušal, platil a keď štát potreboval aj bojoval. Napriek všetkým prekážkam sa poctivému, pracovitému občanovi podarilo žiť, založiť rodinu aj vychovať deti. Ba dokázal ich udržať na ceste za vzdelaním aj uľahčiť začiatky.
Potom prišli voľby a vyhrali dve politické strany. Netrvalo dlho a jedna zožrala tu druhú a netrvalo dlho a začala obžierať aj občanov. Zobrala im ťažko získanú pôdu, dobytok, dielničku, remeslo aj obchodík. Politická strana, tá najlepšia, najspravodlivejšia a najsilnejšia získala monopol na všetko. Na zdravotníctvo, poľnohospodárstvo, strojárstvo, potravinárstvo, stavebníctvo, proste na všetko. Občania pracovali a verili. Nič iné im neostalo. Verili, že keďže je všetko spoločné, štátne, tak sa na oplátku štát postará o nich vtedy, keď už nebudú vládať. Veď pracovali usilovne. Štát prosperoval. Budoval závody, vyvážal stroje aj prebytočné potraviny a zo Slovenska cez Prahu aj polotovary do celého sveta.
Keď politická moc štátu prekročila mieru trpezlivosti občanov a do čela vedúcej sily sa dostávali stále neschopnejší ľudia, miera nespokojnosti prekročila únosnú mieru. Prišiel rok 1989. Šikovní a prezieraví nominanti strany vo funkciách ukrytí za politickým reflektorom pripravili „magické predstavenie“. V oboch častiach štátu stavali tribúny. Na každú vystrčili opantaných tlčhubov a začala veľká sľubovacia revolúcia. Námestiami zneli heslá, rodili sa slogany aj bonmoty. To sme dovtedy nezažili. Ako v Paríži. Sloboda, rovnosť, bratstvo. Už nie Sovietsky zväz, ale Švajčiarsko náš vzor. Išli sme si kľúče zodrať ako sme zvonili.
Prvá zomrela sloboda slova. A potom postupne: spoločný majetok uložený do fabrík, poľnohospodárskych družstiev, armády, … . Nasledovali sociálne istoty, úspešné školstvo v celej hĺbke, zdravotníctvo. Jediné, čo rástlo ako z vody boli politické strany. Každá chcela vládnuť. Každá mala pripravenú kuchársku knihu a každá mala odborníkov. Každá bola najmä sociálna a najmä demokratická. Ak nie v názve, tak v programe určite. Už tridsať rokov to dokazujú. Teraz, keď už všetky strany všetko rozpredali, všetko zničili a všetci to vidíme, objavili zlaté teľa. Či zlatú kravu. Možno zlatého býka. Dali mu meno REFERENDUM.
Politické strany bez moci sa snažia prostredníctvom zlatého teľaťa dostať ku žľabu. Chcú zmenu. Jasne, že nie pre občana. Jasne, že politici nechcú odovzdať vládu do rúk odborníkov. Jasne, že sa chcú iba vymeniť. Tí čo už boli chcú zosadiť tých čo sú a sadnúť si tam kde boli. Ako povedal slovenský filozof Spišiak: My vieme, že vy viete, že my vieme“.
To, že na Hrade tiež vedia ako zlaté tela nechajú skapať je jasné. Veď vedieť ako sa „to“ nedá je naša národná vlastnosť. Cesta zmaru je vyšliapaná. Strany, za pomoci svojich nominantov vo vláde, už sa mrvia v bahne na dne politickej kultúry a usilovne ho po sebe hádžu. Občania, ktorých celý majetok ľahkosťou vánku spreneverili sú im na príťaž, podniky krachujú a rady zúfalých nezamestnaných narastajú. Ešte sa na to dá pozerať, ale zima sa blíži. Ekológia nesená tuposťou, neschopnosťou a bezohľadnosťou politikov zvíťazí. Zavrieme fabriky, odstavíme autá, prestaneme kúriť a možno aj jesť. Prežijú medvedi, politici, strany a banky. Nie dlho. Ani zhasnúť nebude musieť posledný. Nebude čo.
Brezová 28. augusta 2022