Mantra demokracie a liberalizmu

Priatelia, dostal som asi pred mesiacom jedno zaujímavé pojednanie o demokracii a liberalizme. Čakal som na to, či poslanci NRSR schvália, alebo neschvália túto potupnú DCA zmluvu. Výsledok ste sa dozvedeli včera.

Tak si prosím prečítajte toto dielko a urobte si vlastný názor. Nič som na texte nemenil a nie je z mojej autorskej dielne. Postujem to v 3 dieloch, aby to nebolo unavujúce, pretože nad týmto dielkom treba porozmýšľať. Takže tu je diel prvý.

________________________________________________________________________________

Mantra demokracie a liberalizmu.

Motto 1:

Demokracia je forma bez obsahu. Berďajev.

 Motto2:

Prvý demokratický štát bola Sodoma a Gomora.

 Motto 3:

Demokracia je vláda menšiny nad nevedomou väčšinou, maskovaná voľbami zmanipulovannej nevedomej väččšiny, ako sofistikovaný systém despocie a tyranie.

 Pojem „demokracie“ sa v novej dobe sa stal veľmi frekventovaný a používa sa povrchne, využíva a zneužíva sa ako zaklínadlo, ako niečo nedotknuteľné. „Demokraciou“ sa zaštiťujú rôzne politické ideológie, hnutia a strany ako nedotknuteľným princípom, podobne ako vo vatikánskom a ortodoxnom kresťanstve sa používa pojem svätý ako niečo nedotknuteľné. „Demokracia“ ako politický systém, ktorý prezentujú politici, a najmä humanitní vzdelanci, ako vládu ľudu, sa rozšírila v Euro-Americkom konglomeráte najmä po II. svetovej vojne.

Vzniká otázka, čo to vlastne „demokracia“ je, aká je jej definícia, kedy a či vôbec vznikla ako politický systém, aké má výhody pre obyvateľstvo a kto podsúva pojem „demokracie“ spoločnosti ako vládu ľudu a za akým účelom. Bez jednoznačnej definície akéhokoľvek pojmu, vrátane pojmu „demokracia“, tento pojem nemôže byť termínom, základným stavebným kameňom poznania, nielen vedy, ale ani základom a predpokladom zmysluplnej diskusie, analýzy či syntézy spoločenských či iných javov.

Mantru „demokracie“ pripisujú najmä humanitní vzdelanci antickému Grécku ako tzv. grécku „demokraciu“. V antike však bola grécka „demokracia“ silných impulzom k šíreniu vzdelania a Gréci majú prvenstvo v zavedení verejného trojstupňového školstva (Dostálová 2003). A v antickom Grécku nesmela chýbať ani etika – aspoň od čias Sokrata (Michálek 1991, s. 5; Dudáš 2011, s. 37). Pojem „demokracia“ je gréckeho pôvodu a je spojením dvoch slov démos (ľud) a kracia (vláda). Doslovne to znamená ľudovláda, teda vláda ľudu. Ak uvažujeme ľud ako všetko obyvateľstvo štátu, tak slobodu a politické práva mali v antickom Grécku len slobodní občania, nie ženy ani otroci. Navyše tam vládla diskriminácia ženy, muž jej bol nadradený. Teda nie ľud ako suma všetkých dospelých občanov, ale len vybrané vrstvy boli slobodné a mohli sa zúčastňovať na politickom rozhodované o živote obce, štátu, takže nemožno hovoriť o „demokracii“, ako ju interpretovali a stále interpretujú najmä humanitní i iní vzdelanci. Ako démos sa prezentovalo spoločenstvo slobodných občanov a tí mali otrokov, teda presnejšie možno hovoriť iba o gréckej otrokárokracii, nie o „demokracii“ (Dudáš 2011, s. 31). Napríklad v Aténach s počtom obyvateľstva okolo 400 000 len 10 – 15 % tzv. slobodných – s vylúčením žien i otrokov – rozhodovalo o politike. Otrokárokracia v Grécku bola upevnená po roku 624 pred n.l., počnúc Drakónom, vydaním zákonov, kodifikáciou zvykového práva v Aténach.

Nuž, a ako je to skutočne s „demokraciou“ v novej dobe a najmä od 18. storočia? Už osvietenský filozof Jean-Jacques Rousseau sa vyjadril: „Ak berieme výraz demokracia v prísnom slova zmysle, pravá demokracia nikdy neexistovala a nikdy existovať nebude, pretože je proti prirodzenému poriadku, aby veľký počet vládol a malý počet bol ovládaný“ (in Ičo 2020). Skutočná demos nikdy nezodpovedá ideálu, v praxi menšina vládne väčšine a vychvaľovaná sloboda sebaurčenia, vyhlasovaná za ideál, sa v skutočnosti väčšine ľudí odopiera. Nedostatky skutočných nedemokratických „demokracií“ sú rozhľadeným ľuďom tak dobre známe a zarážajúce, že sú pre súdneho človeka neprijateľné. No rafinovaná chobotnica „demokracie“ ovláda široké ľudové masy i nedovzdelanú inteligenciu. „Teoretici demokracie“ – marxisti židovského pôvodu Marx, Lenin ako aj Mosca, Pareta, Michels a Gramsci a ďalší neomarxisti tvrdili, že nadvláda menšiny je nutná. Už systém volieb jednoznačne predurčuje, že vlastne väčšina pri akte volieb súhlasí so svojím podriadením. Výstižne to vyjadril Mosca: „Vo všetkých spoločnostiach, od tých najzaostalejších až po tie najrozvinutejšie sa objavujú dve triedy ľudí – trieda, ktorá vládne, je vždy menej početná, plní všetky politické funkcie, monopolizuje si moc a užíva výhody, ktoré táto moc prináša. Zatiaľ čo druhá, ktorá je ovládaná, početnejšia, je riadená a kontrolovaná spôsobom, ktorý je viac-menej zákonný, viac-menej tyranský a násilný a poskytuje prvej triede mnohé výhody“ (https://en.wikipedia.org/wiki/Gaetano Mosca). Vysvetľuje to tiež, prečo sa každá “demokracia” obráti v diktatúru primitívov, než skončí ako otroctvo pod vládou globálneho parazita. „Demokraciu“ si želá aj ľud, aj „elita“, no každý v nej vidí to svoje.

Klasický model „demokracie“ patrí úvahám minulosti ako jedna z početných ilúzií – nikdy a nikde nebola uskutočnená. Jeden z najrozhľadenejších českých intelektuálov v 20. storočí tvrdí: “Dnes je demokracia svet klamstva, podvodu a degenerácie. Pojem demokracie je len politickým propagandistickým heslom, demagogickou formulkou či deriváciou. V každej „demokracii“ všade na svete vládne mocná menšina nad širokou verejnosťou“ (Dolejší 2014, s. 184). Členovia či nominanti politických strán na volebných hárkoch, žiaľ, nie sú z vôle ľudu, ale z vôle vedenia strany, ktorú niekto založil a sponzoruje.

Politická náuka novoveku stavia na iracionálnej paradigme „demokracie“, ktorá je formou bez obsahu, pretože v „demokratických“ republikách nikdy nevládne ľud, ale hŕstka straníckych lídrov, bankárov, tlačových magnátov a podobne. Principiálne, ľud si nemôže vládnuť oddelene od samého seba, nemôže stáť nad sebou samým. Skutočného ľudu v „demokracii“ vlastne niet, je len vecou pojmov, výrazov a abstrakcií. Parlament sa stáva orgánom diktatúry politických strán, ba dokonca dekadentným priestorom pre tlčhubov. Je to podivná koexistencia rovnostársky založenej „demokracie“ a kapitalizmu postaveného na nerovnosti (Berďajev in Grečo 2013, s. 135, 140, 155).

A ešte jeden aspekt je dôležitý. Môžu mať rovnaké možnosti zúčastňovať sa na kolektívnom rozhodovaní v „demokracii“ ľudia, ktorí majú rozličný prístup k peniazom, informáciám, reklame, organizáciám a ďalším politickým zdrojom? Prirodzene, že nie. S výsledkami takýchto postupov sa stretávame na každom kroku: Informácie v služobnom styku sa využívajú na presadzovanie vlastných výhod, záujmov, korupcie, na ohlupovanie hláv ľudí rozličnými médiami atď. Nevládne väčšina, ale menšina, okruh vyvolencov, ktorí si navrhujú a schvaľujú zákony podľa vlastných potrieb. A pritom vyhlasujú, že im ide o najzákladnejšie záujmy a blaho ľudu, že im ide o uskutočnenie sľubov občanom. „Demokracia“ je iba fikcia a divadlo nielen pre masy priemerných ľudí, ale aj pre masy inteligencie, najmä humanitnej, vrátane právnikov a celej legislatívy na vrchole s ústavou. „Demokracia“ je utilitárnym nástrojom spoločenskej kontroly, pokiaľ funguje. Velebenie „princípu majority“ je najkrikľavejším politickým omylom 20. storočia. Veličinou každej „demokracie“ je fakt, že človek môže využiť ústavné práva len vtedy, keď má peniaze. Na pôde „demokracie“ sú ústavné práva bez peňazí nič, s peniazmi znamenajú všetko. A medzinárodné právo je právo mocných, ktoré sa ukladá bezmocným (Spengler 2017). Právo je uznávané len vtedy, keď sú obe strany rovnocenné.

Hlavným činiteľom hierarchickej stratifikácie spoločnosti je fenomén moci a tá delí spoločnosť na dve základné časti – vládnucu triedu, tzv. elitu a ovládanú triedu, tzv. ne-elitu. Každá spoločnosť sa vždy delila na vládnucu menšinu a ovládanú väčšinu, preto „demokracia“ ako vláda ľudu je neuskutočniteľná. Keďže vždy v dejinách vládla menšina väčšine, „demokracia“ ako vláda väčšiny nikdy nikde nebola, a ani nie je možná. Podľa G. Orwella v prípade slova „demokracia“ neexistuje žiadna všeobecne schválená definícia, ale i snahe nejako túto definíciu vytvoriť sa bránia všetky strany (Orwell in Johnson 1999, s. 23, 105). A čo nie je možné, nedá sa ani definovať, nemôže byť predsa definované niečo, čo neexistuje. Názov „demokracia“ nielenže nie je definovaný, ale nespĺňa ani atribúty pojmu – nie je ani pojmom, lebo pojem je vyjadrením všeobecných a podstatných znakov nejakého predmetu alebo javu (Dudáš 2017, s. 28). Pojem „demokracia“ sa používa konfúzne ad hoc ako nálepka i baranidlo. „Demokracia“ je fasáda, pozlátko, nadvláda menšiny nad väčšinou.

V pyramíde moci je vždy na čele malá skupina. V „demokracii“ – v despocii „demokracie“ menšina diktuje svoju vôľu väčšine (Fursov 2021, s. 46). V nížinách politiky militantné „demokracie“ spôsobujú sociálnu, politickú, morálnu, vojenskú, vzdelávacciu a náboženskú anarchiu. Každá varianta „demokracie“ predstavuje hru na povrchu, za ktorým sa vlastné hnacie sily bez akejkoľvek politickej kontroly presadzujú hospodárski aktéri a záujmy zisku. Politika v davovo-„elitárskom“ modeli „demokracie “ je falošné ovládanie más. Tento machiavellizmus „demokracie“ existuje v politike Západu, kde vládne kapitalizmus v ekonomike a scientizmus vo vede. V skutočnosti ide o vládu politických strán, teda partokraciu. Pojmom partokracia označil francúzsky prezident Ch. de Gaulle vládu strán. Bol to jediný západoeurópsky nezávislý politik po II. svetovej vojne, ktorý vyhnal militantné NATO z Francúzska.

Atlantická koncepcia „demokracie“ bola zavedená v Spojených štátoch Ameriky (SŠA). Po prvej svetovej vojne bola zavedená v Nemecku a spôsobila civilizačný kolaps Weimarskej republiky (Starikov 2018). Po druhej svetovej vojne rozšírila v západnej Európe a znamená dobyvačnú a agresívnu povahu západného imperializmu (Rostas 2016, s. 165). Po roku 1989 sa rozšírila aj do postsocialistického bloku. Bývalý neomarxistický „revolucionár“ z roku 1968 v Američanmi okupovanej kolónii s názvom Spolková republika Nemecko (SRN) a neskoršie jej minister zahraničných vecí Joschka Fischer svojho času prehlásil, že „demokracia“ v Európe stojí na holokauste. Perverzita a zákernosť „demokracie“ sa snáď najokatejšie prejavuje v politických procesoch proti vedcom a výskumníkom, ktorí objektivizujúco študujú a upresňujú utrpenia európskych i neurópskych židov a ich vplyv na život spoločnosti. Vedci a výskumníci pracujú pôdľa racionálneho princípu „De omnibus dubitandum“ (o všetkom treba pochybovať), ktorý jediný umožňuje dopátrať sa pravdivej interpretácie javov a činov. No v štátoch Euro-Amerického konglomerátu je prijatá a prijímaná legislatíva proti objektívnemu skúmaniu javov súvisiacich s upresňovaním vplyvu židovkých klanov na život spoločnosti a negatívne reakcie obyvateľstva na ich parazitický spôsob života, čo sú javy, odhaľované aj samotnými kritickými a objektivizujúcim autormi židovského pôvodu (Kriwaczek 2010; Makow 2012; Makow 2016; Žiak 2004 a rada ďalších). Iniciatívne v zákaze objektivizujúceho bádania týchto javov sú aj medzinárodné organizácie ako OSN, EÚ a najmä zosieťované židovské klany (Korn 2003; Guyénot 2020), používajúce obsahovo vypráznený pojem antisemitizmus či prevertovaný výraz holokaust – pôvodný význam je spálenie celej obete (Iskrová 2012), ktoré sú kyjakom proti bielym. To navrhuje myšlienku nielen o ich podriadenosti skrytým parazitickým silám spoza opony, ale aj myšlienku, že politický systém „demokracie“ je projekt týchto skrytých antihumánnych a anticivilizačných síl. Schizofrénia „demokracie“ ako slobody prehavu a ňou uskutočňovaných politických procesov reprezentuje oxymoron „demokracie“. „Demokratická“ legislatíva a justícia umožňuje a uskutočňuje politické procesy a súdne tresty za vedecký výskum. V čom sa líši táto totalitárna „demokracia“ od totalitárnych štátov fašizmu, nacionálenho socializmu, boľševizmu, socializmu a komunizmu, ktorých konceptuálny zdroj je v genocídnom Starom zákone? Táto zákernosť „demokracie“ ako medzinárodných organizácií tak aj skrytých síl v celom Euro-Americkom konglomeráte, hoci sa deklaratívne hlásia k slobode slova, v skutočnosti ju potláčajú, sú proti otvorenej spoločnosti. To je nielen antihumánny, ale aj anticivilizačný jav retardácie a degradácie ľudskej spoločnosti, regres v jej vývoji.

Oproti tomu reálna ľudovláda, aká existovala v občinovom systéme slovanských národov, je samo–riadenie v záujmoch celého spoločenstva, no kresťanstvo, ktoré ovládlo Európu v stredoveku, zaviedlo pyramidálny systém riadenia spoločnosti a infiltrovalo ho všade tam, kde zvíťazilo. No vybudovanie skutočnej vlády ľudu spočíva vo vytvorení takej organizácie života spoločnosti, pri ktorej je samovláda konceptuálnej moci dostupná všetkým, v dôsledku čoho sa nemôže obrátiť proti ľuďom (Pjakin 2020, s. 162).

Celá konštrukcia „demokracie“ spočíva na spoločnosti dvoch tretín (Kara-Murza 2020, s. 32). Podľa výskumov inteligencie ako ľudskej vlastnosti dve tretiny obyvateľstva v Euro-Americkom konglomeráte sú genotypom M2M2 a má podpriemernú hodnotu inteligenčného kvocientu (Weiss 2000). Týchto ľudí možno ľahko manipulovať pomocou propagandy a médií a to využíva globálny parazit na volebné víťazstvo ním vytvorených politických subjektov v tzv. demokratických voľbách. Oveľa horšie sú na tom spoločenstvá, ktoré praktizujú endogamiu či inbreeding ako napríklad moslimské či starozákonné samovyvolené spoločenstvá (K. Mac Donald in Guyénot 2020, s. 49 ). Masívny inbreeding (pokolenie zrodené z rodičov blízkopríbuzných) je rozšírený v moslimskej kultúre a civilizácii už 50 generácií (1 400) rokov a má vplyv na poškodenie moslimského genofondu, inteligencie, duševného a telesného zdravia. Znížená intelektuálny kapacita je ďalší zničujúci dôsledok. Deti z príbuzenských vzťahov strácajú 10 – 16 bodov z ich IQ (Sennels 2016 in https://pravyprostor.cz/muslimska-genetika/). A pre liberálny štát nie je masová účasť vo voľbách významná, právomocné kvórum je znížené na štvrtinu občanov (Kara-Murza 2021, s. 278). 

„Demokracia“ sa stala najúčinnejšou zbraňou pri okradnutí 21 štátov postsocialistického bloku. Stačilo iba ovládnuť techniky na formovanie verejnej mienky a páky na dosahovanie ekonomických zmien. Nevedomý a nevzdelaný volič vrátane nedovzdelanej a dezorientovanej inteligencie to má v klepci „demokracie“ veľmi ťažké. Takže politický model „demokracie“ je zárodok chaosu v spoločnosti a reprezentuje inkubačné prostredie na vznik rôznych diktatúr, ako o tom svedčí nástup hitlerovskej diktatúry (s podporou finančných kruhov z Wall Streetu – pozri napr. Preparata 2005) po existencii katastrofálnej „demokratickej“ Weimarskej republiky (pozri napr. Starikov 2015), resp. štátov s diktatúrou „jedného pohľadu“ na spoločenské javy, ako to reprezentujú súčasné západné štáty, ktoré sa v ústavách zaštiťujú dekou „demokracie“ a prijímajú subústavnú legislatívu v rozpore s ústavami v službe sionizmu, čím vytvárajú nielen schizofrénne súdnictvo, ale aj chaos v legislatíve a v spoločnosti (pozri napr. Rudolf 2015; Makow  2012).

„Demokracia“ je rovnocenná vláde podliakov. „Demokracia“ je vláda tyranov korigovaná novinármi. Voľby sú hlasovaním stáda. „Demokratické“ politické strany fungujú ako mafiánske štruktúry. Etablované strany považujú štát za svoju korisť a nás občanov si vyberajú ako dravci. Politická činnosť strán je financovaná tými silami, ktoré veria, že za pomoci predmetnej strany dosiahnu svoje konkrétne ciele (Starikov 2018, s. 22). „Slobodný trh“ či „trhová demokracia“ sú len novými formami zotročovania sveta (Mrkos 2012, s. 12). Úlohou tzv. zastupiteľskej „demokracie“ je chrániť pred civilizačným vývojom. Súčasná „demokracia“ potláča ľudské práva. Moderná spoločnosť je skôr zasvätená uspokojovanou chamtivosti úzkej kliky psychopatov (Makow 2015, s. 221). Novodobá „demokracia“ je principiálny omyl (Kysucký 2013). Posledných tristo rokov života západnej spoločnosti sú neustále aplikované tie isté mylné princípy partokracie (“demokracie“).

Žijeme v dobe, kedy lekári ničia zdravie, právnici ničia spravodlivosť, univerzity ničia poznatky, vlády ničia slobodu, médiá ničia informácie a naše vlastné banky ničia ekonomiku. Západ je v bode, kedy podľa „demokracie “ na Západe, najmä v SŠA a Kanade, je rasa, etnický pôvod, „pohlavie“ alebo sexuálna preferencia nielen prijímaná ako základná charakteristika definujúca každého človeka (presne podľa ľavicového extrémizmu), ale je aj považovaná za najdôležitejšiu kvalifikáciu na štúdium, výskum a zamestnanie. A nejde len o univerzity a odborné školy, ide o korporátny svet. Spisovatelia, umelci, hudobníci ohýbajú svoje umenie podľa anticivilizačných požiadaviek anticivilizačných degenerátov z Frankfurtskej školy neomarxizmu (FŠNM) podľa teroru politickej lži, tzv. politickej korektnosti, ktorý na Západe vládne už roky. Diverzita, inklúzia a rovnosť – táto radikálna trojica – ničí Západ. A akademické prostredie zrádza svoje spoločenské poslanie, všetci zbabelí profesori musia vytvárať prehlásenie DIE (z anglického Diversity, Inclusivity, Equity; DIE tiež znamená umrieť, zahynúť), aby získali výskumný grant. Väčšinou luhajú (s výnimkou menšiny pravoverných) a to učia svojich študentov. A robia to neustále, s rôznymi racionalizáciami a ospravedlneniami, čím ešte viac kazia tento skorumpovaný anticivilizačný humbug. Pokiaľ to človek nevidí, má hlavu v piesku alebo zastrčenú niekde omnoho nezmieniteľnejšie (https://www.zvedavec.org/komentare/2022/01/8999-proc-uz-nejsem-radnym-profesorem-na-torontske-univerzite.htm).

Podobné antihumánne experimenty tu už boli. Netolerantní boľševici po slobodomurárskom puči (február) a boľševickom puči (október) v Rusku v roku 1917, opierajúc sa o anticivilizačné dogmy Marxa a Engelsa, chceli zmeniť nielen ekonomické a politické spôsoby a zvyklosti, ale aj poňatie samotnej ľudskej morálky – zničenie odvekých hodnôt náboženstva, vzťahov medzi ľuďmi až po úplné zavrhnutie rodiny – to všetko bolo podávané ako pokrok a malo to širokú podporu po celom svete ako módne – čo je dôkazom o anticivilizačnej úrovni adorovateľov týchto antihumánnych aberácií – a v ZSSR to malo krátke trvanie a úplne sa zrútilo pádom ZSSR po siedmych desaťročiach.

Súčasný režim, ktorý slabomyseľní nazývajú „demokraciou“ a duté hlavy vychvaľujú tento zločinecký režim za rozkvet spoločnosti, je antidemokratický a antihumánny režim v službe antihumánnemu a anticivilizačnému ideologicko-politickému projektu globálneho prediktora/parazita. Despotizmus je bežne prítomný aj v „demokracii“, ktorá bez toho, aby porušovala svoje princípy, môže obsahovať všetky druhy politického, sociálneho a religiózneho útlaku. Avšak v „demokracii“ je despotizmus nepostrehnuteľný, kedže je rozptýlený v mnohých inštitúciách, nie je koncentrovaný v jednej osobe. „Demokracia“ je v skutočnosti politický PARALYZÉR satanistickej mafie globálneho parazita. Politická sloboda je ideou, nie skutočnosťou, a je pôsobivým vnanidlom. Chobotnica „demokracie“ je podvod, ktorý je uzákonený v ústavách Euro-Amerického konglomerátu. „Demokracia“ je v skutočnosti len slovným nástrojom, ktorý používali židovskí agitátori, aby sa pozdvihli k všeobecnej úrovni tam, kde boli pod ňu stlačení. Moc starozákonného samovyvoleného spoločenstva spočíva na podvode (Ford 1920, s. 78).

W. Churchill, ktorý je židovského pôvodu po matke (Makow 2012, s. 48), sa vyjadril, „demokracia“ nie je dokonalá, ale nemáme nič lepšieho. Kritický vzdelanec dodal – „pre koho“? Český emigrant P. Tigrid (údajne aškenázsky žid Schönfeld), ktorý žil v emigrácii v Paríži, po prevrate v roku 1989 pôsobil aj ako minister kultúry ČR, otvorene povedal, že ľuďom nemožno povedať pravdu (Tesař 1995, s. 123). Aká „demokracia“, keď temer celé bohatstvo sveta je v rukách siedmych rodín v SŠA, všetky patria do klanu Rothschilda a Rockefellera a členovia všetkých týchto siedmich rodín sú potomkami Chazarov (pozri napríklad Kriwaczek 2010; Kľosov 2021). Táto „demokracia“ je choroba bielej rasy v službe malomocenstva globálneho parazita. Pri adorácii „demokracie“ nejedná sa o vládu ľudu, ale o zápas o možnosť rozkrádania, či totalitnej privatizácie štátu s nadštátnou koloniálno-protektorátnou vládou s vlastníckou prevahou.

V „demokratických“ systémoch vládnu hlavne politici podvodníci, klamári, schopní akéhokoľvek podvodu a klamstva (Kysucký 2013, s. 103). Vedenia štátov sa ujímajú bezcharakterní nekritickí diletanti. Viacerí autori odhaľujú, že politickým ekvivalentom ovládnutia sveta globálnym parazitom je slovo „demokracia“, ktorú po francúzskej „revolúcii“, de facto francúzskom slobodomurárskom puči v roku 1789 urobili všade, kde sa zmocnili finančnej moci (Program 2000, s. 153; Lina 2004). Za začiatok „demokracie“ považuje francúzsky historik P. Chaunu anglickú „revolúciu“ v roku 1668: „Odtiaľ k nám prišiel systém parlametnrej vlády a liberálneho štátu, ktorý začala nasledovať celá Európa“ (Magát 2020, s. 183).

Podplácanie členov parlamentu má pôvod v anglickom parlamente, kde boli členom parlamentu vyplácané odmeny za vhodné hlasovanie (Spengler 2017). Podplácanie členov zákonodarnej a výkonnej moci sa rozšírilo aj do SŠA, kde zákonodarcovia v hlavných mestách štátov únie alebo na federálnej úrovni ochotne prijímali úplatky od uhoľných, hutníckych a ropných magnátov za prideľovanie objednávok tovarov a služieb (Sloboda 2022). Podplácanie sa rozšírilo s rozširovaním „demokracie“ vo svete, je teda sprierodným javom kapitalizmu. Účinky britského vývozu osvietenej „demokracie“ žne svet dodnes (Mravík 2013, s. 262). Dnes je „demokracia“ svet klamstva, podvodu a degenerácie. Pojem „demokracie“ je len politickým propagandistickým heslom, demagogickou formulkou, či deriváciou. Absurdnosť politického systému „demokracie“ spočíva aj v tom, že o dôležitých otázkach, ako je výber predstaviteľov štátu a iné, rozhodujú tí, čo o problémoch a ich riešení nič alebo skoro nič nevedia. Navyše ústava nestanovuje žiadne kritériá na výber kandidátov do volieb, nepožaduje kvalifikovanosť kandidátov činnou kompetenciou. Veď napríklad aký by to bol výber riadiacich pracovníkov a riadenie jadrovej elektrárne, keby ich voľbami vyberali zamestnanci? Určite by nastal chaos s možnosťou výbuchu jadrovej elektrárne.

Ideológia je náhražka náboženstva v občianskej spoločnosti a vytvára ideokratickú spoločnosť. Občianska spoločnosť je založená na „zastupiteľskej demokracii“ (Kara-Murza 2021, s. 32). Zastupiteľská „demokracia“ nie je žiadnou „demokraciou“. Pojem parlamentná, zastupiteľská „demokracia“ je oxymoron, podobne ako pojem suchá voda, či drevené železo.

Koniec I. dielu.