V týchto dňoch si pripomíname výročie Jaltskej konferencie, ktorá sa uskutočnila 4. – 11. februára 1945. Tam sa definitívne rozhodlo, že Československo a ďalšie štáty, vrátane východnej časti Nemecka, budú patriť do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu.
Netreba veľkú fantáziu na pochopenie brutálneho bombardovania Drážďan, ktoré boli takmer celé zrovnané so zemou náletmi anglo-amerického letectva, pri ktorých zahynulo 25 tisíc civilistov (13. – 15. 2. 1945), a bombardovania Prahy 14. 2. 1945, so 701 mŕtvymi civilnými obeťami a veľkým počtom zranených. Na Prahu dopadlo 152 ton bômb. V obidvoch prípadoch cieľom neboli vojenské, ba ani nie priemyselné objekty a všetko sa to stalo v čase, keď nacistické Nemecko vojnu už fakticky prehralo.
To znamená, že bombardovanie Drážďan aj bombardovanie Prahy je možné považovať za vojnové zločiny. Vlastne už išlo o pomstu a za zámerné ničenie toho, čo malo patriť do spomenutej sovietskej sféry vplyvu. A podobných akcií bolo mnoho, zo známych možno spomenúť bombardovanie Plzne 25. 4. 1945, dva týždne pred koncom vojny. Tam bol aj iný motív: pre istotu bolo treba zničiť slávnu škodovku, konkurenciu v ťažkom priemysle. USA si vždy našli a nájdu dôvod pre medzinárodný terorizmus. Napríklad bombardovanie rafinérie v Dubovej pár dní pred vypuknutím SNP, čím povstaniu výrazne „pomohli“.
Je dobré spomenúť si na uvedené skutočnosti, keď na stole máme vojenskú zmluvu s USA. Slovensko žiadnu takú zmluvu nepotrebuje, potrebujú ju USA. Potrebujú len naše územie, náš koridor smerom na Rusko, kde sú gigantické zásoby rôznych nerastných surovín.
To nevidia len ľudia na hranici debility a samozrejme tí, ktorí to nechcú vidieť, lebo majú z toho osobný profit, alebo ho chcú mať. Z Ruska robia ríšu zla, ale celý svet vie, že tou najväčšou ríšou zla sú práve USA, ktoré porušujú princípy medzinárodného práva už najmenej dvesto rokov – zoznam ich zločinov by bol naozaj dlhý.
My, Slovensko, sme malý štát, ale napriek tomu sa nesmieme dať zašliapať kovbojskými čižmami na nohách tých, ktorí si myslia, že sú majiteľmi Zemegule. Preto tej zmluve treba povedať – nie, nikdy!