Na okraj Františkovej návštevy – 2. časť: Symboly majú svoj veľký význam

Pokračujeme v poznámkach súvisiacich s udalosťou, ktorá sa udiala od 12. do 15. septembra. Bola to pastoračná návšteva hlavy katolíckej cirkvi, ktorá ako taká je mimoriadnou udalosťou a „postretla“ novodobé Slovensko po štvrtý raz, pričom je málo takých štátov/krajín, ktoré Petrov nástupca navštívi viackrát. A ak vezmeme do úvahy aj fakt, na ktorý nezabúda bývalý poslanec Jozef M. Rydlo, „medzi Slovákov“ prišiel pápež už piatykrát. Málokto totiž vie, že po prvý raz pápež Ján Pavol II. navštívil Slovákov už 8. novembra 1981, a to v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Pritom to bola jeho prvá návšteva mimo Vatikánu po zotavení sa z vražedného útoku v máji 1981. Ján Pavol II. sa pre toto veľavravné gesto rozhodol preto, lebo „Praha“ mu znemožnila prísť do vtedajšieho Česko-Slovenska. Povedal: „Keď nemôže prísť pápež na zotročené Slovensko, príde na slobodnú slovenskú pôdu v Ríme.“ A potom trikrát – v rokoch 1990, 1995 a 2003 prišiel na vtedy slobodné Slovensko dnes už svätý Ján Pavol II. A teraz prišiel – zdá sa, že najmä medzi „svojich“ – František, Jorge Mario Bergoglio.

V prvej časti sme uvažovali nad číslami a naši priatelia „spod čiary“ sa pokúsili tieto čísla doplniť. Ktosi ako „dienko“: „Bol teda u nás desaťnásobne dlhšie ako u našich južných susedov a stálo to 100-násobne viac ako našich susedov.“ Zareagoval „Perník“: „Na zabezpečenie prípravy návštevy pápeža Františka vyčlenil vládny kabinet viac než 5,4 milióna eura. Vyplýva to z materiálov, ktoré v utorok počas podvečerného online rokovania odobrila vláda. Z vyše piatich miliónov eur majú byť financované dotácie rôznym subjektom, napríklad Konferencia biskupov Slovenska dostane 72.000 eur na zabezpečenie registrácie účastníkov či okolo 41.000 eur na logisticko-administratívne zabezpečenie návštevy pápeža. Najvyššiu dotáciu (takmer 487.000 eur) dostane Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov, a to predovšetkým na zabezpečenie liturgie pred Mestskou halou v Prešove. Od 6. do 15. septembra tiež vláda odobrila denné vyčlenenie do 1300 príslušníkov Ozbrojených síl SR, špeciálnej techniky k výkonu radiačného, chemického a biologického prieskumu a tri vrtuľníky. Zdroj: https://ix.sk/99vrP.“

Pravdaže, aj som „dostal svoje“ od akéhosi „Petra“. Začal tým, že sa vyjadrujem k tomu, čomu nerozumiem alebo nechcem rozumieť a skončil povzdychom, že koľko zla pochádza z preceňovania vlastnej osoby. A medzitým ma poučil v troch bodoch: 1. Kristus, ktorého pápež zastupuje, sa stretával s hriešnikmi – o tom nepochybujem a k tejto téme sa ešte dostaneme, keď sa budeme zamýšľať nad niekoľkými súkromnými stretnutiami Františka. 2. Pápež je tiež hlavou štátu, stretáva sa pri oficiálnych príležitostiach zo zástupcami iných štátov v podobných politických funkciách – priznám sa, že tejto replike nerozumiem, ale s jej obsahom súhlasím. 3. Pápež sa vyjadril k terajšiemu Slovensku, v terajších hraniciach. Terajšie Slovensko zahrňuje aj územie, ktoré počas druhej svetovej vojny patrilo k Maďarsku. Takže z tohto hľadiska pápež sa vyjadril správne. – „Petrovi“ – aký symbolický nick, pravdepodobne bol blízko pri formulovaní Františkovho textu – zrejme ide o čísla viac ako 100-tisíc a 70-tisíc židovských obetí z čias druhej svetovej vojny. Neprotestoval by som, ak by z kontextu Františkovej reči vyplynulo, že „bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov“, za smrť ktorých nenesie zodpovednosť len Bratislava (kde „vládol“ katolícky kňaz), ale aj Budapešť. To som nepočul, a bolo to veru treba Františkovi napísať. A aj to, že Slovákov je na počet obyvateľov relatívne najviac Spravodlivých medzi národmi. Škoda, milý „Peter“, ja viem, že ešte stále „katolícke“ Slovensko treba neustále ponižovať a deptať. Ešteže preživší pán netajil, že jeho mamu poslali do koncentráku z Budapešti, zatiaľ čo on prežil na Slovensku.

„Čísla“ by sme mohli uzavrieť replikou jedného z priateľov: “Isteže sú dôležité, ale nikdy nebudú na ceste k spáse rozhodujúce, rovnako ani zaujatosť akéhokoľvek typu.” Tak teda bez zaujatosti prejdime k symbolom, o význame ktorých by najlepšie vedeli hovoriť všelijaké utajené spolky a spoločnosti, najmä tie, ktoré sa usilujú ovládnuť svet. Symbolmi sú objekty, obrazy, písané texty či slová, zvuk, konkrétny znak, ale aj oblečenie či kroje, ktoré zastupujú či reprezentujú „niečo iné“, a to na základe istej podobnosti, súvislosti či iba dohody. Odborníci nás učia, že symbol zvykne splynúť so svojím významom „do vnútornej jednoty.“

Symbolom katolíckej cirkvi je kríž – na tom šaštínskom, ktorého autorom je Martin Lettrich, má Kristus pribité ruky v zápästiach, čo je zrejme bližšie k historickej pravde, ako klince v dlaniach. Pod krížom napravo bola žlto namaľovaná vrchná časť nahého holohlavého muža, ktorý sa pozerá „zdola hore“ a v ľavej ruke drží čosi ako kvet či plamene(?). Priznávam, že som sa najprv zľakol, o čo ide. Potom som sa dočítal, že žltá farba nahrádza zlato, ktoré symbolizuje to najvyššie a najdrahocennejšie, slnko a Boha, hodnoty, ktorých sa nedá dotknúť a nahá postava muža, ktorý je spájaný so slnkom a ohňom, symbolizuje ľudstvo ako časť vesmíru. Tá „žltá škvrna“ mohla byť teda hocičím „z vesmíru“. Autorka Dorota Sadovská však takto maľuje svätcov, zbavuje ich vlasov a šiat, a takto vidí sv. Jozefa. Aj keď sa v biblických časoch nefotografovalo, všeobecná predstava o sv. Jozefovi je úplne iná, takého ženícha Panny Márie zrejme doteraz „ešte ľudské oko nevidelo.“ A naľavo od kríža bola už tradičná „polkópia“ šaštínskej Madony, ktorú na konci omše – bez tradičného Anjel Pána – vyznamenal František zlatou ružou.

Symbolov Slovenska je viac, v Šaštíne však absentovala akákoľvek „slovenskosť“. Nikde nič, čo by identifikovalo Slovensko, pri odovzdávaní obetných darov nijaký kroj, nijaká štipka či náznak Slovenska. Na rozdiel od rómskeho Luníka IX nemali ani účastníci v rukách mávadlá so slovenskou zástavkou, iba s vatikánskou. Ako povedal iný môj priateľ, pri pohľade na oltár v Šaštíne človek nevedel či je v Andalúzii, Irkutsku alebo na Novom Zélande. Ktovie, či to bol výsledok práce architekta Michala Bogára, ktorý všetko ladil dosiva, alebo či také bolo zadanie. Ktovie prečo sa naši vrchní cirkevní hodnostári boja slovenskej vlajky s dvojkrížom. V roku 2013 som ako predseda Matice slovenskej požiadal predstaviteľov KBS a Ekumenickej rady cirkví, aby aspoň pri slávnostných príležitostiach zdobila chrámy slovenská vlajka (v katolíckych popri vlajke vatikánskeho štátu). A od oboch adresátov som po čase dostal takmer identickú odpoveď: u nás nemáme takú tradíciu a nechceme ju zavádzať, aby nevznikol odpor (toto je približný text oboch odpovedí). Hm, kto by bol na vtedy (a ešte hádam aj teraz) prevažne kresťanskom Slovensku proti? A nehrala sa ani slovenská štátna hymna, pričom v Budapešti, z ktorej sa František ponáhľal k nám, to všetko bolo. Vľavo a vpravo od oltára viseli obrovské zástavy, maďarská a vatikánska, a na záver spievali po maďarsky najprv hymnu pápežskú, a potom maďarskú „Isten, áldd meg a magyart / Bože, požehnaj Maďara.“

Moji múdri kritici zrejme namietnu, že zatiaľ čo maďarská hymna je „modlitba“, slovenská nie. Asi by bolo treba nahradiť v našej hymne verš o „dosiaľ spiacom Slovensku“ napríklad takto: „Prosíme ťa, Pane, stoj na našej strane, / dožič nám svornosti, slobody, hrdosti / by sme žili v sláve!“ Slovensko má však nádhernú hymnu pre chrám „Bože čos´ ráčil slovenskému rodu“ – a tú sme nepočuli na šaštínskej národnej púti možno po prvý raz v histórii. Rovnako ako sme v Šaštíne nepočuli ani „V sedmobrežnom kruhu Ríma“. Prečo to, prečo tak málo slovenskosti, prečo ten diametrálny rozdiel s porovnaní návštevami Jána Pavla II.? Prečo sivá hmla nad Slovenskom? Chcel vari „ktosi“ Františkom a sivou neutrálnou farbou šaštínskeho kňažišťa vymazať stopu Jána Pavla II. z pamäte Slovenska?

A nakoniec čo symboly, ktorými sa zviditeľňuje sám František? Na krku mu nevisí kríž s ukrižovaným zakladateľom cirkvi, ale s akýmsi „ovcovodom“ či so staroegyptským symbolom obety? Akoby staroegyptské kulty mali nahradiť kresťanské, a to už od čias veľkej francúzskej revolúcie, keď 10. novembra 1793 na vrchole Robespiera intronizovali v Notre Dame egyptskú „Bohyňu Rozumu“, doteraz: na svätopeterskom námestí vo Vatikáne je údajne betlehem na staroegyptský „spôsob“. Skrížené ruky na prsiach – či už držiace ovčie nohy, alebo aj bez nich – predviedli nám pritom nie tak dávno v Bratislave lady Leyenová z Bruselu a naša lady, a my si doteraz lámeme hlavy, čo tým chceli povedať. Najmä ak rovnaké gesto použil aj istý Adolf predtým, ako išiel „vyrábať“ obete. Vysvetľuje tento symbol príbuznosť duší Františka a Zuzany? Počas omše v Šaštíne nemal však na krku nijaký kríž nielen František, ale ani ďalší vysokopostavení preláti. A ešte maličkosť: Františkovi nechce vyjsť z úst tradičný katolícky pozdrav a zároveň symbol: „Laudetur Jesus Christus“. Počas návštevy Slovenska sme ho od neho nepočuli ani raz, a to ani v bratislavskom Dóme sv. Martina pred „natešenými biskupmi“, aj tam odznelo „buongiorno“, inokedy „buonasera“, teda dobrý deň či dobrý večer. Maličkosť?

K Františkovým vystúpeniam – oficiálnych bolo deväť – sa vrátime v ďalších pokračovaniach našich úvah. Podarí sa nám zistiť, či pozná celú Chalupkovu burcujúcu báseň „Morho!“, alebo len jej najpokojnejšiu pasáž o vítaní nečakaných hostí zďaleka či zblízka? Dozvieme sa, na akých to hostí pri jej citovaní myslel? A zároveň sa pokúsime odpovedať aj na otázku, či je František prvým Petrovým nástupcom, ktorý pozná slovenskú poéziu.

Dňa 18. septembra 2021.