Slovenskú spoločnosť v súčasnosti kvári množstvo nepriaznivých skutočností. Na jednej strane je tu frustrácia z politickej scény, čo je vec radovému človeku relatívne vzdialená, na druhej strane nedôvera voči okoliu, aj blízkemu. Súčasná vládna garnitúra navyše jednoznačne podkopala už aj tak značne oslabenú dôveru ľudí v štát a jeho inštitúcie. Predstava, že nám utiekol vlak, respektíve sme nasadli do zlého, je blízka množstvu ľudí. NATO a EÚ sa ukazujú byť organizácie na šnúrke, ktorou poťahujú nejaké entity v pozadí. A aké majú ciele, to sa postupne ukazuje, krok za krokom. Podriadenie si Ruska, migračná politika, LGBT agenda, degradácia ľudského genómu mediálne, zdravotne, výchovou a vzdelávaním.
Postsocialistické krajiny boli pred 30 rokmi uvrhnuté do víru diania v konzumne orientovanej západnej civilizácii, stali sa jej súčasťou, hlavne sa však stali súčasťou sveta dolára. Hlavným cieľom sa stalo byť konkurencieschopnými. Záujmy celku išli postupne do úzadia, výsledkom je dnešný stav, absolútna dominancia záujmov jednotlivcov.
Kardinálnym problémom Slovenska sa zdá byť neexistencia nezávislých kontrolných mechanizmov. Jednoducho nie sú. Za všetkým sú nejaké záujmy, zväčša v neprospech Slovenska. Štát sa za 30 rokov astronomicky zadlžil, občania sa značne zadlžili, vo vnútri spoločnosti div že nie je boj kto z koho, kto si viac utrhne z koláča… Na jednej strane sú tu jednoduchí ľudia, skoro ráno vstávajú, aby nastúpili na 8-hodinovú, často otupujúco monotónnu prácu. Tí pri čakaní na podnikový autobus majú možnosť sledovať množstvo podozrivo bohatých ľudí, často mladých, ktorí sa vyvážajú na najnovších modeloch automobilu Mercedes. Úžasný výsledok 30 rokov slobody a demokracie. Sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si vydržať, vravieť pravdu len…