Vládna moc úmyselne nehovorí občanom, čo chystá EÚ. Časť VII.

EÚ má byť organizáciou ( Spoločenstvom ) národných členských štátov, ktorá pomáha lepšie zvládnuť kompetencie každého z nich na kvalitatívnej vyššej úrovni, pretože vytvára dostatočne veľký priestor pre súčinnosť, spoluprácu a spolurozhodovanie v ich jednotlivých politikách. EÚ aj so svojimi inštitúciami a organizáciami má mať za úlohu posilňovať autoritu každého členského štátu a aj iných spoločenských inštitúcií v jeho vnútri. Pri takomto chápaní je si možné jasne uvedomiť, že z EÚ sa nemôže stať ( sformovať ) politické teleso so samostatnou zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou. Napriek tomu sa to deje pred očami obyvateľstva, politických elít a médií a nič oficiálne sa nedeje – nebadať zhrozenie z toho, že každý deň znova a znova podliehame ilúziám, že všetko je v poriadku.

Dnes je už celkom jasné, že vývoj v Európe vo veci EÚ speje k tomu, aby sa zavŕšil proces nového politického telesa, ktoré bude mať všetky znaky nadnárodného telesa ( štruktúry ) a ktorý bude mať všetky nástroje k tomu, aby uplatňoval svoju vlastnú vôľu a to aj bez ohľadu na vôľu a záujmy členských štátov. Z autority členského štátu, o ktorej môžem tvrdiť, že je demokratická, postupne ubúda, pretože jej moc a kompetencie preberá EÚ ako politické teleso, ktoré si vynucuje s tichým súhlasom národných politikov byť rešpektovanou nadnárodnou autoritou. Tichý súhlas národných politikov je postupne formovaný nadnárodnými politickými, ekonomickými a finančnými elitami, z ktorých časť je „zahniezdená“ v inštitucionálnych štruktúrach EÚ a ďalšia časť pôsobí na „zadnom dvore“ politiky Bruselu cez lobing a iné nástroje vplyvu.

Pravý zmysel preberania moci a kompetencií sa zjavne pred obyvateľstvom skrýva. Obyvateľom bola v záujme pokojného procesu preberania moci a kompetencií podhodená jednoduchá návnada, v mene ktorej zástupcovia občanov vraj zanietene a obetavo pracujú. Čo je to za návnada ? Ide o rovnicu ľudského života, ktorá nás má presvedčiť, že ďalší náš blahobyt ( vyššia kvalita života ), ak sme na ňom zainteresovaní, tak potom je to možné len za predpokladu, že svoj osud zveríme do rúk EÚ a necháme sa touto mocenskou autoritou viesť. Dôvod rešpektovania tejto rovnice je tiež veľmi jednoduchý. EÚ ako politické teleso vie vraj lepšie, odbornejšie a spravodlivejšie riešiť náročné úlohy každého spoločenského mechanizmu. Národné štáty už vraj nemajú k tomu dostatočné schopnosti a nástroje.

Uznanie tohto dôvodu je zároveň omylom z hľadiska poznávacích schopnosti človeka, ale nielen ich. Skúsenosti z doterajšej činnosti EÚ ukazujú, že spájať otázku efektívnosti práce štátnej moci len s presunutím ( odovzdaním ) kompetencií na nadnárodnú úroveň je nielen neodborné a nekompetentné, ale priam zradcovské. Každá úroveň spravovania spoločnosti, či je to obec, mesto, okres, vyšší územný celok a národný štát má svoj systém riadiacej práce a má svoje mocenské prostriedky a kompetencie, ktoré ostávajú zachované, respektíve môžu byť upresňované. V prípade EÚ ako politického telesa ide o niečo úplne iné – moc a kompetencie z národnej úrovne vo všetkých zásadných otázkach života spoločnosti sa postupne preberajú ( odovzdávajú ) do Bruselu.

Tento proces preberania moci a kompetencií postupne vedie k strate štátnej suverenity a zvrchovanosti a preto vôbec nemôže a nedokáže riešiť otázku efektívnejšieho spravovania každej národnej spoločnosti. Pravý zmysel preberania moci a kompetencií z členských štátov EÚ spočíva v tom, aby sa národná úroveň spravovania spoločnosti zrušila a aby nad Európou mohla panovať bruselská aristokracia. Aby tento pravý zmysel preberania moci a kompetencií nebol narušený, musí sa diať bez súhlasu občanov a to za každú cenu. Ak by sa do procesu preberania moci a kompetencií z národnej na nadnárodnú úroveň zapojili občania cez príslušné demokratické procedúry, nebolo by možné im argumentovať takou „báchorkou“, že vyššia kvalita života je priamo úmerne spojená s rozhodnutím vzdať sa riadiacich procesov na národnej úrovni.

EÚ ako politická teleso nezískava svoju moc a kompetencie legitímne, pretože: a) má v skutočnosti patriť pod už existujúcu moc každého členského štátu, b) nevzniká z rýdzo demokratických procedúr ( postupov ), základom ktorých je občan ako zdroj štátnej moci. EÚ predstavuje v súčasnosti autoritu, ktorá nemá demokratický charakter. EÚ seba reprezentuje ako autoritu, ktorú občania musia rešpektovať, pretože ak tak neurobia, potom sú extrémisti. Ak občan má nejaké zásadné pripomienky, tak vraj túto autoritu oslabuje či skôr ohrozuje. O ohrozovaní autority EÚ sa v médiách píše a hovorí každý deň. U vôbec ich netrápi to, že sa stráca demokratická autorita národného štátu ako spoluzakladateľa EÚ.

Prečo EÚ ako určitá autorita nemá demokratický charakter ? Lebo o tomto jej charaktere, či bude autorita demokratická alebo nedemokratická , rozhodovali a rozhodujú jej skutoční architekti a tvorcovia, ktorí žijú a plánujú v inej dimenzií ako je národný štát. EÚ sa za dlhé roky nevyprofilovala ako organizácia národných štátov práve preto, že nebolo dovolené občanom členských štátov, aby boli aktívne zapojení do integračných procesov a mohli uplatniť svoje práva ako zdroja štátnej moci. Teda bolo vyškrtnuté kolektívne rozhodovanie v každom členskom štáte, ktoré bolo znížené len na sféru parlamentnej demokracie s výberom skupiny politikov – najvyšších ústavných činiteľov a ešte za absencie ich vyšších morálnych kvalít. Na budovanie nadnárodnej a nedemokratickej autority to stačilo.

Proces preberania moci a kompetencií od jednotlivých členských štátov sa deje v zmysle rozhodnutia, že nepôjde o kolektívne rozhodovanie a teda sa deje bez súhlasu občanov. Politické elity na Slovensku a v Európe sa tvária tak, že všetko je v absolútnom poriadku a je potrebné postupovať ďalej v nastúpenej ceste. Ja som už viackrát zdôrazňoval, že súčasná podoba EÚ je taká, že má mať svoje zavŕšenie v v ustanovení európskeho super štátu.

Aká je potom demokracia v právnom štáte ako je Slovenská republika, keď v tejto najosudovejšej otázke života obyvateľstva vládna moc neumožní vytvoriť podmienky pre účasť občanov na správe vecí verejných – teda k uplatneniu sa v otázke, akú EÚ ako organizáciu chceme mať ? V tomto smere vládna moc, podobne ako EÚ, je ako autorita pre občana jednoznačne nedemokratická, pretože s občanmi nepočíta ako so seberovným partnerom. Takže k majetkovej a spoločenskej nerovnosti je potrebné pripočítať aj politickú nerovnosť. Takúto situáciu v právnom štáte je potrebné riešiť, len je žiaduce pripustiť, že vláda ľudu nemôže ostať len „sladkou“ teóriou, ale sa môže naplniť aj v praxi.

Veľa zaujímavých myšlienok v tomto smere má americký profesor politických vied Róbert A. Dahl. Ak pripomeniem niektoré jeho myšlienky, tak je to z jeho práce. Ktorá vyšla pod názvom „Demokracia v právnom štáte ?“ v roku 1995 v Prahe. Autor tvrdí, že v demokratických krajinách je politický vplyv rozdelený nerovnomerne. Dodávam, že je to veľmi zreteľne vidieť práve v oblasti problematiky nášho členstva v EÚ a jej fungovania. Nerovnomerný vplyv sa dá riešiť len tým, že sa položí dôraz na demokratizáciu autority štátu a teda následne aj autority EÚ. Tvrdím, že nič také sa zatiaľ nedeje a s dôrazom na demokratizáciu autority EÚ nepočíta ani reforma EÚ, ktorá bola odsúhlasená v Európskom parlamente.

Čo je zaujímavé na politickom vplyve ? Že je rozdelený nerovnomerne, čo znamená, že najskôr ide o zámerné konanie, ktorým sa niečo usmerňuje, pretože v politike ide predovšetkým o presadzovanie záujmov. Profesor sformuloval dôležitú myšlienku, ktorá by mala platiť ako poučka pre vládnu moc: žiadna autorita nemôže byť demokratická, pokiaľ nevychádza z nejakej zásady politickej rovnoprávnosti ! Môže existovať také niečo ako politická rovnoprávnosť ? Podľa profesora politická rovnoprávnosť musí existovať, ak chceme, aby autorita bola demokratická. Čo je teda politická rovnoprávnosť ?

Skôr, ako dám odpoveď, treba pripomenúť, že profesor R. Dahl si položil najprv otázku, na akom základe môžeme rozhodnúť, kedy je demokratická autorita lepšia než nedemokratická. Profesor tento základ našiel v troch hlavných kritériách, podľa ktorých je možné prijať rozhodnutie o veciach, ktoré sa týkajú každého osobne, ako platné a správne a preto aj záväzné. Platnosť, správnosť a záväznosť sa najlepšie dosiahne, ak sa použije kritérium osobnej voľby, kritérium kompetencie a kritérium hospodárnosti. Ak sa nám podarí analyzovať tieto kritéria, potom vieme dostať odpoveď na otázku, ktorá autorita je demokratická a ktorá nedemokratická.

Pre politickú činnosť je práca s týmito kritériami veľmi dôležitá. Účasť na riadení štátu je ústavnou kompetenciou, ktorá nikdy nebola dotiahnutá do konkrétnosti. Uplatnenie uvedených kritérií tomu môže veľmi napomôcť. Zároveň sa môže ľahšie hľadať odpoveď na otázku, ako môžu občania uplatniť svoju autoritu nad vládnou mocou. Profesor R. Dahl najprv venoval pozornosť kritériu osobnej voľby, ktorá sa týka prianí a záujmov indivíduá, ktoré môžu kolidovať s názormi iných jednotlivcov a skupín. Profesor došiel k záveru, ktorý sa nemôže spochybňovať: kritérium osobnej voľby musí v spoločnosti platiť pre každého !

V praktickom živote to tak nefunguje a preto tento svoj záver pokladá za predbežnú verziu politickej rovnoprávnosti. V politickej praxi dochádza totiž k redukovaniu kritéria osobnej voľby, napríklad pre jedného ( ústavného činiteľa ), nemnohých ( vládnu moc ), parlamentnú väčšinu ( zákonodarnú moc ). Funkcia zastupiteľskej demokracie potom kritérium osobnej voľby pre všetkých ostatných ruší ako nežiaducu, nepotrebnú, nefunkčnú.

Koniec siedmej časti

Pokračovanie v ôsmej časti

Dušan Hirjak