Nie je ľahké začínať nový rok smutnými správami, no predčasná a tragická smrť generála a exprezidenta PZ SR, Milana Lučanského, nech bol akýkoľvek, dobrý či zlý, či zlyhal, alebo nie, či sa dopustil skutkov, z ktorých ho obviňovali, alebo nie, bol v prvom rade človekom, ktorý mohol a mal ešte dlho žiť. Pripájam sa ja k tým mnohým, ktorým nebola smrť generála ľahostajná ako aj to, čo pred svojou smrťou musel vo väzení prežívať a vysloviť sústrasť jeho manželke, rodine a ostatným pozostalým. O mŕtvych sa hovorí obvykle iba v dobrom. Avšak klamal by som, keby som tvrdil, že som nemal ako bloger, presvedčený demokrat a ako človek ľudomil k jeho práci výhrady. I cez to obrovské penzum práce, ktoré generál odviedol pre očistu našej spoločnosti od organizovaného zločinu, predsa len ostalo veľmi veľa toho, čo mohol urobiť i na poli očisty PZ SR, no neurobil. Ako riaditeľ NAKA priam zažiaril, ale ako prezident PZ SR sklamal nielen mňa, ale aj mnohých bezmenných ľudí i príslušníkov PZ SR, ktorí takisto a oprávnene očakávali, že sa zastane aspoň tých, ktorí celý život pracovali poctivo a v zmysle dodržiavania zákonnosti. Iste, nemusel vedieť o všetkom, čo sa deje na nižších poschodiach a teda na nižších funkciách, no určite mal prehľad o tom, kto z PZ SR odchádza a prečo. Tak isto ale musím zazlievať aj súčasnej moci, že okrem avizovaného výberového konania na post, uvoľnený po odchode generála Lučanského z funkcie, sa nič nedeje v tom, aby sa tak isto robili previerky, či aj výberové konania až do pozície riaditeľov odborov. Okolnosti údajnej samovraždy generála, ako aj celej doby jeho väznenia bez pochýb prekrývajú temné mraky zatajovaných informácii, z ktorých najdôležitejšie sú zatiaľ nezverejnené kamerové záznamy z jeho cely no nepopierateľne aj spôsob väznenia. Možno blízka budúcnosť prinesie v tomto zmysle do toho viac svetla a možno ani nie. V každom prípade smrť generála Lučanského nesie pečať záhadnosti a či už to bola samovražda, alebo nie, v každom prípade ide o koketovanie s praktikami väzniteľov a katov z päťdesiatych rokov XX. storočia. Zodpovednosť za túto predčasnú smrť je na pleciach súčasnej moci a hlavne na ministerke spravodlivosti Kolíkovej, ktorá nemala tak ako generál Ivan ani na moment zapochybovať o svojom odstúpení z funkcie, keď aj predkladaný zákon do NR SR o rekonštrukcie súdnictva je asi tak kvalitný, že by sa za neho musel hanbiť aj študent prvého ročníka práva.
Osud generála Lučanského mi v mnohom veľmi pripomína aj tragickú smrť generála M. R. Štefánika, ktorá takisto ešte aj po 101 rokoch vyvoláva viac otáznikov ako odpovedí. Chcel by som dať v týchto súvislostiach verejnosti do pozornosti aj knihu Jozefa Boba GENERÁLI. Je to určitá sonda do histórie slovenského vojenstva, kde sa autor usiloval o priblíženie neblahých osudov mnohých generálov. Povstaleckých generálov Vista a Goliana stihol krutý osud, keď boli zajatí Nemcami v okolí Donoval a popravení v Berlíne za nejasných okolností. No aj k iným generálom nebol osud priazniví aj keď povstalecké boje a vojnu prežili, no nie na dho. Hádam najtragickejšia bola smrť významného partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, povýšeného po vojne na generála, ale keď sa spriečil vtedajšej moci a rozhodol sa so skupinou najvernejších pokračovať v boji za slobodu a spravodlivosť v horách, bol zajatí a následne odsúdený a popravený. Tak dopadol aj český generál Heliodor Píka, niekdajší kapitán cudzineckej légie, ktorý sa vyznamenal v mnohých bojoch svojim hrdinstvom a bol za to nositeľom mnohých vysokých francúzskych i sovietských vyznamenaní, no ani to, že sa významnou mierou podieľal na organizácii vzniku Prvého čs. armádneho zboru na území ZSSR, mu život neochránilo, po zinscenovanom procese v 50- tych rokoch bol popravený potupným spôsobom v rohu dvora pankráckej väznice na smetisku. Potupná smrť v koncetračnom tábore Sachsenhauzen dostihla aj spoluorganizátora SNP, generála Malára, vtedajšieho veliteľa dvoch východoslovenských divízií, keď Nemci istili jeho aktívne zapojenie do príprav SNP. Bol to úžasný človek, ktorého vojaci milovali a zapálený pre všeslovanstvo a vlastenectvo, bol umučený krátko pred koncom vojny. No boli aj iní generáli, ktorým osud prial trochu viac, ostali pri živote, ale ich život skončil buď vo väzení, alebo v perzekúcii a prenasledovaní. Tak dopadol aj generál Svoboda, či generáli Šturech, Ján Stanek / železný kapitán, známy ako neochvejný obranca Vernára v obranných bojoch počas SNP /, Kováč, Brodský, Súria. Generál Mirko Vesel musel dokonca emigrovať, keď mu tiež hrozila smrť obesením.
Táto malá exkurzia do histórie vojenstva nám pripomína, že na zásluhovosť sa nie vždy oplatí spoliehať a že generálske epolety ešte nikoho neochránili pred verejnou pohanou, či potupnou smrťou alebo pobytom v žalároch. Ako vojak z povolania som poznal mnoho generálov, generál Egg aj generál Šíba boli mojimi veliteľmi v dobe, keď som slúžil u bojového útvaru. Mal som pred nimi rešpekt a vždy som si ich vážil, aj keď mali tie povestné červené knižky a ich kariéra bola preto dopredu určená. Takáto vysoká hodnosť, nie je ale daná každému, adepti na takúto vysokú hodnosť musia preukázať vysoké schopnosti a vedomosti a to platilo i za doby totality a platí to aj dnes. Poznal som osobne generála Emila Vestenického, generála Hudeca, no najme generála Jána Repaského. Z posledným menovaným som mal blízky vzťah a spolupracoval som s ním dlhé roky. Bol som ho aj odprevadiť na jeho poslednej ceste životom. Nikdy som však aj cez už spomínaný rešpekt nechoval ku generálom z pozície, ktorá by ma nejakým spôsobom degradovala.
Hlboko sa ma preto dotýka, že aj väznenie generálov a ich hodnosť nie je v úcte pred zodpovednými a už vôbec nie ich ľudské práva, ktoré sú takto pošliapavané. Je to aj neúcta k prezumpcii neviny, ktorá je výdobytkom demokracie. Je mi úprimne ľúto, že sa to deje aj 31 rokov po novembri 1989, kde sme na protestoch v zime často s manželkou stávali na námestí SNP a bláhovo štrngali kľúčmi, že sa nám bude žiť lepšie, slobodnejšie. Je paradoxom, že tieto dni temna, neslobody, znásilňovania práva a demokracie sa dejú v dobe, keď nám vládne neoliberálna vláda, skôr by som to očakával od predchádzajúcich Mečiarových či Ficových vlád, no táto vláda prekonala všetko, čo sa doteraz na obyčajných, slušných a dobrých ľuďoch zlého popáchalo. To nie je ani právnický suterén, ale rovno cesta do právneho praveku.